Vznik a vývin slovanských jazykov

Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, tzv. PRAJAZYK. Pre jazyky ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina, ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom
INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina).

Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia pred naším letopočtom. Indoeurópsky prajazyk sa používal pravdepodobne v oblastiach Malej Ázie a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky označujú ako indoeurópske. Tvoria teda indoeurópsku jazykovú skupinu.

Niektoré znaky podobnosti indoeurópskych jazykov je možné pozorovať i v súčasnosti – zaoberala sa nimi napr. táto štúdia: https://korenine.si/zborniki/zbornik01/pdf/skulj_indo.pdf. Všimnite si napríklad podobnosť mien medzi slovinským jazykom a jazykom hindi:

Slovenčina patrí do rodiny indoeurópskych jazykov; táto rodina obsahuje ešte množstvo iných jazykov, ktoré sú usporiadané podľa podobných znakov do vetiev:

– indoiránska – patrí sem o. i. staroindický prajazyk sanskrit (hindčina, perzština);
(albánska)
(arménska)
(grécka)
– baltská – lotyština, litovčina;

– keltská – írčina, waleština;

– italická – románska – latinčina, francúzština, španielčina, portugalčina, taliančina, rumunčina,

moldavčina;

– germánska: severogermánska – dánčina, švédčina, nórčina, islandčina;
západogermánska – holandčina, flámčina, angličtina, nemčina;
– slovanská: zápodoslovanské jazyky – slovenčina, čeština, poľština, horná a dolná lužičtina;
východoslovanské jazyky – ukrajinčina, ruština, bieloruština;
južnoslovanské jazyky – chorvátčina, srbčina, bulharčina, macedónčina, slovinčina.

Okrem indoeurópskych jazykov existujú napr. aj ugrofínske jazyky (k nim patria maďarčina, fínčina či estónčina) alebo semitsko-hamitské jazyky (arabčina)

Kodifikácia

– uzákonenie pravidiel spisovného jazyka,

– v modernej dobe ju realizuje inštitúcia, kolektív jazykovedcov vedený významnou vedeckou osobnosťou – „uzákonenie jazyka“ teda nie je zákonom v takom zmysle, ako sú zákony, ktoré prijíma parlament, ale dohoda významných jazykovedcov (na Slovensku sa úpravu pravidiel v súlade s vývinom jazyka zabezpečuje Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied).

predspisovné obdobie:

• do 8. st.: praslovančina,
• 9. st.: staroslovienčina,
• od 10. st.: latinčina,
• 14. – 16. st.: slovakizovaná čeština, bohemizovaná slovenčina,
• 18. st.: J. I. Bajza: René mláďenca príhodi a skusenosťi.

STAROSLOVIENČINA

V 9. storočí na území dnešného Slovenska (v tom čase Veľkomoravské kniežatstvo) vznikli kultúrne, politické aj hospodárske podmienky pre rozvoj kultúrneho jazyka (nadnárečový útvar, nekodifikovaný). Týmto jazykom sa stala staroslovienčina.

Staroslovienčina je jazykom, ktorý na Veľkú Moravu priniesli Cyril a Metod. Oni hovorili slovanským (egejsko-macedónskym) nárečím z okolia Solúna. Staroslovienčina sa stala liturgickým jazykom.

Od slovenčiny sa líši napr. tým, že používala:

– nosovky (en, on) – napr. monži (muž); knensi (knieža) – v súčasnosti ich používa napr. poľština,

– tvrdý a mäkký jer – jaď – ě – napr. člověk – v súčasnosti sa nepoužívajú, no napr. v ruštine ich nahrádza tvrdý/ mäkký znak.

(Zmena nosových hlások na ústne hlásky sa označuje ako denazalizácia. Jery zanikli tak, že sa na niektorých miestach celkom vypustili, na iných boli nahradené samohláskami – vokalizácia jerov.)

Slovanskou rečou prví začali písať Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz.

Staroslovienske písmo, ktoré zostavili Cyril a Metod z písmen malej gréckej abecedy sa nazýva hlaholika (z nej sa v Bulharsku vyvinula cyrilika a v Rusku azbuka)

Medzi staroslovienske pamiatky patria Kyjevské listy (10. stor.)

Po zániku VM (907 bitka pri Bratislave) sa staroslovienčina prestáva používať. Nastáva obdobie bez vlastnej formy celospoločenského spisovného jazyka.

SPISOVNÉ OBDOBIE

Bernolákovské obdobie (koniec 18. a začiatok 19. storočia)

O kodifikáciu slovenského jazyka sa v 18. storočí pokúsil Jozef Ignác Bajza svojím románom René mládenca príhody a skúsenosti – používa tzv. slovácky jazyk. Bajzova slovenčina bola zmesou viacerých jazykov – českého, moravského, poľského, chorvátskeho, rusnáckeho. V pravopise Bajza používal g namiesto j, a w namiesto v.

Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák. Bernolák roku 1787 kodifikoval spisovný jazyk na základe kultúrnej západnej slovenčiny s prvkami stredoslovenských nárečí z okolia Oravy. Je autorom jazykových prác:

– Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách;

– Slovenská gramatika;

– Slovár Slowenskí, Česko – Latinsko – Nemecko – Uherskí.

(Keďže v 18. storočí sa vedecké práce predkladali v latinčine, aj Jazykovedno-kritická rozprava a Slovenská gramatika boli napísané po latinsky – ich originálne názvy sú: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum a Grammatica Slavica.)

Bernolákov pravopis má tieto znaky:

– dodržiava fonetický pravopis („píš, ako počuješ“)

– píše sa iba i (neexistuje tu Y),

– každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom,

– ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom: Kňižki, rozľičních…,

– písmenom g sa zapisuje zvuk „j“: gazik,

– namiesto jednoduchého V sa používa dvojité W,

– neexistujú dvojhlásky: posilagú, Rečám,

Bernolákov spisovný jazyk šírili svojimi knihami Juraj Fándly (napr. Dúverná Zmlúva mezi mňíchom a Diáblom) a Ján Hollý (napr. eposy z dejín Slovákov: Svatopluk, Cyrillo-Metodiada).

Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny – t. j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov. Bola spisovným jazykom katolíckej inteligencie, literárnym a školským jazykom (v rokoch 1819 – 1852 sa vyučovala v Spišskej Kapitule).

Ukážka bernolákovčiny:

Miľí Slowáci! chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwáľitebné, a pamatliwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, eščš wás gednúc láskawe, srdečne napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích; gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak wi z wašého Srdca mogému zdrawí…

J. Fándly – Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok)

Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia)

V roku 1843 na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov pod vedením Ľudovíta Štúra kodifikovala slovenský jazyk vychádzajúc zo strednej slovenčiny (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža).

Štúr potom napísal knihy

Nárečja slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí (kde zdôvodnil potrebu používania spisovného slovenského jazyka) a

Náuka reči slovenskej, ktorá obsahovala gramatiku novej uzákonenej slovenčiny.

Znaky štúrovčiny:
– používa iba i (nie je y),
– všeobecné podstatné mená sa píšu malými písmenami (okrem slov Slovenčina),

– ď, ť, ň sa označuje mäkčeňom aj pred e, i, j (kďe, ňje),
– ľ sa nepoužíva,
– dvojhlásky sa píšu s j (viďja) a ô ako uo (puovodná),
– dvojité w sa nahradilo jednoduchým v,
– nepoužíva sa ä, iu,
– nemá é, ale je: dobrjeho, mekkje …
– v minulom čase je u: robiu, písau …
– dôslednejšie sa uplatňuje rytmické krátenie: bráňa, slúža …

– prídavné mená odvodené od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí).

Ukážka „štúrovčiny“:

(https://dikda.eu/ludovit-stur-pred-170-rokmi-vybojoval-pre-slovakov-novini/)

Po dohode prebehla v roku 1851 reforma pravopisu pod vedením Michala Miloslava Hodžu a jazykovedca Martina Hattalu. O rok neskôr – r. 1852 bolo vydané dielo Krátka mluvnica slovenská roku 1852, ktoré prinieslo niekoľko pravopisných zmien: Ustúpilo sa napr. od fonematického princípu pravopisu a začalo sa rozlišovať i/y na základe historického pohľadu na jazyk, neoznačovala sa mäkkosť spoluhlásky pred e, i (etymologický princíp pravopisu) atď.

Ďalší vývin slovenčiny:

Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. storočia)

• V Turčianskom Svätom Martine bolo sídlo Matice slovenskej (1863 – 1875), vychádzalo tam mnoho časopisov a spisovnú slovenčinu navyše ovplyvňovala živá ľudová reč z okolia Martina. Martinský úzus sa stal základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.
• Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) – ustálila jazykovú normu najmä v oblasti skloňovania.

Medzivojnové obdobie (1918 – 1945)

• slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, zosilnil sa však prienik češtiny do slovenčiny,
• V 20. rokoch 20. storočia vyvrcholili snahy politického hnutia čechoslovakizmu, v roku 1931 vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Vladimíra Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová (láhev, límec, zeď) a navrhovali uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások (vedeť, vidieť).
• Reakciou bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košičiach (H. Bartek, Jozef Škultéty, Ľ. Novák a ďalší), vďaka ktorému sa slovenčina očistila od českých prvkov. Pražské centrum pomenovalo autorov sústredených okolo tohto časopisu puristi (puro, z tal., špan. – čistý).

Povojnové obdobie (1945 – 1989)

• V tomto období sa už o výskum slovenského jazyka stará profesionálne pracovisko (od r. 1943 Jazykovedný ústav, potom pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied).
• V roku 1953 zásadné zmeny, v pravopise -zjednotili sa pravidlá o spodobovaní (odstránilo sa dvojaké písanie: sjazd – schôdza/zjazd – na lyžiach; sväz – forma štátu/zväzok – viazanička) a odstránilo sa odlišovanie rodu v tvaroch minulého času (chlapi robili/ženy robily).
• V 50. rokoch začal vychádzať 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý mapoval vtedajší stav slovenskej lexiky.

Súčasné obdobie (20. a 21. storočie)

1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu (výrazné zmeny pravopisu),

1995 – vyšiel Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky (používanie spisovného slovenského jazyka ako štátneho jazyka vo verejnom styku),

2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu,

2003 – vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka,

2004 – slovenčina sa stáva rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie,

2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A-G),

2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L).

POZOR! Slovník súčasného slovenského jazyka mapuje súčasný stav slovenčiny, ale NIE JE KODIFIKAČNOU PRÍRUČKOU!

Kodifikačné príručky

Kodifikačné príručky upravujú podobu jednotlivých oblastí jazyka a zabezpečujú spoločensky jednotnú podobu jazykka, ktorá je záväzná napr. pre úrady, právnické dokumenty a pod.

Kodifikačnými príručkami sú:

Pravidlá slovenskej výslovnosti

Pravidlá slovenského pravopisu

Krátky slovník slovenského jazyka

Morfológia slovenského jazyka