Formy národného jazyka
Národný jazyk
– je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva,
– je: územne vymedzený – väčšina jeho používateľov žije na území jednej krajiny,
vnútorne diferencovaný – má rôzne územné a sociálne podoby,
sociálne rozvrstvený – líši sa podoba jazyka medzi sociálnymi vrstvami.
Znaky národa: územie, špecifické farby, symboly (vlajka), jazyk, tradícia.
Formy národného jazyka: spisovná forma, štandard, subštandard, nárečia.
Spisovná forma – spisovný jazyk
– má celonárodnú a celoštátnu platnosť,
– je znakom národa,
– je prejavom národného uvedomenia používateľov,
– je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom,
– je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka, a to v písanej i v ústnej podobe,
– je najdôležitejšou formou národného jazyka, vznikol na základe nárečovej formy jazyka,
– používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej administratívnej, žurnalistickej, didaktickej a náboženskej komunikácii a je jazykom vedy a umenia.
Štandardná forma
– má celonárodnú platnosť,
– je to jazyk bežnej, neoficiálnej alebo polooficiálnej komunikácie,
– najčastejšie sa používa v ústnej forme,
– obsahuje aj nespisovné prvky a hovorové výrazy (v tejto komunikácii však nepôsobia rušivo),
– v štandardnej forme jazyka sa napr. nedodržiava výslovnosť Ľ pred e, i, používajú sa skrátené – univerbizované slová (presilovka).
Subštandardná forma
– má celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o jej západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom variante;
– medzi prvky subštandardu patrí napr.: nedodržiavanie výslovnosti Ľ (ani pred A, O, U či spoluhláskami) ani Ň, nedodržiavanie dĺžky slabík či umiestnenie prízvuku, používanie nespisovných slov (kojiť, kojenec).
Nárečová forma národného jazyka
Územné (teritoriálne) nárečie
– jazyk časti národného spoločenstva v územne presne vymedzenej oblasti:
a) západoslovenská skupina: záhorské, trnavské, považské, stredonitrianske, juhonitrianske, dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie,
b) stredoslovenská skupina: hornonitrianske, tekovské, turčianske, hontianske, oravské, liptovské, zvolenské, novohradské, gemerské nárečie,
c) východoslovenská skupina: spišské, šarišské, abovské, zemplínske, sotácke, užské nárečie.
Sociálne nárečie
Jazyk skupiny ľudí s tým istým povolaním alebo s tými istými záujmami:
a) slang, žargón
Mení tvar slova,
– využíva metaforu, slovné hračky,
– preukazuje vplyvy z cudzích jazykov (čeština a angličtina) – sámoška, komp, písíčko, čeknúť, dať si odpich, vegetovať.
Používanie slangu je charakteristické najmä pre vyjadrovanie mladých ľudí.
Na rozdiel od spisovnej podoby jazyka sa slang relatívne rýchlo mení – každá generácia mladých ľudí má „vlastný slang, generácia rodičov teda obvykle nerozumie slangu svojich detí.
Žargón je tzv. profesný slang – slová vznikajú podobne ako pri slangu, ale ich používanie je obmedzené na predstaviteľov konkrétnej profesie/ povolania.
b) argot
Nemení slová, neskracuje ich, ale používa ich ako „šifry“ (mení lexikálny význam slova), čiže slovo, ktoré sa v spisovnom/ štandardnom jazyku používa v istom význame, má v argote nový význam. Cieľom je utajiť obsah komunikácie – vlastný argot si vytvárajú napr. väzni.
Medzi argotové slová pôvodne patrilo napr. slovo „tráva“ vo význame marihuana.
NÁRODNÝ JAZYK: súhrn jazykových znakov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa, etnickej skupiny. Spája ich historická, kultúrna, spoločenská a politická spolupatričnosť.
CIEĽOVÝ JAZYK: oficiálny úradný jazyk konkrétneho štátu, ktorý sa učí aj príslušník národnostnej menšiny (nejde o cudzí jazyk) – používa sa v školskej praxi.
CUDZÍ JAZYK: jazyk, ktorý pre daného človeka nie je materinský a musí sa ho učiť na pozadí materinského jazyka.
ÚRADNÝ (štátny) JAZYK: plní funkciu úradného jazyka – v prípade slovenčiny nielen pre Slovákov, ale aj pre príslušníkov národnostných menšín (V SR dokonca existuje Zákon o štátnom jazyku, prijatý 15.11.1995 s účinnosťou od 1.1.1996).
JAZYKY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN: maďarčina, rusínčina, ukrajinčina, rómčina, chorvátčina, nemčina – rozvíjajú sa rovnocenne so slovenčinou.
PRAJAZYK: pôvodný jazyk, spoločný predchodca jazykov, ktoré sa z neho vyvinuli => hovoríme o geneticky príbuzných jazykoch – jazyková rodina.
Ešte rozlišujeme:
DRUHY JAZYKA
1. Prirodzený jazyk
– systém znakov a pravidiel ich spájania,
– vytvoril sa počas historického vývinu spoločenstva,
– slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a poznávania,
– má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva,
– môže prestať plniť funkciu materinského jazyka a národného jazyka a stáva sa mŕtvym (národný jazyk, materinský jazyk, úradný/štátny jazyk, cieľový jazyk, cudzí jazyk).
Mŕtvy jazyk – prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka (latinčina).
2. Umelý/plánovaný jazyk
– systém znakov, ktorý má ohraničenú platnosť,
– na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom vo zvukovej forme
Hovorené (esperanto).
Umelecké plánové (klingončina, elfčina).
Symbolické (matematické)
– symbolický jazyk je systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie iba skupina ľudí (v chémii, matematike).
Logické (loglan, jazyky na dorozumievanie sa s inou vesmírnou rasou).
Komické (europanto – paródia na jazyk európskych inštitúcií).
