Sú to plnovýznamové a ohybné slová, ktoré pomenúvajú alebo vyjadrujú dej.
Ohýbanie slovies sa označuje ako časovanie. Aj pre časovanie sú dôležité gramatické kategórie slovies: osoba, číslo, čas, rod, vid.
Ako plnovýznamové slová sú vetnými členmi – najčastejšie vo funkcii prísudku.
Základným tvarom slovesa je neurčitok.
Druhy slovies
Slovesá sa delia na základe niekoľkých rôznych hľadísk:
Podľa vecného významu rozlišujeme:
1. plnovýznamové slovesá:
– činnostné – vyjadrujú dej ako činnosť, ktorú vykonávajú osoby, zvieratá a veci (Žiak kreslí. Športovec beží.)
– stavové – vyjadruje stav alebo zmenu stavu (Andrea zbledla. Jablko už hnije.)
2. neplnovýznamové slovesá
– modálne – slovesá môcť, musieť, chcieť, ktoré v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa pridávajú významový odtienok chcenia (nechcem ísť), nevyhnutnosti (musím ísť), prinútenia (musíš ísť), schopnosti (viem napísať), povinnosti (mám napísať), možnosti (môžem napísať).
– fázové – slovesá, ktoré vyjadrujú fázu – časť deja, ktorý sa môže začínať, prebiehať alebo končiť: začať, skončiť, prestať (napr. začal písať, zostáva stáť, prestal byť priateľom).
– sponové – slovesá byť (je príjemný), stať sa (stal sa lekárom), cítiť sa (cíti sa nezdravý), javiť sa (javí sa dobrým), robiť sa (robiť sa vzdelaným), mať (mať sa na pozore, mal vypité).
/Okrem nich rozlišujeme ešte neplnovýznamové slovesá limitné. Tie v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa vyjadrujú stav pred skončením deja – len málo chýbalo a dej by sa uskutočnil: ísť, mať (napr. išlo ma rozhodiť od zlosti; tváril sa, akoby mal umrieť)./
Podľa zvratnosti rozlišujeme:
1. nezvratné slovesá
2. zvratné slovesá – skladajú sa z dvoch častí: sloveso + zvratné zámeno sa, si.
Slovenčina rozlišuje:
– zvratné slovesá, ktoré majú len zvratnú podobu: dariť sa, blýskať sa, báť sa, mračiť sa, brieždiť sa, všímať si;
– zvratné slovesá, ktoré môžu mať zvratnú aj nezvratnú podobu: chytiť – chytiť sa, chytiť si; dohodnúť – dohodnúť sa, dohodnúť si;
– slovesá, ktoré sú vždy nezvratné: pršať, kvitnúť.
Gramatické kategórie slovies
Osoba: 1. ja/my (Ja píšem. My píšeme.)
2. ty/vy (Ty píšeš. Vy píšete.)
3. on, ona, ono/oni, ony (On/ ona/ ono píše. Oni/ony píšu.)
Číslo: jednotné (Ja píšem.)
množné (My píšeme.)
Čas: prítomný (Píšem.)
minulý (Písal som.)
budúci (Budem písať.)
Historický prézent – je osobitným variantom vyjadrenia minulého času, ktorý minulé deje vyjadruje tvarom prítomného času (prítomný čas je v latinčine prézent). Používa sa ako dynamizujúci prvok v umeleckom rozprávaní alebo oživuje populárno-náučný text zväčša s témou histórie, napr.:
Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci, kde získal aj základné vzdelanie. Roku 1827 odchádza študovať na gymnázium do Rábu.
Spôsob: oznamovací (Píšeš.)
rozkazovací (Píš!)
podmieňovací (Písal by si. / Bol by si písal.)
Vid: dokonavý – pomenúva jednorázovú činnosť (Napísať. Dopísať. Prepísať.)
nedokonavý – pomenúva neukončenú činnosť (Písať.)
Poznámka: vid najlepšie určíme z neurčitku slovesa – ak je sloveso použité v minulom čase, činnosť nám logicky pripadá ukončená (čítal), samotné sloveso je však nedokonavé (čítať).
Na určenie slovesného vidu sa ako pomôcka často používa tvar budúceho času slovesa:
– ak je budúci čas utvorený ako jednoduchý tvar – dopísať – dopíšem – ide o dokonavé sloveso,
– ak sa budúci čas tvorí ako zložený s pridaním tvaru slovesa byť – písať – budeme písať – ide o nedokonavé sloveso.
Slovesný rod: činný – vyjadruje pôvodcu deja (Píšem = JA píšem; )
trpný – bez vyjadrenia pôvodcu deja (Písalo sa to ľahko. Samo sa písalo?)
Slovesné tvary
Podľa určitosti rozlišujeme:
1. určité slovesné tvary – sú to všetky tvary slovies, ktoré vyjadrujú kategórie osoby, čísla, času a spôsobu (teda tieto kategórie vieme určiť, napr. Písali. = 3. os., množ. číslo, min. čas, ozn. spôsob);
2. neurčité slovesné tvary – tvary, ktoré nevyjadrujú kategórie osoby, času a spôsobu (ale majú vid a môžu mať číslo, pád),
Medzi neurčité slovesné tvary patria:
– neurčitok [zakončenie -ť ]: písať, vybrať si, premýšľať. Neurčitok je základný tvar slovesa.
– prechodník [zakončenie -úc/-uc, -iac/-ac ]: stojac, blížiac sa, premýšľajúc, píšuc (je neohybný);
– činné príčastie prítomné [zakončenie -úci/-uci, -iaci/-aci ]: stojaci, blížiaci sa, premýšľajúci, píšuci (skloňuje sa ako prídavné mená);
– trpné príčastie [zakončenie -tý, -ný, -ený]: vybraný, premyslený (skloňuje sa ako prídavné mená podľa vzoru pekný);
– slovesné podstatné meno [zakončenie -ie ]: vyberanie, premýšľanie (skloňuje sa ako podstatné meno podľa vzoru vysvedčenie).
(Okrem nich poznáme ešte jeden neurčitý tvar: činné príčastie minulé [zakončenie -vší ]: volavší, preživší, ale tento tvar slovesa je už veľmi zriedkavý. Niekedy sa s ním stretneme v publicistike, napr.: Osláv SNP v Banskej Bystrici sa zúčastnili aj preživší účastníci Povstania.
Činné príčastie minulé sa skloňuje ako prídavné mená podľa vzoru cudzí).
Podľa zloženia sa slovesné tvary delia na:
a) jednoduché – tvar tvorí jedno slovo: napíše, existujú (ale zvratné slovesá sú jednoduchými slovesnými tvarmi – napr. blýska sa, všimli si);
b) zložené – tvar sa skladá z dvoch alebo viac slov: budem písať, stavil by som sa, prišli by/ boli by prišli.
Pozor, zloženými tvarmi sú aj tvary 3. osoby minulého času, ktoré sú vyjadrené jedným slovom: písal, písali.
(Súvisí to so staršou podobou týchto tvarov, keď ich súčasťou boli dve slová. Skladali sa z tvaru príslušného slovesa a z gramatickej morfémy – tvaru pomocného slovesa byť – v sg. jest/je a v pl. sú, písal som, písal si, písal jest/je, písali sme, písali ste, písali sú. Gramatické morfémy jest/je a sú v 3. osobe zanikli v 15. storočí.)
