Jazykovým prostriedkom je každý prvok jazyka: hláska, slovo, veta… Vzťahy medzi nimi tvoria jazykový systém.

Umelecké jazykové prostriedky sú také prvky jazyka, ktoré sa používajú najmä kvôli dosiahnutiu estetickej funkcie. Často majú obrazný, prenesený význam. Typicky ich rozdeľujeme na:

jazykové figúry – nemajú obrazný význam, ale skôr „ozdobnú“ funkciu – výpoveď ozvláštňujú;

jazykové trópy – pracujú s obrazným prenášaním významu.

Medzi najčastejšie využívané umelecké jazykové prostriedky patria:

alegória/ inotaj

anafora

básnické prirovnanie

básnická otázka

epiteton

hyperbola

metafora

metonymia

personifikácia/ zosobnenie

animizácia

protiklad/ kontrast

symbol

zdrobnenina

zvukomaľba

Pri štylizácii textu sa využíva aj

asociácia

komickosť

irónia

humor – jazykový

– situačný

– charakterový

satira

nonsens

S estetickým a rytmickým efektom v umeleckom texte pracuje aj refrén.

Alegória/ inotaj

Alegória je obrazné vyjadrenie myšlienky alebo predstavy, ktoré má iný ako doslovný význam. Jej prvý – doslovný význam nie je podstatný a niekedy ani nemusí dávať zmysel. Podstatné je pochopiť skrytý význam. Prvky alegórie sa využívajú v bájkach, napr. Ezopova bájka o havranovi a líške v skutočnosti hovorí o falošnom lichotení.

Obsahom synonymné s alegóriou je i označenie parabola či podobenstvo. Pojem podobenstvo sa viaže zväčša na biblické či iné náboženské texty.

Anafora

Anafora nemá obrazný význam, je to štylistická figúra, ktorá vzniká opakovaním toho istého slova alebo skupiny slov na začiatku veršov, polveršov, strof či na začiatku viet. Asi najznámejšou anaforou v slovenskej poézii sú slová „možno mi“ v Sládkovičovej Maríne:

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,

možno mi ruku nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,

možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať,

možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať,

možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť: —

nemožno mi ťa neľúbiť!

Básnické prirovnanie

Prirovnanie porovnáva dva objekty na základe nejakých zhodných vlastností. V bežnej reči používame prirovnania s priamym významom (žlté ako kukurica), básnické prirovnanie má však obrazný význam. Takým je napr. prirovnanie, ktoré použil Miroslav Válek vo svojej slávnej básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať:

Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,

krvavé

a ako voda smutné.

(Prirovnanie patrí k najľahšie rozlíšiteľným básnickým prostriedkom – používa porovnávacie spojky ako, ani, akoby v staršej poézii aj jak, jako, sťa.)

Básnická otázka

Básnická otázka (v rečníckom prejave sa označuje ako rečnícka otázka) je figúra, ktorá má vždy podobu opytovacej vety, je teda ukončená otáznikom. Od otázky v bežnom jazyku sa líši tým, že ani v básni, ani v rečníckom texte autor na takúto otázku nečaká odpoveď, resp. na ňu môže odpovedať sám.

Príkladom môžu byť verše v básni Svätojánske mušky, ktorej autorom je Janko Silan:

Aká je vaša cesta, svätojánske mušky,

keď jas váš nemenší sa ani nemení?

Naša je kostrbatá. Keď raz prídu skúšky,

meníme smer a vôbec zmysel žitia na zemi.

Básnické zvolanie

Formálne má podobu zvolacej vety, ktorá je ukončená výkričníkom. Vyjadruje citový vzťah

autora k obsahu výpovede, teda rovnako ako v bežnej reči má funkciu výpoveď zdôrazniť.

Príklad:

Hudbu ešte, hudbu jednostaj!

Verš, to sú krídla duše rozopäté,

to, čo zostáva tu po jej vzlete

k ďalekým láskam, v iný hviezdny kraj. (Paul Verlaine: Básnické umenie. V preklade M. Válka.)

Epiteton

Epiteton je básnický prívlastok. Pri rozbore vety by sme ho určili ako zhodný prívlastok. Je to výrazový prostriedok, ktorým autor zdôrazňuje niektorú vlastnosť osoby, predmetu či javu. Básnický prívlastok má obrazný význam.

Príkladom môžu byť verše Rudolfa Dilonga z básne Čo som chcel v Paríži:

Montparnas patrí vám dnes Baudelaire Ady

pánovia ja už neviem vám dať rady

vstanete z mŕtvych rozdrvení zimou

i ja mám hlavu plnú sladkých rýmov

Teória literatúry rozlišuje dve podoby epitet:

epiteton constans = stály prívlastok – používa sa ustálene, s istým podstatným menom tvorí typické spojenie.

Často ho nájdeme v ľudovej slovesnosti – ide o spojenia ako hora zelená, švárny šuhaj a pod., tieto spojenia obsahujú bežne pripisovanú vlastnosť;

epiteton ornans = ozdobný prívlastok – vzniká pre konkrétny text.

Epitetom ornans je epiteton v prvom príklade z tvorby R. Dilonga. Iným príkladom môžu byť verše Ivana Kraska z básne Otrok: Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky – otrokyne./ Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie./ Tak smutno znela, divným bojazlivým bôľom/ sa tíško niesla naším úhorovým poľom,/ až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.)

Gramatická poznámka: slovo epiteton je stredného rodu (teda: to epiteton).

Hyperbola – zveličenie

Je to umelecký prostriedok, ktorý zveličuje, preháňa istú vlastnosť či počet. Využil ju napríklad aj William Shakespeare v Hamletovom monológu:

Byť, a či nebyť – kto mi odpovie čo šľachtí

ducha viac: či trpne znášať strely a šípy

zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti

moru bied a násilne ho zdolať? Umrieť, spať

– nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom sa

končí srdca bôľ a stovky hrôz, čo sú nám

súdené: tak umrieť, spať — či v tom je méta

našich túžení? (Preklad: Jozef Kot)

Metafora

Je to obrazné vyjadrenie, ktorého obsahom je prenášanie vlastností založené na vonkajšej podobnosti. Ide o akési „skryté prirovnanie“ – takto metaforu dokážeme aj rozlíšiť: každá metafora sa dá upraviť na prirovnanie alebo ho z nej vieme vyvodiť. Príkladom môžu byť Kraskove verše z básne Otcova roľa:

Pokojný večer na vŕšky padal,

na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

horela roľa.

V poslednom lúči horela roľa, t. j. v červených lúčoch zapadajúceho slnka vyzerala roľa, akoby horela.

Metonymia

Je to obrazné vyjadrenie, ktorého obsahom je prenášanie vlastností založené na vnútornom vzťahu, vnútornej súvislosti.

Príklad:

zatriasol mnou doktor alzheimer

bol to taký nebadaný kŕč (Daniel Hevier: Alzheimer)

Pri čítaní básne je zrejmé, že lyrickým subjektom (básnikom) netrasie lekár – doktor Alzheimer, ale že zbadal nejaký príznak starnutia. A so starnutím sa spája Alzheimerova choroba – pomenovaná podľa ochorenia, ktoré ako prvý popísal nemecký lekár Alois Alhzeimer.

Druhy metonymie

Osobitným druhom metonymie je synekdocha. Ide o vyjadrenie, kde sa význam prenáša na základe tzv.

kvantitatívneho vzťahu – slovom pre celok pomenúva jeho časť (totum pro parte) alebo naopak – označením časti pomenúva celok (pars pro toto).

Príklady:

Synekdocha „celok za časť“: škola ide do divadla. V umeleckej literatúre ju nájdeme napr. aj v básni Mor ho! Sama Chalupku:

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:/ povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;

(Povstal tábor znamená, že povstali vojaci v tábore.)

Synekdocha „časť za celok“: požiadal ju o ruku. V umeleckej literatúre napr. v básni Jána Kollára Slávy dcera:

Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš

(Pred posvätnými miestami sa má, samozrejme, zastaviť človek, nielen jeho noha.)

Personifikácia/ zosobnenie

Personifikácia je básnický obraz založený na prenášaní vlastností či schopností ľudí na neživé veci alebo pojmy. Príklad môžeme nájsť v básni Maroša Bančeja Nad splavom:

Zmráka sa, stmieva sa,

od vody ťahá,

splav nôti pesničku

smutného vraha.

(Splav = hrádza alebo aj prúd vody, ktorý preteká cez hrádzu.)

Animizácia (oduševnenie) – má blízko k personifikácii, význam je však všeobecnejší. Ide o prenášanie vlastností živých organizmov na neživé predmety.

Príklad: „Do dolín plazila sa noc“ (Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak)

Protiklad/ kontrast

Spojenie slov obsahom opačného významu. V bežnej komunikácii ho používame ako spojenie antoným, v umeleckom texte sa ako protiklad/ kontrast môžu uplatniť protikladné motívy, ktoré v bežnej reči nemusia byť protikladné.

Príklad:

Ohlasov týchto zvon neodkliaty

zo slona tvorí komára,

hlasov mohutných ohlas až piaty,

žobrák na prahu mocnára! (Andrej Sládkovič: Marína)

(Mocnár = panovník, resp. ten, kto má moc.)

Symbol

Symbol je objekt, obraz, písané slovo, zvuk alebo konkrétny znak, ktorý zastupuje niečo iné na základe istej podobnosti, asociácie alebo dohody. Vyjadruje abstraktný pojem. Básnici ho vytvárajú pomocou metafory, metonymie, personifikácie.

Typickým symbolom slovenských romantických básnikov bol orol – symbol slobody, napr.:

Keby ja bol orol vták,

vyletel bych nad oblak,

zaplieskal bych krídlami

nad našimi Tatrami. (Janko Kráľ: Orol vták)

Používanie symbolov, ktoré subjektívne vyjadria zložitú skutočnosť, je základom pre umelecký smer symbolizmus (vznikol v 19. storočí ako súčasť literárnej moderny).

Príklad:

Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,

nejeden albatros, šíravy morskej vták,

utratí slobodu, ak príliš nevšímavo

sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.

(…)

Básnik sa podobá princovi oblačnému,

čo šípom smeje sa a vnára do búrok,

no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému

a krídla mohutné hatia mu každý krok. (Charles Baudelaire: Albatros. Preklad: Ján Kostra)

Albatros symbolizuje básnika, ktorý sa cíti nepochopený a zosmiešňovaný. Baudelaire vidí seba a ostatných umelcov ako outsiderov.

Zdrobnenina (deminutívum)

Druh odvodeného slova, ktoré označuje menší jav/ vec ako základové slovo a/ alebo vyjadruje citový vzťah k tejto veci či javu, napr. dievča – dievčatko (dievča je mladá žena, dievčatko je dieťa).

V literatúre zdrobneniny často využíva ľudová slovesnosť a ňou inšpirovaná tvorba básnikov romantizmu. Nájdeme ich predovšetkým v staršej poézii, v súčasných textoch niekedy s ironickým významom.

Príklad:

Neklep ten popol z toho balkóna povedala mama

spodná suseda suší smútočné šaty

vzal som si popolník

a pozoroval ľudí ktorí zavše niekomu umrú

ich šťastie voňalo vetrom od blízkej riečky (Jožo Urban: Rekviem pre G. S.)

Zvukomaľba (onomatopoja)

Jazykový prostriedok, ktorý je napodobnením zvuku, obvykle zvuku prírody. Z hľadiska slovného druhu ide často o citoslovcia alebo z nich odvodené slová.

Klin výšin syčí šípy bystriny,

džezuje žvatlavý džavot riav,

krok gondol klokoce tokom potokov (Laco Novomeský: Slnce na vodách)

Ako zvukomalebné sa všeobecne označujú tie prostriedky, ktoré pracujú so zvukovým znením použitých hlások na dosiahnutie konkrétneho zvukového efektu. Zvukomalebný efekt má nielen citoslovce, ale aj:

eufónia (ľubozvučnosť) – je daná vnútorným zoskupovaním slov s určitými kombináciami spoluhlások a samohlások. Eufónia sa dá dosiahnuť aj niektorými básnickými figúrami, napríklad aliteráciou, kalambúrom či paronomáziou (klin výšin syčí šípy bystriny);

Aliterácia sa zakladá na opakovaní hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov alebo skupiny slov (džezuje žvatlavý džavot);

Kalambúr je slovná hra, ktorá je postavená na využití zvukovej podobnosti alebo totožnosti dvoch významovo rôznych pomenovaní alebo na využití mnohoznačnosti jediného pomenovania

Príklad:

Krv nám môžu

darovať

iba ľudia

s rovnakou krvnou skupinou

pijú nám ju

ľudia

s celkom inou (Tomáš Janovic: Aforizmy)

Paronomázia je hromadenie slov, ktoré majú rovnaký slovný základ (i my, vlastenci a bratrové,

slavme slavně slávu Slavov slavných; Ján Kollár: Slávy dcera).

Pri štylizácii textu sa využíva aj

asociácia: spájanie, združovanie predstáv, pri ktorom jedna predstava za určitých podmienok vyvolá druhú na základe podobnosti al. protichodnosti; toto spojenie predstáv vychádza z predchádzajúcej skúsenosti (ktorá je pre každého jednotlivca subjektívna).

S asociatívnym radením predstáv pracujú napr. básnici literárnych avantgárd, napríklad surrealizmu/ nadrealizmu:

Báseň nie je iba sen

báseň bez ba- je jeseň

trochu -chu som koktavý

báseň nie je kokt- a whi-

báseň nie je krytý stôl

(prečo by som bol ja vôl) (Rudolf Fabry: Smrť slávikom a pinkavám)

(Spojenie jednotlivých vyjadrení je asociatívne – vyzerá ako náhodné.)

Tento postup využíva i próza založená na tzv. prúde vedomia:

„přišla tak s ní tančil a potom s ní seděl venku tehdy na večírku u Georginy Simpsonové jak se nastěhovali do nového bytu chtěl mi namluvit že to on prý jen proto aby nedělala čekanku proto jsme se taky porafali o politice sám začal ne já prý Pánbůh byl tesařem nakonec jsem se rozbrečela toť se ví žena je na všechno citlivá měla jsem potom na sebe vzteka že jsem ho nenechala při tom jen proto že za mnou pálí a taky prý byl prvním socialistou žralo mě že ho nedokážu dopálit ten galimatyáš co on všechno ví zvlášť o těle a vnitřnostech sama jsem si co máme uvnitř chtěla prostudovat v Domácím lékaři pořád jsem ho v nacpaném sále slyšela vykládat a hleděla za ním a potom jsem dělala že se k ní kvůli němu chovám chladně protože trochu žárlil a pokaždé když se mě zeptal ke komu jdu já že za Floey a on mi věnoval básně lorda Byrona a tři páry rukaviček a bylo po všem vždycky jsem si ho otočila kolem prstu jako nic to jsem dokázala ať si spánembohem na ni letí“

(James Joyce: Odyseus. Preklad: Aloys Skoumal.

Prevzaté zo: https://web2.mlp.cz/koweb/00/04/40/80/03/odysseus.pdf)

Komickosť je vlastnosť, ktorá vyvoláva smiech či veselosť a smiech. Je to spôsob emocionálneho hodnotenia javov. (V umení je komickosť protikladom tragickosti.) Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (najmä v žánroch: komédia a fraška), ale aj v hudbe a vo výtvarnom umení (napr. ako karikatúra). Rozlišujeme viacero foriem komickosti. Patria medzi ne humor, čierny humor, paródia, satira, travestia, tragikomickosť, grotesknosť či absurdnosť.

Komickosť sa dosahuje rôznymi prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, sarkazmom, paradoxom.

Irónia je výsmech vyjadrený použitím slova či vety v opačnom význame. V hovorenom prejave sa vyznačuje zmenenou intonáciou, v písanom texte sa môže odlíšiť pomocou úvodzoviek.

Napr.: Výborne ste to urobili, stále to nefunguje.

Humor:

– jazykový humor – vyplýva z použitia vtipných slov, štylizácie, ako napr. v románe Jaroslava Haška Osudy vojáka Švejka za světové války:

„Švejku, ježíšmarjá, himmelhergot, já vás zastřelím, vy hovado, vy dobytku, vy vole, vy hajzle jeden. Jste tak blbej?“

„Tak, poslušně hlásím, pane obrlajtnant.“

„Proč jste mně vodil ukradenýho psa, proč jste mně tu bestii nasadil do bytu?“

„Abych vám udělal radost, pane obrlajtnant.“

A Švejkovy oči dobrácky a něžně podívaly se nadporučíkovi do tváře, který si sedl a zaúpěl: „Proč mne bůh trestá s tímhle hovadem?“

– situačný humor – zakladá sa na smiešnosti situácie, t. j. smiešne je to, čo sa deje, napr. v poviedke Rysavá jalovica Martina Kukučína – pasáž, v ktorej sa opitý Adam Krt vracia domov:

„Ktože ste?“

„Ak chceš, sa ma mnoho nevypytuj! Ja viem, kto som; ale ty si zas dobral, že ani už nevieš, čí si.“

„Oj, už som ťa po anjelskom hlase poznal, že si to ty: moja staričká.“

„Len poď dnu, tulák, veď ma ty aj po metle poznáš, že som to ja.“

– charakterový humor, presnejšie: charakterová komika – je založená na smiešnosti postavy a jej povahy, t. j. smiešny je človek a jeho reakcie, napríklad povaha a reakcie Harpagona v Moliérovej dráme Lakomec:

HARPAGON už zo záhrady ho počuť kričať: chyťte zlodeja; pribehne bez klobúka

Zlodej! Zlodej! Vrah! Mordár! Spravodlivosť, ó, spravodlivé nebesá! Som stratený! Som zavraždený. Krk mi podrezali. Ukradli mi moje peniaze. Kto to mohol byť? Kde sa podel? Kde je? Kde sa skrýva? Čo robiť, aby som ho našiel? Kde utekať? Kde neutekať? Nie je tamto? Nie je tuná? Kto si? Stoj! Chytí sa sám za ruku. Vráť mi moje peniaze, oplan!… Ach, veď som to ja. Už sa mi z toho rozum múti. Už ani neviem, kto som, kde som, čo robím. Jaj, jaj, moje úbohé peniaze. Moje úbohé peniaze! Drahí moji priatelia! Ozbíjali ma o vás. A keď mi vás vzali, stratil som svoju oporu, svoju útechu, svoje potešenie.. Všetkému je koniec.

(Preklad: Vojtech Mihálik)

Satira – je to ostrý výsmech, posmech. Pojem sa používa aj ako označenie pre literárne dielo, ktoré na chyby ľudí a spoločenské nedostatky útočí výsmechom či iróniou.

Satirické – výsmešné – je vyznenie predchádzajúcej ukážky (Moliére) – dielo je výsmechom ľudského lakomstva a nezdravého pripútania k majetku.

Nonsens – nezmysel, hlúposť (alebo aj literárne dielo, ktoré pracuje s nezmyselnými prvkami). Výraz pochádza z anglického nonsense – nezmysel. Je to žáner lyrickej poézie, ktorý sa vyznačuje zdanlivo nezmyselnými prvkami. Využíva grotesknosť, absurdnosť a paradox. Čerpá najmä z ľudovej slovesnosti, slovné hračky a riekanky pripomínajú folklór.

Klasickým príkladom môže byť ukážka z knihy Alica v krajine zázrakov anglického spisovateľa Lewisa Carrolla:

„Ale keď si králik napokon vybral z vrecka na veste hodinky. Pozrel na ne a hneď bežal, Alica vyskočila; až v tej chvíli jej blyslo umom, že vlastne ešte nikdy nevidela králika s vreckom na veste, navyše aby si z nej vyberal hodinky…“

(Preklad: Juraj Vojtek, Viera Vojtková)

S estetickým efektom sa v umeleckom texte využíva aj refrén.

Refrén je časť básne alebo piesne, ktorá sa opakuje, teda opakovanie verša alebo viacerých veršov v texte.

Príkladom môže byť báseň Miroslava Válka Po písmenku:

Plakal by som, ale nemám za čím,

myslel by som, nemám na koho.

Po písmenku si tú pieseň značím,

opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie,

ani toľkých v abecede niet,

koľko zrád a podlosti a falše,

nepozeraj, nedívaj sa späť.

Plakal by som, ale nemám za čím,

myslel by som, nemám na koho.

Po písmenku si tú pieseň značím,

opíja ma ako alkohol.

(…) (Táto báseň bola aj zhudobnená – pieseň Po písmenku naspieval Pavol Hammel.)