Spisovná výslovnosť

Pri výslovnosti rozoznávame v slovenčine tri výslovnostné štýly:

a) vysoký štýl – využíva sa v  oficiálnom verejnom prostredí, pri recitácii umeleckých textov, v slávnostných prejavoch (využíva spisovnú slovenčinu), v javiskovej reči;

b) neutrálny štýl – používa sa v najčastejšej podobe hovorenej spisovnej slovenčiny. Využíva sa v súkromnom aj v pracovnom styku. Ak je medzi komunikantmi spoločenský odstup (mladší/starší, podriadený/nadriadený, prostredie školy, úradu a pod.), tak využiva spisovný jazyk.

c) nižší štýl -využíva sa v súkromnom aj verejnom prostredí, všade tam, kde je medzi účastníkmi komunikácie neoficiálny alebo priateľský vzťah. Charakterizujú ho odchýlky od spisovnej normy, prejavuje sa napr. vplyv miestneho dialektu.

Správna výslovnosť je dôležitá kvôli efektívnosti komunikácie, dotvára imidž vzdelaného človeka a je prejavom úcty k poslucháčom.

Pravidlá výslovnosti slovenčiny:

– splývavá výslovnosť;

– znelostná asimilácia (spodobovanie);

– výslovnosť de/ te/ ne/ le, di/ ti/ ni/ li;

– vyslovovanie a výskyt hlásky ä;

– vyslovovanie samohláskových a spoluhláskových skupín;

– rytmické krátenie.

Splývavá výslovnosť

Pre slovenčinu je charakteristická splývavá výslovnosť, to znamená, že ak nie sú slová vo vete oddelené interpunkčnými znamienkami, čítame vetu súvisle, bez páuz medzi slovami.

Znelostná asimilácia (spodobovanie)

Spodobovanie spoluhlások znamená, že predchádzajúca spoluhláska sa zmení na svoj znelostný pár podľa nasledujúcej spoluhlásky, čiže utvoria pár rovnakej znelosti (obe budú neznelé alebo obe budú znelé).

Delenie spoluhlások podľa znelosti:

Spoluhlásky podľa znelosti: neznelé párové spoluhlásky – p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, š

znelé párové spoluhlásky – b, d, ď, dz, dž, g, h, v, z, ž

znelé nepárové (zvučné) spoluhlásky – j, l, ĺ, ľ, m, n, ň, r, ŕ.

K znelostnej asimilácii dochádza na viacerých miestach:

– spodobovanie spoluhlások na konci výrazu pred prestávkou tu sa spodobuje iba znelá spoluhláska na neznelú (prestávka je neznelá), napr.: voz [vos], dub [dup];

– spodobovanie spoluhlások na hranici slov pred samohláskou – keď sa na hranici slova stretne spoluhláska so samohláskou, správa sa samohláska ako znelá spoluhláska – a dochádza k spodobovaniu – zmene znelosti spoluhlásky, napr. svet ešte nevidel [svedešte], agát a breza [agádabreza] ;

– spodobovanie spoluhlások vo vnútri výrazu –

spodobovanie znelých spoluhlások pred neznelými – znelá spoluhláska sa mení na svoj neznelý pár, obe budú neznelé, napr.: roZČesať [roSČesať];

– spodobovanie neznelých spoluhlások pred znelými – neznelá spoluhláska sa mení na svoj znelý pár, obe budú znelé, napr.: kreSBa [kreZBa];

– spodobovanie spoluhlásky V –

spodobovanie V na konci výrazu pred prestávkou – V sa mení na U, napr.: páV [páU], prv [prU];

spodobovanie V na začiatku výrazu

– pred neznelou spoluhláskou sa V mení na F, napr.: Vták [Fták], Včela [Fčela];

– pred znelou spoluhláskou alebo samohláskou zostáva vo výslovnosti V, napr.: V_doline [V_doline];

spodobovanie V vo vnútri výrazu

-pred neznelou spoluhláskou sa V mení na U, napr.: praVda [praUda];

-pred znelou spoluhláskou alebo samohláskou zostáva vo výslovnosti V, napr.: poVraz [poVras].

Výslovnosť de/ te/ ne/ le, di/ ti/ ni/ li

Jednoduché pravidlo hovorí, že slabiky de/ te/ ne/ le, di/ ti/ ni/ li sa vyslovujú mäkko, i keď sa ich mäkkosť neoznačuje mäkčeňom, čítame ich teda ako [ďe/ ťe/ ňe/ ľe/ ďi/ ťi/ ňi/ ľi].

V bežnej reči sa v súčasnosti výslovnosť [ľe/ ľi] už nedodržiava, uchovala sa v niektorých nárečiach a v prejavoch vysokého výslovnostného štýlu – slávnostné prejavy, umelecký prednes.

– vyslovovanie a výskyt hlásky ä;

– vyslovovanie samohláskových a spoluhláskových skupín;

Spoluhláskové skupiny a zdvojené spoluhlásky

Spoluhlásková skupina je zoskupenie viacerých spoluhlások v slove, zdvojené spoluhlásky sú dve za sebou nasledujúce rovnaké spoluhlásky (napr. Anna). Zdvojenými spoluhláskami môžu byť aj tie, ktoré sa líšia iba mäkkosťou (napr. tť; šesťtonový) alebo tie, ktoré sa líšia znelosťou (napr. zs; bezsenný).

Spoluhláskové skupiny tvoria skupinu dvoch a viacerých spoluhlások vedľa seba v jednom slove – napr. dvoch (pravda), troch (strava), štyroch (krstný). Vo výslovnosti sa niektoré zjednodušujú.

– Na spoluhlásku c sa zjednodušujú skupiny ts, ds, ďs, zs, dzs, ak za nimi nasleduje spoluhláska, napr. detský -> ďeckí, holandský -> holanckí a pod.

– na spoluhlásku s sa zjednodušuje skupina zs, ak za ňou nasleduje spoluhláska, napr. francúzsky -> francúski;

– na spoluhlásku š sa zjednodušujú skupiny žš, zš, ak za nimi nasleduje spoluhláska, napr. francúzština -> francúština;

– na spoluhlásku č sa zjednodušujú skupiny dš, tš, tč, ak za nimi nasleduje spoluhláska, napr. švédština -> švéčťina, egyptčina -> egipčina.

– Nezjednodušujú sa skupiny šs, žs, sš, zž, sč, čs, zž (napr. sčernieť, povašskí), no niektoré sa asimilujú (žs na šs: mužský – mušskí…), ďalej sa nezjednodušujú aj skupiny stn, stň, štn, štň, zdn, zdň, ždň (šťastný, zvláštne, prázdniny, dáždnik), stk, štk, stv (čiastka, priateľstvo) atď.

(http://pdf.truni.sk/e-ucebnice/sjvpv1/data/6de54448-7e7b-471d-addd-800a4ba71cac.html?ownapi=1)

Samohlásková skupina 

je zložená z dvoch plných samohlások, t. j. obidve hlásky sa vyslovujú s rovnakou silou. Samohláskové skupiny sa nachádzajú najmä v slovách cudzieho pôvodu  (napr. evolúcia, financie, gymnázium, erupcia, chaos).

Dokážeme ich rozdeliť na samostatné hlásky, tie stoja v samostatných slabikách, napr. revo-lú-c i – a , gym-ná-z i – u m, e-u-róp-sky, i-de-ál-ny.

Pri ohýbaní slov, v ktorých sa nachádza samohlásková skupina, platí pravidlo:

• v singulári je krátka samohláska (na školskej akcii, v Európskej únii);

• v pluráli je dlhá samohláska (zo školských akcií, z rôznych únií).

V domácich slovách sa samohláskové skupiny vyskytujú:

– na hranici predpony a základu slova (zaobchádzať),

– v zložených slovách (modrooký).

V prevzatých slovách sa môžu vyskytovať aj v základe slova (reálny).

Samohláskové skupiny sú na rozdiel od dvojhlások v dvoch osobitných slabikách, dvojhlásky sú vždy v jednej slabike.

Aj samohláskové skupiny sa vyslovujú s tzv. viazanou (splývavou) výslovnosťou, druhá samohláska sa osobitne nezvýrazňuje.

http://pdf.truni.sk/e-ucebnice/poc/data/59baf341-ed17-433e-8a95-c777a2602adf.html?ownapi=1

Pravidlo o rytmickom krátení

V spisovnej slovenčine okrem výnimiek nemôžu nasledovať za sebou dve dlhé slabiky.

Výnimky z pravidla o rytmickom krátení:

• v G Pl podstatných mien, ktoré sa skloňujú podľa vzorov ulica, dlaň, žena, mesto (hrádzí, schôdzí, horární, básní, výhier/aj výher);
• vo všetkých pádoch podstatných mien, ktoré sa skloňujú podľa vzoru vysvedčenie (lístie — lístia — lístiu);
• v zámenách s časticami nie-, ktovie-, bárs- atď. (niečí, ktoviekým, bárským);
• v podstatných menách zakončených na -iar, -iareň;
• v podstatných menách s predponami ná-, zá-, sú (nádielka, zásielka, súčiastka);
• v zložených podstatných menách (šéftréner);
• v prídavných menách, ktoré sa skloňujú podľa vzoru páví (líščí, diviačí);
• v zložených číslovkách (tisíckrát, viacnásobný);
• v niektorých slovesách:

– s príponami -ia (3. os. pl.), -iac (prechodník), -iaci (príčastie), -ievať – (chvália, hlásia, prúdia, chváliac, hlásiac, prúdiac, ľúbiaci, chváliaci, prúdiaci, zvážnieť, vytriezvieť, blúdievať, chválievať).