Častice (partikuly)
Sú to neplnovýznamové a neohybné slová, ktorými vyjadrujeme osobný postoj k výpovedi. Nie sú vetnými členmi a nedokážu zmeniť svoj gramatický tvar. Pomocou častíc dodávame slovám alebo vetám rozličné významové odtienky, napr.: Mám 100 €. – vyjadruje vecnú informáciu; Mám asi 100 € = neviem presne, koľko mám, možno trocha menej, možno trocha viac; Mám len 100 € = mám 100 €, ale myslím si, že to je málo; Mám až 100 € = mám 100 € a myslím si, že to je dosť veľa; Mám ešte 100 € = mám 100 €, no mal som viac; Mám už 100 € = mám 100 €, lebo som toľko našetril/ nazbieral; Mám skoro 100 € = nemám celých 100 €, ale veľa mi nechýba. Častice sa členia na: Uvádzacie – nadväzujú na situáciu, a tak uvádzajú novú vetu. Stoja na začiatku vety: Aj ja som už bol pri mori. Tu patria napr. častice: pravda, nuž, a, i, len, ale, no, potom, síce, ono, ostatne, tak, však, aby, veď… Vytyčovacie – okrem nadväzovania na situáciu vyjadrujú rozličné významové odtienky. Môžu byť aj na inom mieste vo vete, nielen na začiatku: Kúpime teda aj chlieb. Tu patria napr. častice: aspoň, skrátka, vlastne, predsa, ešte, prirodzene, sotva, nie, áno, hlavne, asi, vraj… Pravopis častíc – s čiarkou alebo bez? Tie častice, ktoré sa vzťahujú sa na jeden vetný člen, sa píšu bez čiarky: Mám ešte 100 €. Asi nestihnem prísť načas. Častice, ktoré hodnotia výpoveď (celú alebo jej časť), vyčleňujeme čiarkami: Prídem načas, samozrejme, Dnes, žiaľ, nemajú otvorené. Častica, príslovka alebo spojka? Niektoré slová môžu plniť úlohu častíc, spojok i prísloviek – znejú rovnako, ale majú inú funkciu. Častice vyjadrujú postoj k výpovedi. Sú to neplnovýznamové slová, takže nie sú vetnými členmi a nevieme sa na ne pýtať: A prečo to nepovedal? Nemám ani cent. Práve preto som to povedal. Mám okolo 100 €. Spojky tiež nie sú vetnými členmi a nevieme sa na ne pýtať, ale spájajú vety alebo vetné členy: Prišlo leto a prinieslo teplé počasie. V septembri leto zasa odíde ani sa nenazdáme. Nemá na to čas ani chuť. Príslovky sú plnovýznamové slová, ktoré vyjadrujú okolnosť deja. Spájajú sa so slovesami a vieme sa na ne pýtať otázkami kde? kedy? ako? prečo? Práve prišiel. (Kedy?) Okolo rástli samé jedle.
Spojky (konjunkcie)
Sú neplnovýznamové a neohybné slová, nemajú vetnočlenskú platnosť a nemenia svoj gramatický tvar. Delia sa na: a, priraďovacie – spájajú dva rovnocenné vetné členy alebo dve hlavné vety do priraďovacieho súvetia. – delia sa na : 1, zlučovacie – a, i, aj, ani, ako aj, i – i, aj- aj, ani- ani; 2, stupňovacie – ba, ba aj, ba ani, ba dokonca, nielen – ale aj; 3, odporovacie – ale, no, lež, lenže, predsa, a predsa; 4, vylučovacie – alebo, buď, či, alebo – alebo, buď – alebo; b, podraďovacie – pripájajú vedľajšiu vetu k hlavnej v podraď. súvetí: napr.: keď, kým, že, aby, pretože, keďže, len čo, lebo, ak. Medzi spojky sa radia aj spájacie výrazy – sú to opytovacie zámená vo vzťažnej funkcii: kto, čo, ktorý, aký, či, koľký, kde, kedy, ako… Čiarka pred spojkami: Čiarku nepíšeme: – pred priraďovacími spojkami a, i, aj , ani, alebo, či: Ľúbil ju aj neznášal. Díval sa ani slova neprehovoril. Verte či neverte! Ak sa však tieto spojky opakujú, pred každou ďalšou píšeme čiarku: Aj ju ľúbil, aj ju občas neznášal, aj mu niekedy bola protivná. – pred porovnávacími podraďovacími spojkami ako, akoby, než, sťa, ani: Bol vysoký ako jedľa. Je to lepšie než minule. Chodí sťa mechom udretý. Ak tieto spojky spájajú vety v podraďovacom súvetí, píšeme pred nimi čiarku: Je to lepšie, ako/než som to čakal. Čiarku píšeme: – pred ostatnými priraďovacími spojkami a pred podraďovacími spojkami: Prekvapil ju kvetmi, no nepotešila sa. Dostal pochvalu, ba ja darčekom ho obdarovali. Pôjdem do tábora, lebo sa tam budem učiť cudzí jazyk. – pred priraďovacou spojkou „a“ vtedy, keď je súčasťou spojok a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to: Sme priatelia, a preto si veľmi rozumieme. – ak sa v súvetiach nachádzajú za sebou dve spojky, čiarku píšeme pred prvou z nich: História ukázala, že keď treba, vieme byť jednotní. Spolu píšeme – akože, žeby, lenže, ibaže, pretože, sotvaže, nielenže, akoby, sťaby, akokoľvek. Oddelene píšeme – spojenia so zámenami a spojenia viacerých spojok: a preto, a tak, len čo, čo aj, ani len, hoc aj… /Podľa: https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/3649/najcastejsie-chyby-pri-pisani-ciarok-robite-ich-aj-vy / Poznámka: Hovorovo sa niekedy chybne používajú na spojenie viet v súvetí dve spojky, napr.: Nepovedal mi, že ako to chce urobiť. V takomto súvetí však spája vety slovo AKO (vo funkcii vzťažného zámena), použitie dvoch spojok je teda zbytočné a chybné. Správna podoba vety z príkladu je: Nepovedal mi, ako to chce urobiť.
Slovesá (verbá)
Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré pomenúvajú alebo vyjadrujú dej. Ohýbanie slovies sa označuje ako časovanie. Aj pre časovanie sú dôležité gramatické kategórie slovies: osoba, číslo, čas, rod, vid. Ako plnovýznamové slová sú vetnými členmi – najčastejšie vo funkcii prísudku. Základným tvarom slovesa je neurčitok. Druhy slovies Slovesá sa delia na základe niekoľkých rôznych hľadísk: Podľa vecného významu rozlišujeme: 1. plnovýznamové slovesá: – činnostné – vyjadrujú dej ako činnosť, ktorú vykonávajú osoby, zvieratá a veci (Žiak kreslí. Športovec beží.) – stavové – vyjadruje stav alebo zmenu stavu (Andrea zbledla. Jablko už hnije.) 2. neplnovýznamové slovesá – modálne – slovesá môcť, musieť, chcieť, ktoré v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa pridávajú významový odtienok chcenia (nechcem ísť), nevyhnutnosti (musím ísť), prinútenia (musíš ísť), schopnosti (viem napísať), povinnosti (mám napísať), možnosti (môžem napísať). – fázové – slovesá, ktoré vyjadrujú fázu – časť deja, ktorý sa môže začínať, prebiehať alebo končiť: začať, skončiť, prestať (napr. začal písať, zostáva stáť, prestal byť priateľom). – sponové – slovesá byť (je príjemný), stať sa (stal sa lekárom), cítiť sa (cíti sa nezdravý), javiť sa (javí sa dobrým), robiť sa (robiť sa vzdelaným), mať (mať sa na pozore, mal vypité). /Okrem nich rozlišujeme ešte neplnovýznamové slovesá limitné. Tie v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa vyjadrujú stav pred skončením deja – len málo chýbalo a dej by sa uskutočnil: ísť, mať (napr. išlo ma rozhodiť od zlosti; tváril sa, akoby mal umrieť)./ Podľa zvratnosti rozlišujeme: 1. nezvratné slovesá 2. zvratné slovesá – skladajú sa z dvoch častí: sloveso + zvratné zámeno sa, si. Slovenčina rozlišuje: – zvratné slovesá, ktoré majú len zvratnú podobu: dariť sa, blýskať sa, báť sa, mračiť sa, brieždiť sa, všímať si; – zvratné slovesá, ktoré môžu mať zvratnú aj nezvratnú podobu: chytiť – chytiť sa, chytiť si; dohodnúť – dohodnúť sa, dohodnúť si; – slovesá, ktoré sú vždy nezvratné: pršať, kvitnúť. Gramatické kategórie slovies Osoba: 1. ja/my (Ja píšem. My píšeme.) 2. ty/vy (Ty píšeš. Vy píšete.) 3. on, ona, ono/oni, ony (On/ ona/ ono píše. Oni/ony píšu.) Číslo: jednotné (Ja píšem.) množné (My píšeme.) Čas: prítomný (Píšem.) minulý (Písal som.) budúci (Budem písať.) Historický prézent – je osobitným variantom vyjadrenia minulého času, ktorý minulé deje vyjadruje tvarom prítomného času (prítomný čas je v latinčine prézent). Používa sa ako dynamizujúci prvok v umeleckom rozprávaní alebo oživuje populárno-náučný text zväčša s témou histórie, napr.: Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci, kde získal aj základné vzdelanie. Roku 1827 odchádza študovať na gymnázium do Rábu. Spôsob: oznamovací (Píšeš.) rozkazovací (Píš!) podmieňovací (Písal by si. / Bol by si písal.) Vid: dokonavý – pomenúva jednorázovú činnosť (Napísať. Dopísať. Prepísať.) nedokonavý – pomenúva neukončenú činnosť (Písať.) Poznámka: vid najlepšie určíme z neurčitku slovesa – ak je sloveso použité v minulom čase, činnosť nám logicky pripadá ukončená (čítal), samotné sloveso je však nedokonavé (čítať). Na určenie slovesného vidu sa ako pomôcka často používa tvar budúceho času slovesa: – ak je budúci čas utvorený ako jednoduchý tvar – dopísať – dopíšem – ide o dokonavé sloveso, – ak sa budúci čas tvorí ako zložený s pridaním tvaru slovesa byť – písať – budeme písať – ide o nedokonavé sloveso. Slovesný rod: činný – vyjadruje pôvodcu deja (Píšem = JA píšem; ) trpný – bez vyjadrenia pôvodcu deja (Písalo sa to ľahko. Samo sa písalo?) Slovesné tvary Podľa určitosti rozlišujeme: 1. určité slovesné tvary – sú to všetky tvary slovies, ktoré vyjadrujú kategórie osoby, čísla, času a spôsobu (teda tieto kategórie vieme určiť, napr. Písali. = 3. os., množ. číslo, min. čas, ozn. spôsob); 2. neurčité slovesné tvary – tvary, ktoré nevyjadrujú kategórie osoby, času a spôsobu (ale majú vid a môžu mať číslo, pád), Medzi neurčité slovesné tvary patria: – neurčitok [zakončenie -ť ]: písať, vybrať si, premýšľať. Neurčitok je základný tvar slovesa. – prechodník [zakončenie -úc/-uc, -iac/-ac ]: stojac, blížiac sa, premýšľajúc, píšuc (je neohybný); – činné príčastie prítomné [zakončenie -úci/-uci, -iaci/-aci ]: stojaci, blížiaci sa, premýšľajúci, píšuci (skloňuje sa ako prídavné mená); – trpné príčastie [zakončenie -tý, -ný, -ený]: vybraný, premyslený (skloňuje sa ako prídavné mená podľa vzoru pekný); – slovesné podstatné meno [zakončenie -ie ]: vyberanie, premýšľanie (skloňuje sa ako podstatné meno podľa vzoru vysvedčenie). (Okrem nich poznáme ešte jeden neurčitý tvar: činné príčastie minulé [zakončenie -vší ]: volavší, preživší, ale tento tvar slovesa je už veľmi zriedkavý. Niekedy sa s ním stretneme v publicistike, napr.: Osláv SNP v Banskej Bystrici sa zúčastnili aj preživší účastníci Povstania. Činné príčastie minulé sa skloňuje ako prídavné mená podľa vzoru cudzí). Podľa zloženia sa slovesné tvary delia na: a) jednoduché – tvar tvorí jedno slovo: napíše, existujú (ale zvratné slovesá sú jednoduchými slovesnými tvarmi – napr. blýska sa, všimli si); b) zložené – tvar sa skladá z dvoch alebo viac slov: budem písať, stavil by som sa, prišli by/ boli by prišli. Pozor, zloženými tvarmi sú aj tvary 3. osoby minulého času, ktoré sú vyjadrené jedným slovom: písal, písali. (Súvisí to so staršou podobou týchto tvarov, keď ich súčasťou boli dve slová. Skladali sa z tvaru príslušného slovesa a z gramatickej morfémy – tvaru pomocného slovesa byť – v sg. jest/je a v pl. sú, písal som, písal si, písal jest/je, písali sme, písali ste, písali sú. Gramatické morfémy jest/je a sú v 3. osobe zanikli v 15. storočí.) Pozri: https://jazykovaporadna.sme.sk/q/9115/#ixzz6EgEbOD7t
Číslovky (numeráliá)
Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré označujú počet, poradie, násobok a členenie. Ohýbanie čísloviek sa označuje ako skloňovanie (aj číslovky majú menné gramatické kategórie). Niektoré číslovky sú nesklonné. Ak ide o ohybnú číslovku, jej základným tvarom je nominatív singuláru. Ako plnovýznamový slovný druh sú aj číslovky vetnými členmi – najčastejšie vo funkcii zhodného prívlastku. Druhy čísloviek Rozlišujeme: – určité číslovky (vyjadrujú matematicky presný počet alebo poradie osôb, vecí, dejov – dajú sa zapísať číslicou) – neurčité číslovky (pomenúvajú počet alebo poradie len približne – nedajú sa zapísať číslicou). Aj určité, aj neurčité číslovky sa delia na niekoľko druhov: Druh čísloviek označujú: určité Neurčité základné počet/ množstvo jeden, sto, trinásť málo, veľa, niekoľko radové poradie prvý, piaty, stý posledný, ďalší druhové počet druhov pätorako, storaký mnohoraký, mnohorako skupinové počet ako súhrn častí všetky sú nesklonné pätoro, dvoje viacero násobné násobok/ počet opakovaní dvakrát, dva razy, stokrát, dvojmo niekoľkokrát, mnohonásobný málokrát, Osobitným druhom číselných výrazov sú tzv. zlomkové číslovky/ zlomkové výrazy (štvrtina, polovica), ktoré sa podľa gramatických kategórií a významu zaraďujú k príslušným slovným druhom, napr. podstatným menám, prídavným menám (štvrtinový). Ohýbanie čísloviek Číslovky jeden, dva, tri, štyri majú osobitné skloňovanie. Číslovky päť až deväťdesiatdeväť sa skloňujú podľa vzoru päť. Číslovky sto, tisíc, milión, miliarda sto – a) neskloňuje sa, ak stojí v spojení s podstatným menom, pr. Pôjdeme tam s dvesto žiakmi. b) skloňuje sa, ak stojí samostatne – podľa vzoru mesto, pr. Číslo delíme stom. (nesprávne: stomi) tisíc – a) neskloňuje sa, ak je súčasťou zloženej číslovky, pr. Mám päťtisíc eur. Vyzbierali podpisy od päťtisíc ľudí. b) skloňuje sa, ak stojí samostatne – podľa vzoru stroj, pr. Počet nakazených sa blíži k trom tisícom. milión – skloňuje sa podľa vzoru dub, pr. Počet ľudí v meste sa blíži k miliónu. miliarda – skloňuje sa podľa vzoru žena, pr. Na Zemi žije 7,5 miliardy ľudí. Ohýbanie ostatných druhov čísloviek sa riadi ich „gramatickou podobou“ – ak majú tvar/ zakončenie ako prídavné mená, skloňujú sa ako prídavné mená (prvý, siedmy), – ak majú tvar/zakončenie ako príslovky, neskloňujú sa (pätorako). Pravopis čísloviek – spolu či osobitne? Podľa pravidiel slovenského pravopisu: Spolu sa píšu číslovky v základnom tvare, napr. pätnásť, dvadsaťsedem, stojeden, tisícpäť, päťtisícdesať. V zložitých prípadoch môžeme oddeľovať tisícky, stovky a desiatky s jednotkami, napr. 7 283 – sedemtisíc dvesto osemdesiattri, 15 348 848 – pätnásť miliónov tristoštyridsaťosemtisíc osemsto štyridsaťosem. V číslovkách od 21 vyššie píšeme oddelene od ostatnej časti jednotky: a) pri skloňovaní základných čísloviek, napr. stodvadsiati štyria muži, stodvadsiatich štyroch mužov; b) v radových číslovkách, napr. stodvadsiaty štvrtý účastník, v tisícdeväťstoosemdesiatom piatom roku. Číslovky označujúce stovky a tisícky sa píšu spolu, napr. dvesto, sedemsto, tritisíc, dvadsaťsedemtisíc, stoosemdesiatdvatisíc. Spolu sa píšu aj radové číslovky zložené z jednotiek, stovák a tisícok, napr. stoprvý, dvetisícdruhý. Číslovky označujúce milióny, miliardy, bilióny sa píšu oddelene, napr. štyri milióny, päť miliónov, tri miliardy, sedem biliónov. Spolu sa píšu zložené prídavné mená s číslovkou, resp. zlomkovým výrazom v prvej časti, napr. dvojročný, trojnásobný, päťdňový, triapolizbový, poldruhakilový, šesťdesiatwattový, dvestodvadsaťvoltový. /Pozri: https://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf/
Zámená (pronominá)
Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré na osoby, zvieratá, veci, javy odkazujú alebo ukazujú. Zámená vo vetách/ výpovediach zastupujú iný slovný druh, najčastejšie podstatné mená (žiačka číta – ona číta) a prídavné mená (ona je šikovná – ona je taká), číslovky (trikrát – toľkokrát), príslovky (urobte to dôsledne – urobte to takto). Rovnako ako slová, ktoré zastupujú alebo na ne odkazujú, sú aj zámená vetnými členmi: – žiačka číta – ona číta = žiačka, ona sú vo vetách podmetmi, – urobte to dôsledne – urobte to takto = dôsledne, takto sú vo vetách príslovkovým určením spôsobu. Spisovná slovenčina nemá zámená, ktoré by dokázali zastupovať slovesá. Ohýbanie zámen sa označuje ako skloňovanie. V prípade, že je zámeno ohybné, je jeho základným tvarom nominatív singuláru (prvý pád jednotného čísla). Druhy zámen Podľa predmetu pomenovania delíme zámená na: I. určité 1. osobné a) základné (ja, ty my…), b) privlastňovacie (môj, tvoj, váš…); 2. ukazovacie (ten, taký, takto…); 3. zvratné a) základné (sa, seba, sebou…), b) privlastňovacie (svoja…); 4. vymedzovacie (iný, každý, všetci, taký istý, žiaden, nikto…); 5. opytovacie (kto? aký? ktorý? čí?) Opytovacie zámená sa používajú aj pri spájaní viet – vtedy sa označujú ako vzťažné slová (niekedy sa používa označenie vzťažné zámená). Napr.: Neviem, kedy prídem. II. neurčité (nejaká, niektorý, akýsi, voľačo, dakto, hocičo). Poznámka: Základné zvratné zámeno sa (si) odkazuje na osobu alebo vec, ktorá je vo vete podmetom. Vtedy je možné nahradiť ho dlhším tvarom zámena seba, sebe alebo svoj, svoja, svoje, bez toho, aby sa význam vety zmenil alebo stratil (napr.: porezať sa = porezať seba, kúpiť si = kúpiť sebe). Ak však takáto zmena nemá význam, nedá sa urobiť, nejde o zvratné zámeno, ale o tzv. gramatické slovo (morfému). Tá je súčasťou gramatického tvaru niektorých slovies (pýtať sa neznamená pýtať seba, svietiť sa nie je svietiť seba a pod.). Gramatické kategórie zámen Rozlišujeme zámená: 1. neohybné (jej, ich, kam, takto, niekde…) 2. ohybné (ja, ty, on, kto, nejaký, akýkoľvek…) a ešte 1. rodové (dá sa pri nich určiť kategória rodu, napr. on, naše…), 2. bezrodové (bez vyjadrenia kategórie rodu – používajú sa pri osobách ktoréhokoľvek rodu, napr. ja, ty, my, vy, kto, čo). Pravopis a gramatické tvary zámen Písanie i/y: my (N plurálu – my prídeme), ale mi (D singuláru zámena ja – podaj mi). Prípona -i/-í: používa sa pri odkazovaní na životné podstatné mená muž. rodu alebo „zmiešané“ (Prišli sami = chlapci, ale aj rodičia prišli sami bez detí.) Prípona –y/ý: Ostali doma samy (ženy, deti, zvieratá…) Privlastňovacie osobné zámená sa skloňujú podľa vzoru môj. Zámená sa skloňujú aj podľa vzorov pekný, cudzí. (Žiadny strach. Niektorí sa nezúčastnili. Ktorý pretekár dobehol prvý?) Výnimkou z pravidla o rytmickom krátení sú tvary neurčitých zámen s časticami nie-, bár-, bárs-, bohvie-, čertvie-, ktovie-, neviem-, napr. niekým, niečím; niečí, niečia, niečie, niečieho, niečiemu, niečím, niečiu, niečích, niečími, bárčím, bárským, bohviekým, čertviečím, ktoviekým, neviemčia, neviemčiu, neviemčie. Niektoré zámená majú krátke a dlhé tvary (jeho – ho). Pri zámene ON sa tieto tvary používajú na rozlíšenie odkazov na životné alebo neživotné podstatné mená. (Myslel na otca. = Myslel naňho. Spomínal na svoje detstvo. = Spomínal naň.) Pri ostatných zámenách slúži dlhý tvar často na zdôraznenie tohto slova vo výpovedi: Počkaj ho. Jeho počkaj. Vydám sa zaňho. Vydám sa za neho. Posaď sa za stôl. = Sadni si zaň. Niektoré tvary osobných zámen sa píšu spolu s predložkou: naň – naňho (ale: na neho), podeň – pod neho, zaň – zaňho – za neho, doň – doňho – do neho. V zámenách Ty, Tvoj, Vy, Váš sa na znak úcty píše veľké začiatočné písmeno: v úradných a súkromných listoch (aj v e-mailoch): Všetko najlepšie k Tvojim narodeninám. Reagujem na Váš inzerát. v oficiálnych listoch v akademických tituloch a osloveniach; v panovníckych a šľachtických tituloch (Vaša Excelencia); v tituloch cirkevných hodnostárov (Vaša Eminencia). (Tieto zámená však píšeme s malými písmenami v príhovoroch, receptoch, návodoch a pod.)
Prídavné mená (adjektíva)
Prídavné mená (adjektíva) Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré pomenúvajú vlastnosti a príslušnosť/ vlastnícke vzťahy. Keďže sú plnovýznamové, sú vetnými členmi – najčastejšie vo funkcii zhodného prívlastku alebo mennej časti slovesno-menného prísudku. Ohýbanie prídavných mien sa označuje ako skloňovanie. Základným tvarom prídavného mena je nominatív singuláru (teda prvý pád jednotného čísla) mužského rodu – v takomto tvare ho vieme hľadať v slovníkoch. Druhy prídavných mien Podľa predmetu pomenovania delíme prídavné mená na: vlastnostné: a) akostné – pomenúvajú alebo hodnotia kvalitu/ vlastnosť priamo, – sú (väčšinou) neodvodené, – väčšina z nich sa stupňuje; b) vzťahové – pomenúvajú vlastnosť cez vzťah k niečomu inému (sú odvodené najčastejšie od podstatných mien, slovies, prísloviek, napr. ovocný, drevený, krvavý, sobotný, slovenský, dievčenský, bezzubý…), – nestupňujú sa, – nemajú antonymá, – zvyčajne sa od nich netvoria nové slová; privlastňovacie: – sú odvodené, – nestupňujú sa, – nemajú antonymá ani synonymá, – netvoria sa od nich nové slová. Delia sa na: a) individuálne – vyjadrujú príznak nejakej veci cez jej príslušnosť k nejakému zvieraťu alebo človeku (Jakubov, líškina), b) druhové – privlastňujú vec/ vlastnosť celému druhu alebo skupine (bobrí, líščí). Gramatické kategórie podstatných mien Pre skloňovanie prídavných mien sú dôležité gramatické kategórie podstatných mien: rod, číslo, pád. Rod, číslo a pád Prídavné mená sa v gramatických kategóriách rodu, čísla a pádu zhodujú s nadradeným podstatným menom (tým, ktoré rozvíjajú), napr.: N/G sg.: psia búda/do psej búdy, N/G sg.: psí štekot/ psieho štekotu N/N pl.: pokojní vlci/pokojné vlky. (Čiže: keď ohýbame nadradené podstatné meno alebo ho zmeníme na podstatné meno, ktoré má iný rod, menia sa v závislosti od toho aj tvary prídavného mena tak, aby sa s podstatným menom v týchto kategóriách stále zhodovali.) Skloňovanie prídavných mien Prídavné mená sa skloňujú podľa vzorov: pekný – akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú pred pádovou príponou tvrdú spoluhlásku, cudzí – akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú pred pádovou príponou mäkkú spoluhlásku, páví – druhové privlastňovacie prídavné mená, matkin – individuálne privlastňovacie prídavné mená, ktoré privlastňujú osobe ženského rodu, otcov – individuálne privlastňovacie prídavné mená, ktoré privlastňujú osobe mužského rodu. Pozor: v strednom rode sa k privlastňovacím prídavným menám pridáva koncovka – o (napr. nie otcove auto, ale otcovo auto.) Stupňovanie prídavných mien Niektoré prídavné mená môžeme stupňovať = meniť mieru vlastnosti, ktorú vyjadrujú (ide o väčšinu akostných prídavných mien). Rozlišujeme tri stupne: 1. pozitív – základný stupeň, t. j. „pôvodné“ prídavné meno – napr. milý, vážny; 2. komparatív – druhý stupeň, porovnávací. Tvorí sa pridaním prípony –ší/ -ejší k 1. stupňu (po odobratí skloňovacej prípony): milší = mil+ší, vážnejší = vážn+ejší; 3. superlatív – tretí stupeň, vyjadruje najvyššiu mieru. Tvorí sa pridaním predpony naj- k 2. stupňu: najmilší = naj+milší, najvážnejší = naj+vážnejší. Nepravidelne sa stupňujú iba prídavné mená dobrý, zlý, malý, veľký, pekný. Nestupňujú sa tie akostné prídavné mená, ktoré označujú najvyššiu/ plnú mieru vlastnosti – napr. slepý, nemý, vinný, bosý (človek môže byť buď obutý alebo bosý, nič medzi tým) – alebo tie, ktoré sú nesklonné – napr. mrcha, rád, fajn. Pozor: skloňovací vzor prídavného mena sa určuje osobitne pre rôzne stupne prídavného mena, vždy je dôležité iba zakončenie slova (milý – vzor pekný, milší – vzor cudzí). Neohybné prídavné mená Niektoré z prídavných mien sa nedajú skloňovať ani stupňovať. Ide buď o malú časť prídavných mien cudzieho pôvodu: napr. šik (postava), blond (vlasy), kaki (farba), nóbl (spôsoby), sexi/y (herec) – posledné dve sú hovorové), alebo o špecifické štylisticky príznakové prídavné mená, zväčša zastarané alebo hovorové, ktoré sú pôvodne podstatnými menami: napr. mrcha (počasie), sviňa (človek), potvora (chlap). Pravopis Pravidlo o rytmickom krátení: – dodržiava sa pri skloňovaní prídavných mien podľa vzoru pekný (pekný – múdry) a cudzí (cudzí – svieži), – neuplatňuje sa pri skloňovaní prídavných mien podľa vzoru páví (líščí, vtáčí). Písanie ý/í Pádová gramatická prípona -ý sa používa iba v prídavných menách, ktoré sa skloňujú podľa vzoru pekný. Výnimkou je tvar N pl. – milý človek – milí ľudia. (V ostatných pádoch plurálu sa však znova použije ý – milých ľudí, milými ľuďmi.)
Podstatné mená (substantíva)
Podstatné mená (substantíva) Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré pomenúvajú osoby, veci, javy. Sú vetnými členmi – najčastejšie vo funkcii podmetu, predmetu, nezhodného prívlastku. Ohýbanie podstatných mien znamená, že dokážu meniť svoj gramatický tvar. Základným tvarom podstatného mena je nominatív singuláru (teda prvý pád jednotného čísla) – v takomto tvare nájdeme podstatné meno v slovníku. Ohýbanie – teda zmena tvaru podstatného mena – sa označuje ako skloňovanie. Práve pre skloňovanie sú dôležité gramatické kategórie podstatných mien: rod, číslo, pád. Druhy podstatných mien Podľa predmetu pomenovania delíme podstatné mená na: konkrétne (hmotné) – pomenúvajú osobu, zviera, vec (Jano, mama, dom); abstraktné (nehmotné) – pomenúvajú nehmotné veci a činnosti (priateľstvo, chôdza); životné – pomenúvajú osoby, zvieratá: môžu byť vlastné – t. j. pomenúvajú konkrétnu osobu, zviera (Andrej, Dunčo) – píšu sa s veľkým začiatočným písmenom; alebo všeobecné (otec, žiačka, šofér, pes); neživotné – pomenúvajú veci a javy: môžu byť vlastné – t. j. pomenúvajú mesto, krajinu, udalosť (Košice, Slovensko, Povstanie = SNP); alebo všeobecné (koleso, vietor). Gramatické kategórie podstatných mien Rod Rozlišuje sa mužský, ženský a stredný rod – pre každý rod potom existuje niekoľko skloňovacích vzorov, ktoré poskytujú „návod“, aké pádové prípony sa k rôznym skupinám podstatných mien v jednotlivých pádoch pripájajú. Pri mužskom rode sa rozlišuje i kategória životnosti. Podstatné mená mužského rodu sa skloňujú podľa vzorov chlap, hrdina (životné); dub, stroj (neživotné). Zvieracie podstatné mená sa skloňujú v jednotnom čísle (singulári) podľa životných, v pluráli podľa neživotných vzorov. Podstatné mená pes, vlk, vták je možné skloňovať i v pluráli ako životné. Životné podstatné mená a zvieracie podstatné mená cudzieho pôvodu zakončené na samohlásky -i, -y, í, -e, -é, -ä (efendi, Henry, Dante) sa skloňujú podľa vzoru kuli. Neživotné podstatné mená mužského rodu cudzieho pôvodu zakončené na -r, -l s pohyblivými samohláskami e a o (tieto samohlásky sú v slove iba v nominatíve jednotného čísla a v ostatných pádoch sa vynechávajú) ako liter, semester, bicykel, október, sveter, pulóver, kufor – majú v nominatíve množného čísla príponu -e tak ako vzor stroj (litre, semestre, bicykle, októbre, svetre, pulóvre, kufre); – genitíve jednotného čísla majú podstatné mená október a sveter tvary (bez) októbra, svetra a v lokáli jednotného čísla majú tvary (o) októbri, svetri. Podstatné s rovnakým zakončením, ktoré sú domáceho pôvodu, sa skloňujú pravidelne podľa vzoru dub (teplomer – bez teplomera/teplomeru – dva teplomery). /Podľa https://jazykovaporadna.sme.sk/q/2643/ / Podstatné mená ženského rodu sa skloňujú podľa vzorov žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná, idea. Osobitné pravidlá skloňovania majú podstatné mená pani a mať. Slovo pani je nesklonné vtedy, keď za ním nasleduje označenie alebo oslovenie ženy s uvedením mena, titulu, funkcie ap., napr. bez pani Novotnej, k pani doktorke, zavolám pani učiteľku (ale v nominatíve množného čísla je v týchto prípadoch prípustný dvojtvar, napr. vážené pani/panie učiteľky). Ak slovo pani vystupuje samostatne, teda nenasleduje za ním meno, titul alebo funkcia, skloňuje sa: prišiel bez panej, tajomstvo hradnej panej, požiadal veľkomožnú paniu, s dvomi paniami, počul o neznámych paniach. /Podľa: https://jazykovaporadna.sme.sk/q/898/#ixzz7vS4d7VfM / Slovo mať má rovnako ako podstatné mená mati a mater tvary: SG PL N – mať, mati, mater N – matere G – (od) matere G – (od) materí D – materi D – materiam A – mať, mati, mater A – matere L – (o) materi L – (o) materiach I – (s) materou I – (s) materami Podstatné mená stredného rodu sa skloňujú podľa vzorov mesto, srdce, vysvedčenie, dievča. V slovenčine sa využíva kategória gramatického rodu – znamená to, že gramatický rod sa nie vždy zhoduje s prirodzeným rodom (dievča – je to podstatné meno stredného rodu, ale označuje mladú ženu = prirodzene by sa hodil ženský rod). Pád Pri skloňovaní podstatných mien sa v súčasnej spisovnej slovenčine používa 6 pádov: nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál a inštrumentál. V staršej slovenčine alebo v hovorovej či nárečovej podobe jazyka sa môžeme stretnúť i s ďalším pádom. Označuje sa ako vokatív a slúžil na oslovenie (mamo, otče). V hovorovej reči sa podobný tvar často používa i dnes (mami, oci). V neutrálnom spisovnom jazyku na oslovenie používame nominatív (otec, prosím ťa…). V slovenčine používame i viaceré prevzaté podstatné mená, ktoré sú nesklonné (pyré, karé, kupé, kiwi, atašé, madam). Číslo Väčšina podstatných mien môže mať tvar jednotného aj množného čísla (= tvarom singuláru pomenúvajú jeden objekt, tvarom plurálu pomenúvajú viacero objektov). Niektoré podstatné mená vyjadrujú „mnohosť“ iným spôsobom, ako je kategória čísla. Osobitne teda vydeľujeme skupiny podstatných mien podľa iného vyjadrenia množstva: hromadné podstatné mená – tvarom jednotného čísla pomenúvajú viacero objektov (zverina, školstvo, lístie); látkové podstatné mená – pomenúvajú nerozčlenené množstvo – v ANJ sú označované ako nepočítateľné (zlato, múka, voda). Niekedy môžu mať i množné číslo (plurál), ale pomenúvajú ním nie viac objektov, ale viac druhov – napr. (minerálne) vody, (bezlepkové) múky; skupinové podstatné mená – pomenúvajú predmety, ktoré sa vyskytujú v skupinách; majú i jednotné číslo, ale častejším tvarom je plurál (párky, vlasy, zápalky); pomnožné podstatné mená – tvarom množného čísla pomenúvajú jeden predmet/ objekt (hodinky, dvere, Piešťany). Rod a vzor pomnožných podstatných mien sa určuje podľa zakončenia v nominatíve a v datíve množného čísla (majú iba množné číslo): Pomnožné podstatné mená – zakončené v N pl. -e a v D pl. -om (napr. okuliare, Dechtáre, Vráble) majú neživotný mužský rod a skloňujú sa podľa vzoru stroj. Niektoré z týchto geografických názvov nemajú v genitíve pádovú príponu (presnejšie: majú tzv. nulovú pádovú príponu): (z) Dechtár, Tesár, Levár, iné zasa majú príponu -ov, napr. Hámre – (z) Hámrov. Takéto skloňovanie sa ustálilo historicky. – zakončené v N pl. -y a v D pl. -om (napr. dostihy, zálety, fašiangy, Piešťany, Karpaty, Dvorníky) zodpovedajú neživotnému mužskému rodu, skloňujú sa podľa vzoru dub. Niektoré z geografických názvov majú v genitíve na rozdiel od vzoru nulovú príponu – napr. geografické názvy zakončené v nominatíve na prípony -any (z Margecian), -íky, -áky, -iaky (z Dvorník, z Novák), ale aj Krompachy – Krompách, Piešťany – Piešťan. – zakončené v N pl. -y a v D pl. -ám/-am (napr. sánky, hodiny, noviny, prázdniny, Tatry) sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru žena. – zakončené v N pl. -e a v D pl. -iam/-am (napr. sane, jasle, kliešte, Košice, Vianoce) sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru ulica. – zakončené v N pl. na -á/-a a v D pl. na -ám/-am (napr. skriptá, ústa, Košariská) sa skloňujú podľa
Vznik a vývin slovanských jazykov
Vznik a vývin slovanských jazykov Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, tzv. PRAJAZYK. Pre jazyky ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina, ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina). Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia pred naším letopočtom. Indoeurópsky prajazyk sa používal pravdepodobne v oblastiach Malej Ázie a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky označujú ako indoeurópske. Tvoria teda indoeurópsku jazykovú skupinu. Niektoré znaky podobnosti indoeurópskych jazykov je možné pozorovať i v súčasnosti – zaoberala sa nimi napr. táto štúdia: https://korenine.si/zborniki/zbornik01/pdf/skulj_indo.pdf. Všimnite si napríklad podobnosť mien medzi slovinským jazykom a jazykom hindi: Slovenčina patrí do rodiny indoeurópskych jazykov; táto rodina obsahuje ešte množstvo iných jazykov, ktoré sú usporiadané podľa podobných znakov do vetiev: – indoiránska – patrí sem o. i. staroindický prajazyk sanskrit (hindčina, perzština); (albánska) (arménska) (grécka) – baltská – lotyština, litovčina; – keltská – írčina, waleština; – italická – románska – latinčina, francúzština, španielčina, portugalčina, taliančina, rumunčina, moldavčina; – germánska: severogermánska – dánčina, švédčina, nórčina, islandčina; západogermánska – holandčina, flámčina, angličtina, nemčina; – slovanská: zápodoslovanské jazyky – slovenčina, čeština, poľština, horná a dolná lužičtina; východoslovanské jazyky – ukrajinčina, ruština, bieloruština; južnoslovanské jazyky – chorvátčina, srbčina, bulharčina, macedónčina, slovinčina. Okrem indoeurópskych jazykov existujú napr. aj ugrofínske jazyky (k nim patria maďarčina, fínčina či estónčina) alebo semitsko-hamitské jazyky (arabčina) Kodifikácia – uzákonenie pravidiel spisovného jazyka, – v modernej dobe ju realizuje inštitúcia, kolektív jazykovedcov vedený významnou vedeckou osobnosťou – „uzákonenie jazyka“ teda nie je zákonom v takom zmysle, ako sú zákony, ktoré prijíma parlament, ale dohoda významných jazykovedcov (na Slovensku sa úpravu pravidiel v súlade s vývinom jazyka zabezpečuje Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied). predspisovné obdobie: do 8. st.: praslovančina, 9. st.: staroslovienčina, od 10. st.: latinčina, 14. – 16. st.: slovakizovaná čeština, bohemizovaná slovenčina, 18. st.: J. I. Bajza: René mláďenca príhodi a skusenosťi. STAROSLOVIENČINA V 9. storočí na území dnešného Slovenska (v tom čase Veľkomoravské kniežatstvo) vznikli kultúrne, politické aj hospodárske podmienky pre rozvoj kultúrneho jazyka (nadnárečový útvar, nekodifikovaný). Týmto jazykom sa stala staroslovienčina. Staroslovienčina je jazykom, ktorý na Veľkú Moravu priniesli Cyril a Metod. Oni hovorili slovanským (egejsko-macedónskym) nárečím z okolia Solúna. Staroslovienčina sa stala liturgickým jazykom. Od slovenčiny sa líši napr. tým, že používala: – nosovky (en, on) – napr. monži (muž); knensi (knieža) – v súčasnosti ich používa napr. poľština, – tvrdý a mäkký jer – jaď – ě – napr. člověk – v súčasnosti sa nepoužívajú, no napr. v ruštine ich nahrádza tvrdý/ mäkký znak. (Zmena nosových hlások na ústne hlásky sa označuje ako denazalizácia. Jery zanikli tak, že sa na niektorých miestach celkom vypustili, na iných boli nahradené samohláskami – vokalizácia jerov.) Slovanskou rečou prví začali písať Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz. Staroslovienske písmo, ktoré zostavili Cyril a Metod z písmen malej gréckej abecedy sa nazýva hlaholika (z nej sa v Bulharsku vyvinula cyrilika a v Rusku azbuka) Medzi staroslovienske pamiatky patria Kyjevské listy (10. stor.) Po zániku VM (907 bitka pri Bratislave) sa staroslovienčina prestáva používať. Nastáva obdobie bez vlastnej formy celospoločenského spisovného jazyka. SPISOVNÉ OBDOBIE Bernolákovské obdobie (koniec 18. a začiatok 19. storočia) O kodifikáciu slovenského jazyka sa v 18. storočí pokúsil Jozef Ignác Bajza svojím románom René mládenca príhody a skúsenosti – používa tzv. slovácky jazyk. Bajzova slovenčina bola zmesou viacerých jazykov – českého, moravského, poľského, chorvátskeho, rusnáckeho. V pravopise Bajza používal g namiesto j, a w namiesto v. Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák. Bernolák roku 1787 kodifikoval spisovný jazyk na základe kultúrnej západnej slovenčiny s prvkami stredoslovenských nárečí z okolia Oravy. Je autorom jazykových prác: – Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách; – Slovenská gramatika; – Slovár Slowenskí, Česko – Latinsko – Nemecko – Uherskí. (Keďže v 18. storočí sa vedecké práce predkladali v latinčine, aj Jazykovedno-kritická rozprava a Slovenská gramatika boli napísané po latinsky – ich originálne názvy sú: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum a Grammatica Slavica.) Bernolákov pravopis má tieto znaky: – dodržiava fonetický pravopis („píš, ako počuješ“) – píše sa iba i (neexistuje tu Y), – každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom, – ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom: Kňižki, rozľičních…, – písmenom g sa zapisuje zvuk „j“: gazik, – namiesto jednoduchého V sa používa dvojité W, – neexistujú dvojhlásky: posilagú, Rečám, Bernolákov spisovný jazyk šírili svojimi knihami Juraj Fándly (napr. Dúverná Zmlúva mezi mňíchom a Diáblom) a Ján Hollý (napr. eposy z dejín Slovákov: Svatopluk, Cyrillo-Metodiada). Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny – t. j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov. Bola spisovným jazykom katolíckej inteligencie, literárnym a školským jazykom (v rokoch 1819 – 1852 sa vyučovala v Spišskej Kapitule). Ukážka bernolákovčiny: Miľí Slowáci! chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwáľitebné, a pamatliwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, eščš wás gednúc láskawe, srdečne napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích; gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak wi z wašého Srdca mogému zdrawí… J. Fándly – Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok) Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia) V roku 1843 na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov pod vedením Ľudovíta Štúra kodifikovala slovenský jazyk vychádzajúc zo strednej slovenčiny (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža). Štúr potom napísal knihy Nárečja slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí (kde zdôvodnil potrebu používania spisovného slovenského jazyka) a Náuka reči slovenskej, ktorá obsahovala gramatiku novej uzákonenej slovenčiny. Znaky štúrovčiny: – používa iba i (nie je y), – všeobecné podstatné mená sa píšu malými písmenami (okrem slov Slovenčina), – ď, ť, ň sa označuje mäkčeňom aj pred e, i, j (kďe, ňje), – ľ sa nepoužíva, – dvojhlásky sa píšu s j (viďja) a ô ako uo (puovodná), – dvojité w sa nahradilo jednoduchým v, – nepoužíva sa ä, iu, – nemá é, ale je: dobrjeho, mekkje … – v minulom čase je
Formy národného jazyka
Formy národného jazyka Národný jazyk – je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva, – je: územne vymedzený – väčšina jeho používateľov žije na území jednej krajiny, vnútorne diferencovaný – má rôzne územné a sociálne podoby, sociálne rozvrstvený – líši sa podoba jazyka medzi sociálnymi vrstvami. Znaky národa: územie, špecifické farby, symboly (vlajka), jazyk, tradícia. Formy národného jazyka: spisovná forma, štandard, subštandard, nárečia. Spisovná forma – spisovný jazyk – má celonárodnú a celoštátnu platnosť, – je znakom národa, – je prejavom národného uvedomenia používateľov, – je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, – je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka, a to v písanej i v ústnej podobe, – je najdôležitejšou formou národného jazyka, vznikol na základe nárečovej formy jazyka, – používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej administratívnej, žurnalistickej, didaktickej a náboženskej komunikácii a je jazykom vedy a umenia. Štandardná forma – má celonárodnú platnosť, – je to jazyk bežnej, neoficiálnej alebo polooficiálnej komunikácie, – najčastejšie sa používa v ústnej forme, – obsahuje aj nespisovné prvky a hovorové výrazy (v tejto komunikácii však nepôsobia rušivo), – v štandardnej forme jazyka sa napr. nedodržiava výslovnosť Ľ pred e, i, používajú sa skrátené – univerbizované slová (presilovka). Subštandardná forma – má celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o jej západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante; – medzi prvky subštandardu patrí napr.: nedodržiavanie výslovnosti Ľ (ani pred A, O, U či spoluhláskami) ani Ň, nedodržiavanie dĺžky slabík či umiestnenie prízvuku, používanie nespisovných slov (kojiť, kojenec). Nárečová forma národného jazyka Územné (teritoriálne) nárečie – jazyk časti národného spoločenstva v územne presne vymedzenej oblasti: a) západoslovenská skupina: záhorské, trnavské, považské, stredonitrianske, juhonitrianske, dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie, b) stredoslovenská skupina: hornonitrianske, tekovské, turčianske, hontianske, oravské, liptovské, zvolenské, novohradské, gemerské nárečie, c) východoslovenská skupina: spišské, šarišské, abovské, zemplínske, sotácke, užské nárečie. Sociálne nárečie Jazyk skupiny ľudí s tým istým povolaním alebo s tými istými záujmami: a) slang, žargón Mení tvar slova, – využíva metaforu, slovné hračky, – preukazuje vplyvy z cudzích jazykov (čeština a angličtina) – sámoška, komp, písíčko, čeknúť, dať si odpich, vegetovať. Používanie slangu je charakteristické najmä pre vyjadrovanie mladých ľudí. Na rozdiel od spisovnej podoby jazyka sa slang relatívne rýchlo mení – každá generácia mladých ľudí má „vlastný slang, generácia rodičov teda obvykle nerozumie slangu svojich detí. Žargón je tzv. profesný slang – slová vznikajú podobne ako pri slangu, ale ich používanie je obmedzené na predstaviteľov konkrétnej profesie/ povolania. b) argot Nemení slová, neskracuje ich, ale používa ich ako „šifry“ (mení lexikálny význam slova), čiže slovo, ktoré sa v spisovnom/ štandardnom jazyku používa v istom význame, má v argote nový význam. Cieľom je utajiť obsah komunikácie – vlastný argot si vytvárajú napr. väzni. Medzi argotové slová pôvodne patrilo napr. slovo „tráva“ vo význame marihuana. NÁRODNÝ JAZYK: súhrn jazykových znakov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa, etnickej skupiny. Spája ich historická, kultúrna, spoločenská a politická spolupatričnosť. CIEĽOVÝ JAZYK: oficiálny úradný jazyk konkrétneho štátu, ktorý sa učí aj príslušník národnostnej menšiny (nejde o cudzí jazyk) – používa sa v školskej praxi. CUDZÍ JAZYK: jazyk, ktorý pre daného človeka nie je materinský a musí sa ho učiť na pozadí materinského jazyka. ÚRADNÝ (štátny) JAZYK: plní funkciu úradného jazyka – v prípade slovenčiny nielen pre Slovákov, ale aj pre príslušníkov národnostných menšín (V SR dokonca existuje Zákon o štátnom jazyku, prijatý 15.11.1995 s účinnosťou od 1.1.1996). JAZYKY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN: maďarčina, rusínčina, ukrajinčina, rómčina, chorvátčina, nemčina – rozvíjajú sa rovnocenne so slovenčinou. PRAJAZYK: pôvodný jazyk, spoločný predchodca jazykov, ktoré sa z neho vyvinuli => hovoríme o geneticky príbuzných jazykoch – jazyková rodina. Ešte rozlišujeme: DRUHY JAZYKA 1. Prirodzený jazyk – systém znakov a pravidiel ich spájania, – vytvoril sa počas historického vývinu spoločenstva, – slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a poznávania, – má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva, – môže prestať plniť funkciu materinského jazyka a národného jazyka a stáva sa mŕtvym (národný jazyk, materinský jazyk, úradný/štátny jazyk, cieľový jazyk, cudzí jazyk). Mŕtvy jazyk – prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka (latinčina). 2. Umelý/plánovaný jazyk – systém znakov, ktorý má ohraničenú platnosť, – na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom vo zvukovej forme Hovorené (esperanto). Umelecké plánové (klingončina, elfčina). Symbolické (matematické) – symbolický jazyk je systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie iba skupina ľudí (v chémii, matematike). Logické (loglan, jazyky na dorozumievanie sa s inou vesmírnou rasou). Komické (europanto – paródia na jazyk európskych inštitúcií).
