Voľný verš je protikladom viazaného verša. Nepoužíva pravidelný rým, text neorganizuje do pravidelne sa opakujúcich stôp podľa prízvuku či dĺžky. Jednotlivé verše nemajú rovnaký počet slabík.

Rytmus v ňom vzniká pomocou náhradných rytmotvorných činiteľov, medzi ktoré patria:

• tempo,

• vetná intonácia,

• stavba vety – syntax,

• (nepravidelný) rým,

• asonancia, teda zvuková zhoda samohlások na konci veršov alebo polveršov bez ohľadu na spoluhlásky,

• opakovacie figúry (napr. anafora, epifora, epanastrofa, epizeuxa…),

• chýbajúca interpunkcia.

Okrem toho pracuje voľný verš s tzv. momentom sklamaného očakávania. Ten je výsledkom našej predošlej skúsenosti s poéziou – od detstva vnímame „básničky“ ako niečo, čo sa rýmuje.

Pri veršovanom texte očakávame rým. Voľný verš ho nemá (resp. nemá pravidelný rým), a tak je čitateľ/ poslucháč básne vo voľnom verši vždy znova „sklamaný“ – podvedome očakával niečo, čo neprichádza. Dôsledkom tohto sklamania býva i zvýšenie pozornosti čitateľa – a konce veršov sa stávajú zdrojom napätia a významovo najdôležitejšou časťou verša.

Voľný verš je veršom modernej poézie – ako prvý ho využil americký spisovateľ Walt Whitman v básnickej zbierke Steblá trávy (vyšla r. 1855). Výrazne ňou ovplyvnil ďalší vývin poézie – voľný verš používali básnici európskej moderny a avantgárd. Vo francúzskej poézii napr. Guillaume Apollinaire, v slovenskej napr. Ivan Krasko, Ján Smrek, Rudolf Dilong a mnohí ďalší básnici.

Príklad:

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh. Striehnem tu pohľadom –
vo dne v noci na rozpálenej streche,
neblednem pred dažďom,
a podo mnou je dom –
v tom dome žije muž.
A príbeh? Ten tlie stále celý
hlboko, kdesi celkom vnútri v ňom.
A v ňom ten muž, vždy znova,
keď stúpa hore po schodoch,
je starcom, ktorý – ako to býva
v snoch, pri ktorých sa nespí –
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach,
ktorý je vonku prvým snehom –
a v stúpajúcich zákrutách schodov, cez okno,
pod miznúcim brehom vidí
holý strom, jabloň v bielom, ktorá
vždy znova pomaly cúva celkom do biela –
a úsmev starej tváre sa rozsvecuje v ňom
ako v zrkadle.
(Ivan Štrpka: Príbeh)

Rytmus tejto básne môžeme vnímať výraznejšie pri počúvaní jej zhudobnenej verzie – v albume Príbeh Deža Ursínyho.