Slovníky
Slovníky sú knihy, ktoré zaznamenávajú a usporadúvajú slovnú zásobu jazyka. Existujú rôzne typy slovníkov. Vieme ich rozlišovať podľa rozsahu, počtu jazykov, ktoré spracúvajú, podľa obsahu či spôsobu spracovania slov. Slová sú v slovníkoch usporiadané v abecednom poradí. Kvôli stručnosti spracovania sa pri jednotlivých heslách – slovách využívajú na ich popis skratky. Vysvetlenie používaných skratiek je zvyčajne na prvých stranách slovníka. Tam nájdeme aj informácie o štruktúre hesla, teda o tom, aké údaje sú pri slovách – heslách uvedené. Podľa rozsahu delíme slovníky na veľké, stredné, malé a vreckové. Podľa počtu jazykov rozlišujeme slovníky v jednom jazyku (to bývajú napr. výkladové slovníky), dvoj-, troj- či viacjazyčné (prekladové slovníky). V dejinách slovenčiny je známym viacjazyčným slovníkom Bernolákov päťjazyčný Slovník slovenský, česko – nemecko – latinsko – uhorský. Vyšiel v rokoch 1825 – 1827 – viac ako desať rokov po autorovej smrti – pod názvom Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Prekladové slovníky, ktoré sa používajú v praxi, sú najčastejšie dvojjazyčné. Podľa obsahu sa slovníky delia napr. na pravopisné, synonymické, homonymické. Podľa spôsobu spracovania rozlišujeme slovníky prekladové, výkladové a encyklopedické. Osobitnou skupinou slovníkov sú slovníky označené ako kodifikačné. Tie spracúvajú spisovnú slovnú zásobu a súčasne kodifikujú spisovnú podobu jazyka. Kodifikačné slovníky v slovenčine Pravidlá slovenského pravopisu obsahujú v slovníkovej časti viac ako 70 tisíc slov. V elektronickej podobe sú dostupné na stránke Jazykovedného ústavu SAV. Textová časť (pravidlá): https://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf Slovníková časť: https://slovnik.juls.savba.sk/?d=psp Tento jednojazyčný slovník predstavuje výkladový typ slovníka, to znamená, že vysvetľuje významy slov a uvádza príklady použitia slova v rôznych kontextoch. Pri viacvýznamových či homonymných slovách rozlíši viaceré spôsoby použitia slova. Okrem významu obsahuje aj štylistickú charakteristiku slova. Úvodná časť slovníka je dostupná tu: https://slovnik.juls.savba.sk/kssj-uvod.pdf Slovníková časť zasa tu: https://slovnik.juls.savba.sk/ Ide o slovník, ktorý k jednotlivým výrazom uvádza slová s rovnakým či podobným významom, pričom rozlišuje štýlové použitie jednotlivých výrazov. Ku každému výrazu zároveň uvádza príklad na konkrétne použitie – vetu, výpoveď. Úvodná časť s vysvetlením použitých skratiek je dostupná tu: https://slovnik.juls.savba.sk/sss-uvod.pdf V slovníkovej časti sa dá vyhľadávať tu: https://slovnik.juls.savba.sk/?d=psp Autorom slovníka je Ábel Kráľ. V tomto slovníku nájdeme informáciu o spisovnej výslovnosti jednotlivých slov. K pravopisne správnej podobe slova teda uvádza aj jeho fonetický prepis, t. j. slovo v takej podobe, ako ho vyslovujeme. Pri tomto prepise používa aj znaky fonetickej transkripcie, ktoré umožňujú zaznamenať špecifickú výslovnosť hlások. Pri fonetickej transkripcii dôsledne platí: 1 hláska = 1 znak (napr. banka = baŋka; chovať = xovať). Tento slovník zatiaľ nie je dostupný v elektronickej podobe. Morfológia slovenského jazyka Poslednou kodifikačnou príručkou pre slovenský jazyk je kniha Morfológia slovenského jazyka. Nie je to slovník, ale monografia, ktorá zachytáva morfologickú – tvarovú rovinu jazyka. Charakterizuje slovné druhy a ich gramatický význam a opisuje, ako sa tvoria jednotlivé tvary slov. V elektronickej podobe ju môžeme nájsť tu: https://www.juls.savba.sk/ediela/msj/ K ďalším slovníkom, ktoré spracúvajú slovnú zásobu slovenského jazyka, ale nie sú to kodifikačné diela, patria: Slovník súčasného slovenského jazyka – slovnú zásobu slovenčiny predstavuje najkomplexnejšie zo všetkých slovníkov. Jednotlivé diely vychádzajú postupne, celkový plánovaný rozsah slovníka je 200 000 slov. Okrem spisovných slov obsahuje aj niektoré nespisovné, zastarávajúce či nárečové výrazy, pri každom však odkazuje na súčasný spisovný či štylisticky vhodnejší výraz. Je dostupný aj v elektronickej podobe: https://slovnik.juls.savba.sk/?d=psp Slovník cudzích slov – obsahuje viac ako 100 000 významov slov, slovných spojení a značiek cudzieho pôvodu. V elektronickej podobe s ním vieme pracovať tu: https://slovnik.juls.savba.sk/?d=scs Frazeologický slovník – vysvetľuje význam obrazných ustálených slovných spojení (frazeologizmov) a uvádza príklady ich použitia. V elektronickej podobe na stránke Jazykovedného ústavu nie je zatiaľ dostupný, významy niektorých frazeologizmov ale môžeme nájsť na rôznych stránkach. V ucelenejšej podobe napr. tu: https://www.zones.sk/studentske-prace/frazeologicky-slovnik/154s-maly-frazeologicky-slovnik/ Netypické slovníky Slovnú zásobu spracúvajú neobvyklým spôsobom napr.: Retrográdny slovník súčasnej slovenčiny – obsahuje slovníkové spracovanie zakončení slov (slovných prípon, koncoviek). Aj tento slovník je k dispozícii v elektronickej podobe: https://slovnik.juls.savba.sk/?d=scs Obrátený slovník cudzích slov – alebo slovník cudzích slov naopak. Kým tradičný slovník cudzích slov uvádza k cudzím slovám slovenský výraz, Obrátený slovník cudzích slov uvádza k slovenskému výrazu cudzie slovo. Jeho autorom je Peter Oravec a v elektronickej podobe s ním môžeme pracovať tu: https://www.najdislovo.sk/ Encyklopedický slovník K encyklopedickým slovníkom môžeme zaradiť publikáciu Encyklopédia Beliana. Nie je to jazykový slovník, ale všeobecná encyklopédia, ktorá slovníkovou formou – stručne a v abecednom poradí – vysvetľuje pojmy z oblasti prírody, techniky, kultúry, s osobitnou pozornosťou sa venuje tým, ktoré sa týkajú slovenských reálií. Aj toto dielo je dostupné v elektronickej podobe: https://beliana.sav.sk/
Literatúra po r. 1945
Svetová literatúra Spoločenský, politický i kultúrny vývoj druhej polovice minulého storočia najmä spočiatku výrazne ovplyvnila 2. svetová vojna (1939 – 1945). Po jej ukončení sa svet sa rozdelil na dva póly: západný, reprezentovaný najmä USA, ktoré predstavovali svet demokracie a trhovej ekonomiky, a východný, vo sfére moci ZSSR, ktoré reprezentovali socialistický svet direktív a plánovanej ekonomiky. Napätie medzi nimi (a jeho viac či menej intenzívne prejavy) sa označuje ako studená vojna. Tá trvala do začiatkov 90. rokov – roku 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol. V 80. a 90. rokoch sa zjednocuje Európa prostredníctvom EÚ. V myslení i v kultúre badať pluralizmus smerov, prúdov, zoskupení, tém… Medzi výrazné patrili napr.: 1. Existencializmus Filozofický smer, ktorý sa uplatnil i v literatúre. Skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i spoločenských vzťahov. Vyjadruje sa k základným otázkam ľudského bytia. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit opustenosti, nezmyselnosti, úzkosti a beznádeje. Je slobodný, pretože sa nepodriaďuje konvenciám. Spoločnosť je voči nemu nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Človek je odsúdený na slobodu, musí zaujať stanovisko a za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť. Jean Paul Sartre (1905 – 1980) Filozof a literát – písal prózu i drámu, ktoré dopĺňali (a pomáhali dopovedať) jeho názor, že existencia človeka predbieha jeho esenciu – podstatu, že človek najprv jestvuje, až potom sa ako osoba utvára. Tento proces je sám o sebe absurdný: človek je do bytia vrhnutý, jeho život je prijímaním rozhodnutí, za ktoré musí niesť zodpovednosť. Jedinou inou možnosťou je nežiť. Medzi najprekladanejšie diela patria drámy: S vylúčením verejnosti (z nej je i citát v predchádzajúcej ilustrácii), Diabol a pánboh aj prozaické texty Múr (zbierka próz), Cesty k slobode (román). Múr – zbierka kratších próz. V rovnomennej psychlogicko – existencialistickej poviedke autor vytvára hraničnú situáciu typickú pre existencializmus a hlavne pre vlastnú tvorbu. Hraničná situácia privádza postavu pred bránu smrti a práve vtedy sa ľudská existencia prejaví, taká aká je. Odohráva sa počas španielskej vojny. Odsúdený Pablo Ibieta čaká s ostatnými na popravu, chce svoju popravu oddialiť preto navraví vyšetrovateľom že hľadaný Ramon Gris sa nachádza na cintoríne. Je prekvapený, že ráno ostatných spoluväzňov popravia, iba jeho nechávajú žiť, neskôr sa dozvie, že Gris sa pohádal s bratrancom a naozaj sa ukryl na cintoríne, kde ho aj našli. Absurdnou hrou náhody sa z neho stáva zradca, hoci chcel za iného človeka obetovať život. Albert Camus (1913 – 1960) Vytvoril typ absurdného hrdinu (filozofická esej Mýtus o Sizyfovi) – prichádza k záveru, že človek žijúci v absurdnom svete má slobodnú vôľu prijať absurdno alebo sa vnútorne búriť proti nemu, čo je prejavom slobody, ale neprináša človeku pocit šťastia. Pre jeho prózy sú charakteristické svetlé otvorené priestranstvá, vzduch, slnko; absurdný je vzťah človeka k svetu. Tvorba A. Camusa sa zvyčajne rozdeľuje do dvoch okruhov: 1. cyklus absurdity – Mýtus o Sizyfovi, Cudzinec (román), 2. cyklus revolty – Vzdorujúci človek (fil. esej), Mor (román). 2. Neorealizmus Spája sa s kinematografiou a rozvíja sa v 40. a 50. rokoch v Taliansku. Hrdinov nachádza medzi obyčajnými vidiečanmi a jednoduchými ľuďmi z periférie veľkomesta. Využíva jazyk blízky ľudovej reči, dialekt, slang. Rozvíja prostriedky, postupy a žánre kritického realizmu. Prevláda sociálna tematika, opisuje taliansku spoločnosť a fašizmus. Predstavitelia: Vasco Pratolini, Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia. Alberto Moravia (1907 – 1990) Preslávili ho romány Vrchárka a Rimanka. Oba boli sfilmované. 3. Nový román Označovaný i ako antiromán, objektívny román či román pohľadu. Vzniká vo Francúzsku v 50. rokoch, odmieta tradičný románový dej, literárneho hrdinu, popiera funkciu citu, rozprávač objektívne hodnotí a zaznamenáva pozorované udalosti (oko kamery). Odmieta vnútorný monológ a vyzdvihuje význam monológov, nezaznamenáva myšlienkový proces, „len“ opisuje gestá, pohyby, činy. Alain Robbe-Grillet (1922 – 2008) – zakladateľ antirománu. Román Gumy komponoval ako paródiu detektívky: v prológu predstavil vraha, obeť i okolnosti zločinu – pokus o vraždu profesora, ktorý sa z obavy pred ďalším útokom nechá vyhlásiť za mŕtveho a skrýva sa, jadro tvoria rôzne interpretácie domnelej vraždy a vyšetrovanie detektíva, ktorý nakoniec sám, v domnienke, že mieri na vraha, zastrelí profesora, v epilógu sa sujet opäť vracia k opisu všedného dňa a tým evokuje nevšímavosť sveta voči jednotlivcovi. Celý dej sa odohráva počas 24 hodín. Ďalší predstavitelia: Nathalie Sarautová, Francoise Saganová, Claude Simon, Michel Butor. 4. Absurdná dráma Vzniká a rozvíja sa v 50-tych rokoch 20.st.. Charakterizuje ju nihilistická koncepcia života i človeka. Vychádzala z existencialistickej filozofie (absurditu však neopisuje, ale priamo ukazuje), ľudský život tu akoby nemal zmysel, ľudia nie sú schopní komunikácie, prevláda pocit odcudzenia. Chýba jej súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, hrdina je obyčajne osamelý človek, nedokáže komunikovať s inými postavami (devalvácia jazyka – neslúži na dorozumievanie, monológy sú nelogické, chaotické, repliky dialógov na seba nenadväzujú). Monotónnosť života symbolizuje scéna bez kulís, dej bez akcie a opakovanie slov. Predstavitelia: Samuel Beckett, Eugéne Ionesco Samuel Beckett (1906 – 1989) Dramatik a prozaik írskeho pôvodu, väčšinou je považovaný za francúzskeho prozaika a dramatika (od roku 1937 žil vo Francúzsku). „Erbovou absurdnou drámou“ sa stalo jeho Čakanie na Godota. Hra nemá dejovú líniu: na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci – Estragón a Vladimír, medzi nimi sa odvíja chaotický dialóg z ktorého vyplýva, že čakajú na nejakého Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy. Na konci dejstva sa objaví chlapec, ktorý oznamuje, že pán Godot dnes nepríde. Druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu, postavy opäť opakujú banálnu frázu že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza (divák sa nedozvie kto je Godot). 5. Beat generation (americká literatúra) USA boli po 2. sv. vojne svetovou veľmocou, no stali sa spoločnosťou zameranou na materiálne hodnoty. Konzumná spoločnosť bola jednou z príčin narastajúceho pesimizmu a straty istoty v očiach amerických intelektuálov. Literatúru ovplyvnili aj účasť USA v kórejskej a vietnamskej vojne a rasizmus (boj za rovnoprávnosť – Martin Luther King). Dôsledkom bola narastajúca kríza osobnosti – proti tomuto systému sa intelektuáli začínajú brániť. Na čele je mládež = jej aktivity vyústia do hnutia hippies (sloboda = voľný sex, drogy). Literatúra sa postupne odkláňa od tradičných tém – vojny a sociálnych problémov – a spisovatelia zobrazujú vnútorná rozorvanosť, etické
Medzivojnová literatúra
Svetová medzivojnová literatúra (1918 – 1945) Rozvíja sa v období po 1. svetovej vojne, ktoré prinieslo nové geopolitické rozdelenie Európy i sveta na mocenské sféry vplyvu (dvojpolárnosť socializmus/kapitalizmus), vznikajú prvé totalitné režimy. Roku 1919 je založená Spoločnosť národov. Ekonomiku zasiahla v 30. rokoch hospodárska kríza a roku 1933 nástup fašizmu, 1939 vznik 2.svetovej vojny. Poézia Po tom, čo moderné umelecké smery už nedokázali vyjadriť nové pocity človeka vznikajú umelecké avantgardy – protitradičné umelecké smery so sklonom k experimentovaniu (futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus, imaginizmus, poetizmus, vitalizmus). Próza Vo veľkej časti literatúry prevláda téma vojny, spracúvajú ju autori rôznych smerov / skupín, napr. expresionizmu (E. M. Remarque), stratenej generácie (E. Hemingway, W. Faulkner, J. Dos Passos). Humanistické postoje sú charakteristické pre tvorbu R. Rollanda, tematiku človeka a spoločnosti spracúva sociálnokritický román: T. Dreiser, John Steinbeck aj tvorba socialistického realizmu: Maxim Gorkij , M. Šolochov. Dominujú poviedka, novela a román. Pokračuje aj tradícia realizmu: píšu sa rozsiahle spoločenské kroniky (T. Mann – Buddenrookovci, M. Gorkij), rozsiahle romány (román-rieka: R. Rolland – Ján Krištof, T. Dreiser – Americká tragédia, M. Šolochov – Tichý Don) a rozvíjajú sa pokusy o modernizáciu prózy a románu: reportážne postupy (J. Dos Passos), metóda prúdu vedomia (M. Proust, J.Joyce, V. Woolfová), prelínanie časových rovín (M. Bulgakov), postupný prechod k absurdnej literatúre (F. Kafka). Expresionizmus Vznikol v Nemecku, vyjadruje pocity úzkosti, tiesne, vyvolané presvedčením, že človek je bezmocne stratený v odľudštenom svete. Vo výtvarnom umení prevláda nad úsilím zachytiť predstavu snaha o vyjadrenie pocitu, často deformuje farby a tvary. Znaky: – zobrazenie skutočnosti podliehalo naturalizmu (detailné opisy aj najodpudivejších scén a zážitkov), realizmu (pravdivý obraz skutočnosti) s pesimistickým postojom autorov), romantizmu (postavy túžia po harmónii a lepšom živote, po láske, úniku zo skutočnosti, ide o romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou), – psychika postáv je najdôležitejšia, stojí nad dejom (pocity bolesti, prázdnoty, zúfalstva), – subjektívnosť autora – napísané v 1.os.jednot. čísla, – častým kompozičným postupom je kontrast, – odsúdenie vojny a jej vplyvu na človeka, – využíva vulgarizmy, slang, – hrdina je poznačený vojnou. Socialistický realizmus Zakladateľ: Maxim Gorkij (1868 – 1963) Schematicky sa dodržiavali princípy: 1. triednosť – výber robotníckeho alebo roľníckeho prostredia a postavy, 2. straníckosť – marxisticko-leninská ideológia, 3. ľudovosť – jednoduchý „jazyk ľudu“, 4. pravdivosť – „odhaľovanie“ historickej pravdy. Stratená generácia Generačná skupina amerických autorov, ktorí začali literárne tvoriť v 20. rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z 1. sv. vojny a pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe (pocit straty domova), pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života. Hrdinovia literárnych diel sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, rozporuplní, silne citovo založení ľudia. Filozofické vplyvy: Pragmatizmus – hlavným kritériom je užitočnosť = uznáva užitočné a osobný úspech. Vitalizmus – človek má životnú intuíciu a energiu, ktorú treba využiť. (Vita = život; nie je samostatným umeleckým smerom, skôr myšlienkovým prúdom a spôsobom nazerania na svet; vznikol vo Francúzsku po 1. sv. vojne, oslavuje radosť, krásu, lásku, život vo všetkých podobách. Jeho výrazným predstaviteľom bol Henri Bergson – podľa neho možno skutočnosť poznávať i rozumovou intuíciou a celá skutočnosť je ovládaná životným elánom – èlan vital.) Básnici – vitalisti sa snažili zachytiť každú radostnú chvíľu v živote človeka, vnímali krásu sveta srdcom i zmyslami – v slovenskej poézii sa prejavil najmä v tvorbe J. Smreka. Marxizmus – filozofický a ekonomický smer založený na materializme. Vychádza z filozofie K. Marxa a F. Engelsa, snaží sa o premenu pomerov v spoločnosti založenú najmä na zmene vlastníckych vzťahov. Americká literatúra Formuje sa stratená generácia (the lost generation) – je to označenie generácie ktorá prežila vojnu, bola ňou ovplyvnená a nedokázala sa začleniť späť do spoločnosti. Termínom „stratená“ ju označila Gertrúda Steinová (tiež americká spisovateľka). K stratenej generácii sa zaraďujú napr.: F. Scott Fitzgerald, T. S. Eliot, John Dos Passos, niekedy k nej priraďujú i nemeckého prozaika Erich Maria Remarqua. Ernest Hemingway (1899 – 1961) Americký prozaik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1954), zúčastnil sa 1. svet. vojny – ako dobrovoľník Červeného kríža. V tvorbe zobrazuje človeka v hraničných životných situáciách, častý je motív vojny, jej kritika a obžaloba. Zbohom zbraniam – román. Príbeh nešťastnej mileneckej dvojice amerického poručíka Fredericka Henryho a ošetrovateľky Catherine Barkleyovej. Dej sa odohráva na talianskom fronte 1. svetovej vojny. Henry je ranený a operovaný v nemocnici, v ktorej slúži Catherine; ich láska chce prekonať vojnu, preto sa Henry rozhodne dezertovať, spolu s tehotnou Catherine ujdú do Švajčiarska, Catherine potratí, pričom zomiera rovnako nezmyselne, ako je nezmyselná vojna. Komu zvonia do hrobu – román. Starec a more – novela. Práve za toto dielo dostal Nobelovu cenu. Francúzska literatúra Romain Rolland (1866 – 1944) Francúzsky spisovateľ a dramatik, vo svojom svedomí odmietal vojnu a vzal si na seba povinnosť bojovať za pochopenie medzi ľuďmi, komponoval a odborne sa zaoberal hudbou a umením. Peter a Lucia – Novela vyjadrujúca protivojnový protest a prejav autorovho odporu proti vojne. Vznikla ako odozva na udalosť, keď na Veľký piatok nemecká Luftwaffe bombardovala Paríž. Príbeh je akousi hrou o láske a smrti. A láska tu slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne. Ďalší francúzski autori: Henri Barbusse, Marcel Proust Literatúra Veľkej Británie James Joyce (1882 – 1941) – v próze bol experimentátorom (prúd vedomia). Odyseus (Ulysses) – román sa pohybuje medzi realizmom a fantáziou, využíva paródiu, vnútorný monológ, prúd vedomia – opisuje jeden deň v Dubline. Zachytáva zážitky bezvýznamného židovského novinára a reklamného agenta Leopolda Blooma (predstavuje Odysea), učiteľa a spisovateľa Stephana Dedalusa (Telemachos) a Bloomovej ženy, opernej speváčky Molly (Penelopa). Rovnako ako bájny grécky hrdina, aj on putuje z miesta na miesto, stretáva zaujímavých ľudí a prekonáva nástrahy. Ďalší autori: Virginia Woolfová George Bernard Shaw – dramatik, ironizuje konvencie a predsudky. Napr. Pygmalion. Nemecká literatúra Erich Maria Remarque (1898 – 1970) Po 1. sv. vojne úradník, neskôr emigroval do USA pred fašizmom. Hrdinami jeho próz sú mladí ľudia postihnutí vojnou, sú podobní stratenej generácii (USA). Detailne zachytáva záporné javy vojny, používa prvky expresionizmu. Na západe nič nové – román. Sarkastický názov – „spoveď“ Paula Baumera. On a jeho spolužiaci z
Literárne avantgardy
LITERÁRNE AVANTGARDY (PRVÉ DESAŤROČIA 20. STOROČIA) Zmeny spoločenskej situácie urýchľujú aj zmeny v literatúre, literárne smery sa vyvíjajú – silnejú – napr. realizmus; slabnú v literatúre a viac sa prejavujú v iných druhoch umenia (slabne dekadencia a parnasizmus; symbolizmus a impresionizmus sa viac uplatňujú vo výtv. umení a hudbe) Avantgarda (fr. – l´ avant – garde = predvoj) Východisko: rozchod s hodnotami (spoločenskými aj estetickými) konca 19. st., rozchod s „meštiackou“ triedou. Realizuje sa ako odmietanie spoločnosti, organizované vystúpenia umelcov (kolektivizmus, snaha vytvárať spoločné umelecké programy – na rozdiel od moderny, kde je človek/umelec samotárom!), revolta (vzbura). Literatúra sa zbližuje s inými druhmi umenia. Avantgardné prúdy: 1. kubizmus – futurizmus – abstrakcionizmus – spoločná je snaha nahradiť realitu abstrakciou, konštrukciou nového sveta 2. expresionizmus – dadaizmus – surrealizmus – spoločné je odmietanie rozumu, zdôrazňovanie spontánnej tvorivosti; dôležité sú sen podvedomie, prirodzenosť. Kubizmus (1906) Prejavil sa najmä v maliarstve a sochárstve, charakterizuje ho objavovanie geometrických rozmerov pri vnímaní reality. Princíp kubizmu spočíva v priestorovej koncepcii diela, predmet nezobrazuje len z jedného uhla, ale z mnohých uhlov súčasne. Zobrazovaný predmet bol rozkladaný na najjednoduchšie geometrické tvary (predovšetkým kocky – lat. cubus), ktoré sa potom skladali do obrazu, preto zobrazené predmety pôsobia dojmom, že sú deformované a objavujú sa zároveň z niekoľkých pohľadov. Kubizmus bol smer, ktorý literatúru veľmi neovplyvnil, nemá presne vymedzený začiatok ani manifest. (Prvé impulzy môžeme sledovať okolo roku 1906 pri dielach, ktoré počas svojich štúdií v Paríži vytvárali Georges Braque (Francúz) a Pablo Picasso (Španiel).) Termín „kubizmus“ ako prvý použil francúzsky umelecký kritik na označenie výtvarných diel – pomenoval ich ako „bizarreries cubiques“ = „kockovité čudnosti“. Pre kubistické básne nie je rozhodujúci význam ani melodickosť, ale obraz, preto sú básne kubistov netradičné z hľadiska svojho tvaru (často tvorili z písmen obrazce, ktoré boli vo vzťahu k danej básni – Apollinaire: Kaligramy). Dôraz sa kládol na dynamiku a fantáziu. Obľúbeným básnickým prostriedkom sa stala tzv. voľná asociácia predstáv, pomocou ktorej chceli vyjadriť nejaké „nadskutočno“. Futurizmus Prejavil sa najmä v literatúre, výtvarnom umení, architektúre a hudobnom umení. Futuristi ospevovali všetky vymoženosti modernej techniky a civilizácie. Nadchýnali sa vedeckými objavmi. Zakladateľ – Filippo Tommaso Marinetti odôvodnil hlavné znaky futuristickej poetiky v práci Oslobodené slová a v Manifeste svetového futurizmu (1909). Odmietol normy a konvencie, proklamoval dynamickosť, oslavu modernej doby, oslobodenie od tradície, glorifikáciu vojny. Po 1. sv. vojne sa Marinetti stal stúpencom fašizmu. Futurizmus využíva oslobodené slová, nerozlišuje vyšší a nižší štýl, odstraňuje interpunkciu, pravidelný rytmus a rým, preferuje slovesá a podstatné mená, ktoré vyjadrujú dynamickosť sveta, slová hľadá bez ohľadu na logické väzby a pravidlá syntaxe. Používa všetky typy slov (aj odborné, označenia chemických prvkov, matematické znamienka, skratky), vyjadruje onomatopojou (zvukomaľbou) a kakofóniou (neľubozvučnosťou) rachot strojov, pôsobí zrakovo (typogramy = ideogramy – využitie rozvrhnutia písma na zdôraznenie jeho vizuálnej hodnoty), odmieta psychologizmus a tradičného lyrického hrdinu. V Rusku sa z futurizmu vyvinul kubofuturizmus – rozkladá formu, zaujíma ho reálny svet, ktorý však „poskladá“ originálne, nanovo. Kubofuturizmus predstavuje spojenie satirických a dynamických prvkov, spojenie kubistického pohľadu (skutočnosť z mnohých uhlov) a futuristického dynamizmu, skutočnosť bez prikrášľovania, polytematickosť, prúd predstáv, prelínanie časových rovín a dôraz na grafickú podobu textu. Vrátil poézii emocionálnosť, predvídavosť, zmyslovosť a dal základy pre voľný verš. Najvýraznejšie sa prejavil Apollinaire, ktorý vytvoril báseň Pásmo. (+autori: Vladimir Majakovskij, Velemir Chlebnikov). Navyše sa najprv „vo vnútri“ kubofuturizmu, neskôr i ako samostatný smer v ruskej literatúre vyvíja konštruktivizmus, ktorý zbližuje poéziu a prózu, dištancuje sa od „brečky lyrických emócií“ v prospech sujetovosti (príbehovosti). Vladimir Majakovskij (1893-1930) V roku 1912 bol spoluautorom futuristického manifestu Facka verejnému vkusu a začal publikovať prvé verše. Zarábal si ako maliar a textár agitačných plagátov. Básnik – rebelant bol hviezdou nového režimu, jeho tvorba sa zmenila na oslavu boľševizmu a jeho vodcu. Po uvedení komédií Ploštica a Horúci kúpeľ sa stretol s nepriazňou ľavičiarskych literátov. Jeho hry boli stiahnuté z repertoáru. Vytvoril stupňovitý verš, obohatil jazyk novotvarmi, hovorovou rečou, jeho obľúbeným žánrom bola poéma. Expresionizmus Slovo pochádza z francúzštiny (zo slova expression = výraz), hoci paradoxne práve vo Francúzsku sa neskôr nepoužívalo a bolo nahradené slovom fauvizmus. V Nemecku na zač. 20. storočia do popredia dával vnútorné zážitky tvorcu, zobrazovaných postáv. Zveličuje záporné javy a chce zmeniť svet pomocou lásky. Zaoberá sa psychológiou jednotlivca využíva kontrasty, prechádza ku karikatúre a deformácii. Viacerí jeho stúpenci odmietali sv. vojnu. V próze a dráme prevažuje lyrika (B. Brecht, E. M. Remarque, u nás I. Horváth, J. C. Hronský, v Čechách čiast. J. Wolker). Skutočnosť nazerá z vnútra, charakteristický je ponor do situácie, chce byť drastický, je pesimistickou odpoveďou na predstavy, že prostredníctvom pokroku sa dá dôjsť k šťastiu, literatúra vyjadruje pocity zúfalstva, prázdnoty, bolesti, používa silné kontrasty. Dadaizmus (1916) (fr. dada – hračka) Vznikol vo Švajčiarsku ako revolta skupiny umelcov rôznych národností proti vojnovým hrôzam (časť jeho predstaviteľov boli priami účastníci vojny). Bol prostriedkom, ako vyjadriť zmätok a strach z vojny. Východiskom bol nezmysel, a tak dada skĺzlo až k nihilizmu. Pre jeho diela je charakteristická úmyselná nerozumnosť, propagovali totálnu anarchiu v živote aj v kultúre, absolútnu slobodu tvorby a umenia. Dadaisti sa vracali k detskému veku, chceli zachytiť jeho bezstarostnosť a hravosť ako protiklad utrpeniu ľudstva v 1. sv. vojne. Poézia sa vyznačuje deštrukciou (rozkladom) jazyka, ktorý dopĺňali zmesou zvukov, novotvarmi, často nezrozumiteľnými výrazmi. Zakladateľom bol Tristan Tzara. Spochybnili jazyk, logickosť, prostriedky umenia. Rozložili syntax, slová nahrádzali výkrikmi, stonaním, vrieskaním, slová sú radené náhodne, ide o vedomé hromadenie nezmyslov (smer ovplyvnil A. Bretona, P. Soupaulta). Vo výtvarnom umení presadzovali oslobodenie vecí z ich obvyklých vzťahov a následné položenie vecí do nových, nečakaných a celkom nelogických vzťahov, čierny humor (M. Duchamp – reprodukcie Mony Lisy s fúzami, fontána z pisoára; Max Ernst – vchod na výstavu cez záchod). Surrealizmus (1924) (z fr. surréalisme = nadrealizmus) Termín po prvý raz použil G. Apollinaire v komentári k svojej dráme Tiréziove prsníky: „Keď chcel človek napodobniť chôdzu, vymyslel bicykel, ktorý sa nohe vôbec nepodobá. Takto dospel k surrealizmu bez toho, aby vedel ako.“ Za prvé dielo sa považuje zb. Magnetické polia (autori: A. Breton a Philippe Soupault). Surrealistickí básnici hľadajú poéziu všade
Literárna moderna
LITERÁRNA MODERNA Moderna v európskej literatúre Začiatok modernej literatúry spadá do polovice 19. storočia. Jej vedúcim smerom bol symbolizmus (gr. symbolón = znak, znamenie). Zrodil sa vo Francúzsku, jeho zakladateľom bol básnik Charles Baudelaire (1821 – 1867). V roku 1855 vydal v časopise osemnásť básní pod názvom Les Fleurs du Mal (Kvety zla), ktoré mali pôvodne vyjsť pod provokatívnym názvom Les Lesbiennes (Lesbičky). Rozšírené vydanie Kvetov vyšlo o dva roky neskôr. Kritika zhodnotila, že básne urážajú verejné mravy. Neskôr bol na základe vynesenia rozsudku celý náklad knihy zhabaný. Baudelaire musel zaplatiť 300 frankov pokuty a vypustiť zo zbierky šesť básní. …do tej hroznej knihy som vložil celého svojho ducha, celé svoje srdce, celé svoje náboženstvo, celú svoju nenávisť… (podľa www.oldweb.rozhlas.sk) Popredné miesto v jeho tvorbe zaujíma ľúbostná tematika. Lásku zobrazuje na základe konkrétneho osobného zážitku. Ľúbostné city sú niekedy vyjadrené veľmi netypickými výrazovými prostriedkami (napr. Mrcina). Victor Hugo po vydaní zbierky Baudelairovi napísal: „Dokázali ste, že umenie je nekonečné ako nebo. Vaše Kvety zla svietia a žiaria ako hviezdy. Prevolávam z celej sily bravo Vášmu mohutnému nadaniu. Dostalo sa Vám najvyššieho uznania, akého je súčasná vláda schopná. To, čo ona nazýva spravodlivosťou, odsúdilo Vás menom toho, čo sa v jej reči chápe ako mravnosť. To je najvyššia odmena. Stískam Vám ruku, básnik.“ (www.oldweb.rozhlas.sk) Symbolizmus Myšlienkovým základom symbolizmu bolo tvrdenie, že na poznanie skutočnosti nestačí ani čisto rozumový postup, ani bežná skúsenosť, básnik má prenikať do podstaty skutočnosti na základe intuície (poznanie vnuknutím, vycítením bez rozumového zdôvodnenia). V symbolizme sa uplatňoval subjektivizmus – básnici chápali javy osobne, precitlivene vnímali skutočnosť, nedôverovali svetu a dianiu v spoločnosti – sú s ňou vo vnútornom rozpore. Básnické prostriedky symbolizmu: symbolisti vychádzali zo zásady, že skutočnosť je zložitá, preto ani vyjadriť ju nemožno jednoducho. Ani vonkajší, ani vnútorný svet neopisujú priamo. Obraz v symbolistickej poézii sa nazýva symbol – vyjadruje abstraktný pojem. Básnici ho vytvárajú pomocou metafory, metonymie, personifikácie. (Symbol je objekt, obraz, písané slovo, zvuk alebo konkrétny znak, ktorý zastupuje niečo iné na základe istej podobnosti, asociácie alebo dohody.) Súbežne so symbolizmom sa vytváral ďalší smer – impresionizmus (lat. impressio = dojem, výraz, vnem). Impresionizmus na prvé miesto kládol konkrétny zážitok z prírody, zo sveta – „príroda je stavom duše” = využíva sa krajinná metafora. Básnik vnímal a stvárňoval svet / prírodu prostredníctvom zmyslov = senzualizmus (zdrojom poznania skutočnosti sú pocity a zmyslové vnemy). Literárny impresionizmus sa prejavil predovšetkým posilnením lyrickosti a hudobnosti verša. Tematicky sa orientoval na intímnu a prírodnú poéziu. Charakteristické je vyjadrovanie v náznakoch, popisovanie emócií a nálad, čo má blízko k symbolizmu. Lyrickým hrdinom moderny je človek-samotár. Básnici sa štylizovali do roly nepochopených a „prekliatych”. Unikali od skutočnosti, sústredili sa na vlastné „ja”. Nadraďovali ducha nad hmotu. Ovplyvňovala ich filozofia – Schopenhauer, Nietzsche. Arthur Schopenhauer prezentuje postoj pesimizmu a iracionalizmu (svet nemožno pochopiť a obsiahnuť rozumom); Friedrich Nietzsche hlása individualizmus a nihilizmus (úplné popieranie a odmietanie všetkých hodnôt a zásad). Znaky: človek je v rozpore so spoločnosťou (podobnosť s romantizmom), zdôrazňuje sa autorský subjekt, subjektívnosť na úkor objektívnosti, lyrický subjekt citlivo vníma spoločnosť, odmieta meštiacku ideológiu a morálku, do popredia sa dostáva básnikovo JA (revolta voči morálke, konvenciám, vnútorná rozorvanosť). Na rozhraní dvoch storočí vzniká samostatný prúd symbolizmu – dekadencia (fr. décadence = úpadok). Patrili k nej básnici, ktorí opustili tradíciu v poézii a prejavovali nesúhlas s meštiackou morálkou – Verlaine, Rimbaud. Jean Arthur Rimbaud (1854 – 1891) V básňach reagoval na básnickú tvorbu, na dobu, no najmä experimentoval s mnohoznačnými významami slov. Sám Rimbaud pripravil do tlače iba zbierku Pobyt v pekle, ostatné vydané knihy boli zrekonštruované po jeho smrti. Po slovensky vyšli zbierky Dielo a Opitá loď a iné básne. Zrejme najvýznamnejšou básňou jeho tvorby je práve báseň s názvom Opitá loď. Jej text sa podobne ako pri iných Rimbaudových básňach zachoval len z Verlainovho opisu v Prekliatych básnikoch. Rimbaud celé svoje dielo vytvoril vo veku 15 – 19 rokov. Paul Verlaine (1844-1896) Opovrhujem ľuďmi, ktorí nie sú zimomriví. Osoby, prekypujúce prudkým smiechom a mohutným hlasom, sú mi antipatické. Zdraví sa mi nepáčia. Pod pojmom zdravia nechápem nápadnú rovnováhu duše a tela, ktorá vytvára Sofoklových hrdinov, antické sochy a kresťanskú morálku, ale strašnú krvnatosť tváre, nepríležitú radosť, strašnú tučnotu pleti, ruky plné jamiek, široké nohy a tučné telo, ktorými, ako vidno, naše časy prekypujú viac ako treba. Z týchto príčin sa mi hnusí poézia, ktorej sa vraví zdravá… (www.etudier.com) Zbierky: napr. Saturnské básne, Galantné slávnosti, Dobrá pieseň. Charakteristické črty: citovosť, melodickosť verša. Slovenská literárna moderna Najvýraznejší predstaviteľ: Ivan Krasko (1876 – 1958), vlastným menom Ján Botto. Pôvodne používal pseudonym Janko Cigáň. Autor dvoch básnických zbierok: Nox et solitudo, Verše. Spočiatku sa nevedelo, kto to je. Na jeho odhalenie použil František Votruba „pascu“. V roku 1906 uverejnil v Slovenskom týždenníku vlastnú báseň a podpísal ju Janko Cigáň. ´Pravý´ Janko Cigáň napísal do redakcie protestný list – anonymne, ale s pečiatkou s miestom odoslania: Klobuky. Tu býval jediný odberateľ Slovenského týždenníka – chemický inžinier Ján Botto. Krasko neskôr vysvetlil svoj pôvodný pseudonym Janko Cigáň takto: „Jeden z mojich predkov v 17. storočí vedel hrať na husle. Naši starší doma hovorili, že hral tak pekne ako Cigáň – tam je pôvod tohto môjho pseudonymu“ (Kebísek 2011). Krasko písal poéziu: – osobnú – ľúbostnú, venovanú najmä sklamaniu z nenaplnených vzťahov, premeškanej príležitosti: Už je pozde, Aminke, Chladný dáždik, Balada o jednej milej… – spoločenskú: Otcova roľa, Baníci, Jehovah, – reflexívnu – úvahovú: Topole – úvahy existenciálneho zamerania, otázky bytia a možností ľudského poznania (čo sme schopní spoznať rozumom a čo nám zostane skryté, záhadné). Okrem poézie sa venoval i próze – charakterizuje ju rozvinutá a prehĺbená psychologická kresba (Svadba, List mŕtvemu).
Realizmus
REALISTICKÁ LITERATÚRA Realizmus (od 1. polovice 19. storočia) Spol. pomery: v polovici 19. storočia nastáva obdobie priemyselnej revolúcie (manufaktúrna výroba je nahrádzaná strojovou výrobou); robotníci strácajú prácu, rozširujú sa triedne boje. S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied, za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi – rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus: jeho predstaviteľom bol francúzsky filozof Auguste Comte. (Cieľom je pozitívne poznanie = také, ktorého výsledky sa dajú dokázať zmyslami, skúsenosťou, experimentom.) Realizmus – lit smer, umelecká metóda, spôsob tvorby umel. diela založená na vykreslení typických charakterov, ktoré svojimi vlastnosťami charakterizujú dobu a spoločnosť, rozvíja sa od 1. ½ 19. stor. Znaky: • realizmus zobrazuje všedný život, • rozvíja sa hlavne epika, predovšetkým romány, novely a poviedky, • autori zobrazujú v dielach dobu, v ktorej žijú, • opisujú všetky spoločenské vrstvy, • pravdivé, skutočné zobrazovanie všedného života, • typizácia postáv, • autori využívajú aj ľudovú a hovorovú reč, • hrdina je obyčajný človek z akejkoľvek spoločenskej vrstvy. Realizmus prináša typy, ktoré sú späté s prostredím, v ktorom žijú, ich charaktery sú produktom ľudskej spoločnosti. Hrdina a spoločnosť sú v konflikte, pretože spoločnosť neumožňuje človeku žiť podľa vlastných predstáv. Európska realistická literatúra Anglická realistická literatúra Prechod od romantizmu k realizmu reprezentuje v anglickej literatúre tvorba sestier Brontëových: Emily, Charlotte a Anny. Charlotte Brontëová (1816 – 1855) Jana Eyrová – román s prvkami romantizmu, obraz dievčaťa-siroty, ktoré je vychovávané v drsných podmienkach vtedajších katolíckych škôl, neskôr pôsobí ako vychováteľka a zaľúbi sa do svojho zamestnávateľa. Hoci on jej cit opätuje – ich spojenie do manželského zväzku prichádza až po útrapách, ktoré musí Jana Eyrová prežiť aj v dospelosti. Emily Brontëová (1818 – 1848) Búrlivé výšiny – román, hlavnou témou je tragická láska Heathcliffa a Cathy, autorka bola dôsledná vo vykreslení psychológie postáv. Anne Brontëová (1820 – 1849) Agnes Greyová – román Sestry Brontëové žili „mimo spoločnosti“ – v dome z troch strán obklopenom cintorínom, s otcom, ktorý sa neskôr stal pastorom. Súčasťou literárneho života sa na istý čas stala iba Charlotte, v tom čase však už boli obe jej sestry mŕtve. Postavu Jany Eyrovej vraj Charlotte vytvorila i podľa seba samej – obyčajnej a neveľmi peknej. Jej výzor vraj raz okomentovali takto: „musela by byť dvakrát krajšia, ako je, aby sa o nej dalo povedať, že je neatraktívna“ (por. Schnakenberg 2010, s. 50). Realizmus: Charles Dickens (1812 – 1870) Pochádzal z mnohodetnej chudobnej rodiny úradníka (autobiografické črty diel), jeho otec sa zadĺžil a dostal sa do väzenia pre dlžníkov, Charles – ako desaťročný – išiel pracovať do továrne. Znaky jeho próz: láskavý humor, irónia, satira, kritika zaostalosti spoločenských a štátnych inštitúcii, jemné sociálne cítenie, humánnosť. Napísal prózy: Malá Dorritka – román, príbeh dievčaťa kt živí rodinu, pretože jej otec je vo väzení pre dlžníkov. Pamäti rodu Pickwickovcov – humoristický román, v ktorom vytvára obraz bezstarostnej anglickej spoločnosti 19. storočia. Oliver Twist – sociálny román – obžaloba angl. zaostalosti v sociálnych otázkach, na problém vo výchove detí poukazuje cez osudy siroty, autor zobrazuje najbiednejšie vrstvy Londýna. Román sa stal predlohou niekoľkých muzikálových a filmových adaptácií. David Copperfield – román, autobiograf. črty, autor spracúva skúsenosti z vlastného detstva. Francúzska realistická literatúra Stendhal (1783 – 1824) Vlastným menom Henri Beyle. Bol veľkým nepriateľom aristokracie, obdivoval Napoleona, bojoval v jeho armáde – Napoleonov pád znamenal koniec jeho vojenskej kariéry a stratu ideálov: Opustil Francúzsko a jedenásť rokov žil v Taliansku – miloval hlavne Miláno – na hrobe mal napísané „tu leží Arigo Beyle Milanese“ (por. www.alklibri.com). Postavy jeho textov sú vášniví nepoddajní ľudia, v rozpore so spoločnosťou, nemôžu uskutočniť svoje sny, hrdinovia prežívajú to, čo sa jemu nepodarilo. Stendhal bol majstrom prenikavej psychologickej analýzy, štylistickej skratky a jasnosti a odporcom kvetnatosti štýlu. Neveľmi sa mu darilo vytvoriť dobrý príbeh, ale bol majstrom vo vytváraní postáv. Romány – Červený a čierny, Kartúza Parmská, Lucien Leuwen. Román Červený a čierny má symbolický názov červená – farba armády, čierna – farba kňazov. Hlavnou postavou je Julien Sorel – mladý vidiecky chlapec, rozumný, šikovný ale chudobný. Julien má črty romantického hrdinu – je vášnivý, ctižiadostivý. Chcel byť vojakom a získať prestíž, obdivuje Napoleona. Vďaka vzťahu k vydatej žene sa dostáva do konfliktu – ženu postrelí, dostáva sa do väzenia, má strach zo smrti, ale túži aj po vykúpení, pretože trpí výčitkami, lebo si myslí, že zabil jedinú osobu, ktorú miloval. Honore de Balzac (1799 – 1850) Vrcholný spisovateľ francúzskeho realizmu. Študoval právo. Bol populárny už počas svojho života, bol nesmierne pracovitý – po celý život mal finančné problémy, písal denne 14 hodín. Diela H. de Balzaca sú súčasťou jedného celku – série Ľudská komédia – 99 diel sa delí na tri časti: 1. Analytické štúdie – Fyziológia manželstva 2. Filozofické štúdie – Šagrénova koža 3. Štúdie mravov – romány (Otec Goriot, Stratené ilúzie, Lesk a bieda kurtizán, Eugénia Grandetová, Gobseck) Ľudská komédia predstavuje obraz vtedajšej francúzskej spoločnosti. Balzac vytvoril obrovské množstvo postáv (2000 -3000). Postavy prechádzajú z diela do diela. Šagrénová koža – jeho prvá úspešná kniha čerpá námet z orientálnych rozprávok: mladý muž chce skoncovať so svojím životom. Starinár mu daruje osliu kožu, ktorá mu splní každé želanie, ale po každom želaní sa zmenší, a tak sa kráti aj jeho život. Zomiera v strachu zo smrti. Otec Goriot – román.. Hlavné postavy: otec Goriot – starý muž, bývalý majiteľ obchodu s cestovinami, jeho dve dcéry a Eugen Rastingnac – mladý ambiciózny študent práva, ktorý chce preniknúť vo vyššej spoločnosti. Pod vplyvom spoločnosti sa mení a v závere vyzýva spoločnosť do boja. Guy de Maupassant (1850 – 1893) Pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny, bol znalcom ľudskej psychológie, napísal cca 300 poviedok (okrem nich i romány, cestopisy, články, kritiky, štúdie). Guľôčka – poviedka, ktorá ho preslávila ho. Spracúva námet z prusko- francúzskej vojny. Hlavná hrdinka je prostitútka Rusettová, príbeh sa odohráva v dostavníku. Cestujúci z vyššej vrstvy sa k nej správajú povýšenecky, v kritickej chvíli, keď je cesta prerušená frontom vojakov, sa predstavitelia vyšších kruhov správajú ako zbabelci. Ich
Literatúra obdobia humanizmu a renesancie
Humanizmus a renesancia 14. – 17. storočie Spoločensko-historické pomery: rastúce spoločenské nepokoje (vyplývajúce z opakujúceho sa hladomoru, epidémií, vojnových konfliktov, čo spôsobilo spomalený hospodársky vývoj), všeobecný kultúrny rozmach (význam nadobúda meštiansky stav= vývin novej triedy – buržoázia, vedecké objavy (Kopernik, Galileo Galilei), kníhtlač, rozvoj námornej dopravy + koloniálne ríše (Amerika) = rozkvet medzinárodného obchodu, vzostup talianskych miest). Renesancia – z fr. renaissance – obroda, znovuzrodenie (antickej kultúry) smer, ktorým ľudia vyjadrovali snahu vymaniť sa zo stredovekého spôsobu myslenia. Záujem sa sústreďuje na človeka, návrat od mystického k pozemskému. Hlása kult zmyslov a príklon k radostiam pozemského života (proti kresťanskému ideálu pokory, proti nadvláde teológie), využíva národné jazyky, má ľudovejší charakter a jednoduchšiu štylistiku. Humanizmus – z lat. humanus – ľudský – myšlienkový smer zdôrazňujúci ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti, právo človeka na šťastný život. Vznikol v Taliansku. Presadzovala sa klasická (Cicerova) latinčina proti barbarskej stredovekej, zdôrazňovali starogrécky ideál krásy a dobra, proti feudalizmu a nadvláde cirkvi. Vyústil do reformácie a osvietenstva, ide o určitý životný a vzdelanostný program. Napodobňovali tematiku, žánre, štylistiku a latinský jazyk antiky. Znaky: Európska humanistická a renesančná literatúra Talianska literatúra: Francesco Petrarca (1304 – 1374) – „otec humanizmu“ Spevník (v slovenčine ako Sonety pre Lauru) 366 sonetov venovaných Laure (jej kráse, cnosti, činom), odrážajú nevypočutú lásku, sú spoveďou človeka, ktorý sa pokúsil zlúčiť kresťanstvo s ideálmi humanizmu. Láska k Laure nie je len jeho citom, ale i vlastnou autoštylizáciou, Laura – v porovnaní s Danteho Beatrice – nie je idealizovaná, má svoje ľudské vlastnosti, je skutočná bytosť. Petrarca bol tajomníkom pápeža a počas svojej činnosti sa v kostole zaľúbil do krásnej Laury. Po avignonskom zajatí pápeža však musel Petrarca odcestovať do Avignonu a už sa nemohol s Laurou stretávať. Z toho plynul smútok a pesimizmus jeho sonetov. Dante Alighieri (1265 – 1321) Básnik, za odpor voči pápežovi a obhajobu mestských slobôd bol odsúdený do vyhnanstva a na smrť. Božská komédia – alegorický duchovný epos. Obsahuje prvky antickej mytológie aj kresťanskej vierouky. Člení sa na predspev a 3 časti: Peklo, Očistec, Raj. Kompozícia je založená na symbolike čísla tri: 3 časti v 33 spevoch písaných v tercínach (trojveršové strofy). Dante opisuje cestu podsvetím. V časti Peklo a Očistec ho sprevádza Vergílius (do raja nemôže, nie je pokrstený), v tretej (Raj) ho sprevádza jeho idealizovaná Beatrice. Giovanni Boccaccio (1313 – 1375) Dekameron – prvá zbierka noviel vo svetovej literatúre. Sto noviel, ktoré si počas desiatich dní rozpráva desať mladých ľudí. Vo Florencii zúri mor. V hlavnom kostole sa sedem mladých dám rozhodne, že ujdú pred morom z mesta na vidiek. Stretnú sa s tromi mladými mužmi a spolu odchádzajú do svojho letného sídla. Tu si zvolia na každý deň kráľa a kráľovnú, ktorí povedia, kde pôjdu a čo budú robiť. Každý povie jednu príhodu, aby zabudli na mor. Rozprávajú si príbehy zo života, veľakrát s poučením, autor však nekára ani nemoralizuje. Francúzska literatúra: François Villon (1431 – 1463) – básnik Veľký Testament – satirická rozlúčka s priateľmi pred odchodom do vyhnanstva. Malý Testament – básne o pominuteľnosti, biede ľudského života, strachu zo smrti, ľútosti nad stratenou mladosťou. François Rabelais (1494 – 1553) – prozaik (a lekár) Gargantua a Pantagruel – román, satira na rytierske romány, kritika súdobých pomerov, hlavní hrdinovia sú obri. Španielska literatúra: Miguel de Cervantes Saavedra (1547 – 1646) Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha – Dvojdielny román, paródia na rytierske romány. Ukazuje obraz človeka a jeho večnej túžby po ideáloch pravdy, slobody, spravodlivosti, jeho večný boj s veternými mlynmi. Zobrazuje život Dona Quijota od myšlienky stať sa potulným rytierom cez dobrodružstvá až po jeho smrť. Anglická literatúra William Shakespeare (1564-1616) Historické hry: Henrich IV., V., VI., Richard II., III. Július Caesar. Tragédie: Hamlet (tragédia pomsty), Kráľ Lear, Othelo (tragédia o dôvere a žiarlivosti, zobrazuje najhlbšie ľudské vášne a city, ovplyvnené intrigami), Rómeo a Júlia – tragédia lásky, príbeh nešťastne končiacej veľkej lásky milencov, ktorí pochádzajú z dvoch znepriatelených rodov vo Verone (Kapuletovci a Montekovci); rody sa zmieria až po zbytočnej smrti svojich detí. Komédie: Komédia plná omylov. Skrotenie zlej ženy. Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Veselé panie z Windsoru. Shakespearovo divadlo Globe v Londýne Shakespeare zaviedol blankvers – päťstopový 10-11 slabičný nerýmovaný jambický verš vhodný pre dialóg, môže sa členiť na menšie časti. Shakespearove diela prekladali do slovenčiny napr. P. O. Hviezdoslav, Zora Jesenská, Ľubomír Feldek, Pavol Dobšinský. Humanizmus a renesancia na Slovensku Spoločensko-historické pomery: Obdobie tureckých vpádov, epidémií (šíriacich sa po Európe) a protihabsburských povstaní (Bočkaj, Bethlen). Uhorsko bolo po prehratej bitke pri Moháči (1526) začlenené do Habsburskej monarchie, ktorej panovníci sa snažili upevniť feudálny spoločenský poriadok. Sú to časy reformácie a protireformácie; z radov reformátorov vzišlo veľa básnikov a učiteľov. Zakladali sa školy, kníhtlačiarne, rozvíjala sa národná literatúra. Panovník Matej Korvín sa zaslúžil o rozvoj a sprostredkovanie nového myšlienkového hnutia, šíriaceho sa na našom území vďaka umelcom a vedcom z Talianska. Literárny humanizmus: rozvoj latinského literárneho humanizmu umožnilo školstvo. Napodobňovali sa antickí autori, takže sa používali tradičné literárne myšlienky a štylistické prostriedky. Vznikajú príležitostné básne (gratulujú k sviatkom a výročiam, oslavujú úspechy alebo vyjadrujú sústrasť pri úmrtí). Martin Rakovský (1535 – 1579) O spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach Po latinsky napísaná veršovaná skladba; uvádza svoju predstavu o zložení spoločnosti, že pilierom štátu je stredná vrstva (bohatí= nenásytní, lakomí; chudobní= zožieraní závisťou). Prameň nezhôd spočíva v bezbožnosti nerovnosti, dôležité sú vlastnosti panovníka. O svetskej vrchnosti – po latinsky napísaná veršovaná skladba objasňuje vzorový model panovníka podľa anticko – kresťanských humanistických zásad. Jakub Jakobeus (1591 – 1645) – český exulant žijúci v Prešove (e. = ten, koho vypovedali z vlasti). Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa Báseň s národno-vlasteneckými myšlienkami, vystupuje tu personifikovaná postava plačúcej Matky Slovákov, ktorá žiali nad strašným osudom svojich detí, rozpráva o vojne, biede, more, nástrahách a pohromách. K súcitu vyzýva aj slovenskú prírodu. (Označuje sa i ako prvý slovenský národný epos.) Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa, 1642 Renesančná poézia Zahŕňala historické piesne, ľúbostnú a duchovnú poéziu. V historických piesňach sa odrážajú dôležité udalosti 16. a 17.
clanok 1
STAROVEKÁ LITERATÚRA 3. tis p.n.l. – 5. st. n.l. – písaná na kamenných tabuľkách, neskôr papyrusoch, diela prepisované ručne; – hrdinovia sú závislí od vôle bohov, často majú nadľudskú silu alebo rozum; bohovia predstavujú vrchol sily a moci, všetko na zemi závisí od ich rozhodnutí, dávajú ľuďom znamenia, pomáhajú svojim obľúbencom, ale aj svojvoľne trestajú; – delí sa na orientálnu (sumerská – hebrejská – indická) a antickú (grécka a rímska). STAROVEK ORIENTÁLNA LITERATÚRA (3000 p.n.l. – 500 n.l.) ANTICKÁ LITERATÚRA (900 p.n.l. – 500 n.l.) GRÉCKA LITERATÚRA (900 pred n.l. – 500 n.l.) RÍMSKA LITERATÚRA (300 pred n.l. – 500 n.l.) 2.1 ORIENTÁLNA LITERATÚRA (3. tis. p. n. l. – 5. st. n. l.) Orientálna literatúra: sumerská, akkadská, staroegyptská, hebrejská, indická Sumerská literatúra Sumeri – najstarší kultúrny národ, – prvé mestské štáty, – klinové písmo, Epos o Gilgamešovi – hrdinský epos, – najstaršia svetová literárna pamiatka, – anonymný epos, 2000 p.n.l., postupne bol upravovaný (4 verzie – najznámejšia je novoasýrska). Rozpráva o dobrodružstvách kráľa Gilgameša a jeho priateľa Enkidua, a udalosti, ktoré Gilgameš zažíva pri hľadaní večného života. Indická literatúra Eposy – Mahábhárata – hrdinský epos v 18 knihách (napísaný sanskrtom,starý indoázijský jazyk, pre krajiny Ázie má taký význam ako pre Európu latinčina. Rozpráva o bratovražednom boji dvoch rodín rodu Bháratovcov o trón. Je to jedna z najrozsiahlejších epických básni na svete – obsahuje okolo 100 000 dvojverší) – Rámájana – hrdinský epos v 7 knihách (asi 24 000 dvojverší), príbeh tragického údelu kráľovho syna Rámu a jeho ženy Síty. Hebrejská literatúra – najmladšia z literatúr Blízkeho východu, vzniká cca v 1. tis. p.n.l. Biblia (Biblos = kniha)– najrozšírenejšia kniha na svete, – pozostáva zo Starého a Nového zákona, a. Starý zákon – posvätné písmo pre židovské a kresťanské náboženstvo (46 kníh: historické,poučné a básnické, prorocké). b. Nový zákon – Sväté Písmo kresťanov, (27 kníh: historické, poučné, prorocké – zjavenie sv. Jána – Apokalypsa) Staroegyptská literatúra – obrázkové písmo – hieroglyfy, egyptský jazyk, – texty sa píšu na steny chrámov, hrobových komôr a sarkofágov alebo na papyrus (trstinovým perom), Kniha mŕtvych – súbor náboženských textov, akési rady mŕtvemu. 2.2 ANTICKÁ LITERATÚRA – diela z obdobia 9. st.. p.n.l. až 5. st. n. l., – hrdina je spätý s prírodou, význam má pre neho pozemský život, – úlohu zohrávajú bohovia, ktorí majú ľudské vlastnosti a človek je voči nim bezmocný. 2.2.1 Grécka literatúra Staroveké Grécko – kolíska európskej civilizácie. Išlo o hospodársky, politicky a kultúrne vyspelé štáty. Platila zásada, že ideálnym človekom je človek fyzicky aj duševne krásny = kalokagathia. Lyrika – pôvodne len piesne prednášané so sprievodom hudby (lýra) a až neskôr sa z nich vyvinula poézia (Alkaios, Anakreón, Sapfo ). Anakreónska poézia – poézia, kt. oslavuje radosti života – víno, ženy a spev. Sapfó – významná ženská autorka, ako 1. žena hovorí o svojich citoch a rozoberá ich. Žila na ostrove Lesbos, kde vychovávala dievčatá k umeniu („Dom múz“). Zachovaná báseň: Óda na Afroditu (Modlitba k Afrodite) Epika Homér – Ilias, Odysea – dva samostatné hrdinské eposy spojené hlavnými hrdinami a udalosťami vynikajú bohatým obrazným jazykom. Ilias – opisuje 51 dní posledného roku desaťročnej Trójskej vojny. Ústredným motívom je hnev bojovníka Achilla, ktorý odmieta bojovať lebo mu veliteľ zobral krásnu zajatkyňu. Paris, ktorý zavinil trójsku vojnu, keď uniesol zo Sparty krásnu Helenu, zabije Achilla tým, že ho šípom zasiahne jediné zraniteľné miesto – pätu. Do deja zasahujú gr.bohovia – pomáhajú aj jednej aj druhej strane (aj Paridov šíp vedie Boh Apolón). Báseň má temer 16 tisíc veršov. (Ilias od slova Ilion = Trója) Najnovšie výskumy prichádzajú s teóriou, že Homér ako osoba nejestvoval – je ideou, konštruktom. Básne vraj nie sú autorským dielom, ale produktom ľudovej kultúry. Ezop – otrok, ľudový rozprávač, bájkar. V textoch vystupujú zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Jeho bájky sympatizujú s biednymi a kritizujú mocných, alegoricky zobrazuje ľudské vlastnosti (napr. Jeleň pri jazierku, Pes a kúsok mäsa, Hvezdár, Jupiter a opica, Krab a jeho mať). Dráma Divadelné predstavenia sa konali pri príležitosti rôznych civilných či náboženských sviatkov (napr. začiatok moreplavby). Tieto predstavenia mali magický charakter (cieľ: nakloniť si bohov), neskôr aj súťažný. Hrali sa v amfiteátroch. Hercami boli len muži a ženy mohli byť len v posledných radoch hľadiska. Znaky gréckej drámy: spojenie slova, hudby a tanca. Dialógy sa recitujú. Dôležitú úlohu zohráva zbor, ktorý spieva. Herci vystupujú v maskách. Komédia: Aristofanes – zo 44 diel, ktoré napísal sa zachovalo 11 (napr. Mier, Oblaky, Jazdci, Lysistrata, atď.). Jeho drámy čerpajú z ľudových múdrostí, reagujú na spoločenskú situáciu, ukazujú politické i sociálne nedostatky svojej doby, zasadzujú sa za sociálnu spravodlivosť a zrovnoprávnenie žien a propagujú život v mieri (Lysistrata). Tragédia Sofokles – pôsobil aj ako herec. Zaviedol tretieho herca a obmedzil úlohu zboru. Od trilógií prešiel k tvorbe jednodielnych tragédií, rešpektujúcich aristotelovskú jednotu deja, času a miesta. Zo 123 hier sa zachovalo sedem (Antigona, Elektra, Vládca Oidipus, Oidipus na Kolóne, Aias, Filoktetes, Trachinčanky). Aischylos – na javisko uviedol druhého, neskôr podľa Sofoklovho vzoru aj tretieho herca. Napísal asi 90 tragédií, zachovalo sa sedem. Spracovával prevažne mytologické námety (Siedmi proti Tébam, Pripútaný Prometeus, Prosebnice, trilógia Oresteia). Euripides – Zdôrazňuje úlohu dialógu a potláča rolu zboru. Drámy obsahujú prvky kritiky (bohov, otroctva), naznačujú rovnoprávnosť medzi mužom a ženou (Medea). 2.3 Literárne druhy a žánre v starovekej literatúre LYRIKA – názov vznikol z pomenovania hudobného nástroja (lýra), ktorým Gréci sprevádzali svoje piesne. Lyrické texty nemajú dej / príbeh, v minulosti sa spievali. Sú to najmä kratšie texty. Lyrický subjekt/hrdina často nesie vlastnosti a stavy básnika, vyjadruje pocity, myšlienky, názory autora, jedna báseň vyjadruje jednu ucelenú myšlienku. Píše sa viazanou rečou. Podľa obsahu sa rozlišuje lyrika reflexívna, ľúbostná, prírodná, opisná, spoločenská, osobná, intímna… POÉZIA – viazaná umelecké reč (využíva grafické členenie básne, rytmus, verš, rým, strofu). Pojem sa pôvodne vzťahuje skôr na formu, než na obsah diela (oproti tomu termín lyrika vystihuje obsahovú stránku textu). Základnou jednotkou poézie je verš, môže a nemusí mať dej. Lyrické žánre: Óda – vyniká nadnesenosťou (pátosom), často je venovaná významnej osobnosti, básnik sa v nej oslavne vyjadruje o významnej téme. Typické sú nadšené city, sviatočnosť prejavu (Horácius: Ódy, Sapfó: Óda na Afroditu). Elégia = žalospev – žáner smutného a melancholického ladenia. Charakteristický
