REALISTICKÁ LITERATÚRA

Realizmus (od 1. polovice 19. storočia)

Spol. pomery: v polovici 19. storočia nastáva obdobie priemyselnej revolúcie (manufaktúrna výroba je  nahrádzaná strojovou výrobou); robotníci strácajú prácu, rozširujú sa triedne boje.

S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied, za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi – rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus: jeho predstaviteľom bol francúzsky filozof Auguste Comte. (Cieľom je pozitívne poznanie = také, ktorého výsledky sa dajú dokázať zmyslami, skúsenosťou, experimentom.)

Realizmus – lit smer, umelecká metóda, spôsob tvorby umel. diela založená na vykreslení typických charakterov, ktoré svojimi vlastnosťami charakterizujú dobu a spoločnosť, rozvíja sa od 1. ½ 19. stor.

Znaky:

•            realizmus zobrazuje všedný život,

•            rozvíja sa hlavne epika, predovšetkým romány, novely a poviedky,

•            autori zobrazujú v dielach dobu, v ktorej žijú,

•            opisujú všetky spoločenské vrstvy,

•            pravdivé, skutočné zobrazovanie všedného života,

•            typizácia postáv,

•            autori využívajú aj ľudovú a hovorovú reč,

•            hrdina je obyčajný človek z akejkoľvek spoločenskej vrstvy. Realizmus prináša typy, ktoré sú späté s prostredím, v ktorom žijú, ich charaktery sú produktom ľudskej spoločnosti. Hrdina a spoločnosť sú v konflikte, pretože spoločnosť neumožňuje človeku žiť podľa vlastných predstáv.

Európska realistická literatúra

Anglická realistická literatúra

Prechod od romantizmu k realizmu reprezentuje v anglickej literatúre tvorba sestier Brontëových: Emily, Charlotte a Anny.

Charlotte Brontëová (1816 – 1855)

Jana Eyrová –  román s prvkami romantizmu, obraz dievčaťa-siroty, ktoré je vychovávané v drsných podmienkach  vtedajších katolíckych škôl, neskôr pôsobí ako vychováteľka a zaľúbi sa do svojho zamestnávateľa. Hoci on jej cit opätuje – ich spojenie do manželského zväzku prichádza až po útrapách, ktoré musí Jana Eyrová prežiť aj v dospelosti.

Emily Brontëová (1818 – 1848)

Búrlivé výšiny – román, hlavnou témou je tragická láska Heathcliffa a Cathy, autorka bola dôsledná vo vykreslení psychológie postáv.

Anne Brontëová (1820 – 1849)

Agnes Greyová – román

Sestry Brontëové žili „mimo spoločnosti“ – v dome z troch strán obklopenom cintorínom, s otcom, ktorý sa neskôr stal pastorom. Súčasťou literárneho života sa na istý čas stala iba Charlotte, v tom čase však už boli obe jej sestry mŕtve. Postavu Jany Eyrovej vraj Charlotte vytvorila i podľa seba samej – obyčajnej a neveľmi peknej. Jej výzor vraj raz okomentovali takto: „musela by byť dvakrát krajšia, ako je, aby sa o nej dalo povedať, že je neatraktívna“ (por. Schnakenberg 2010, s. 50).

Realizmus:

Charles Dickens  (1812 – 1870)

Pochádzal z mnohodetnej chudobnej rodiny úradníka (autobiografické črty diel), jeho otec sa zadĺžil a dostal sa do väzenia pre dlžníkov, Charles – ako desaťročný – išiel pracovať do továrne.

Znaky jeho próz: láskavý humor, irónia, satira, kritika zaostalosti spoločenských a štátnych inštitúcii, jemné sociálne cítenie, humánnosť.

Napísal prózy:

Malá Dorritka – román, príbeh dievčaťa kt živí rodinu, pretože jej otec je vo väzení pre dlžníkov.

              Pamäti rodu Pickwickovcov – humoristický román, v ktorom vytvára obraz bezstarostnej anglickej spoločnosti 19. storočia.

Oliver Twist – sociálny román – obžaloba angl. zaostalosti v sociálnych otázkach, na problém vo výchove detí poukazuje cez osudy siroty, autor zobrazuje najbiednejšie vrstvy Londýna. Román sa stal predlohou niekoľkých muzikálových a filmových adaptácií.

David Copperfield – román, autobiograf. črty, autor spracúva skúsenosti z vlastného detstva.

Francúzska realistická literatúra

Stendhal (1783 – 1824)

Vlastným menom Henri Beyle. Bol veľkým nepriateľom aristokracie, obdivoval Napoleona, bojoval v jeho armáde – Napoleonov pád znamenal koniec jeho vojenskej kariéry a stratu ideálov: Opustil Francúzsko a jedenásť rokov žil v Taliansku – miloval hlavne Miláno – na hrobe mal napísané „tu leží Arigo Beyle Milanese“ (por. www.alklibri.com).

Postavy jeho textov sú vášniví nepoddajní ľudia, v rozpore so spoločnosťou, nemôžu uskutočniť svoje sny, hrdinovia prežívajú to, čo sa jemu nepodarilo.

Stendhal bol majstrom prenikavej psychologickej analýzy, štylistickej skratky a jasnosti a odporcom kvetnatosti štýlu. Neveľmi sa mu darilo vytvoriť dobrý príbeh, ale bol majstrom vo vytváraní postáv.

Romány – Červený a čierny, Kartúza Parmská, Lucien Leuwen.

Román Červený a čierny má symbolický názov červená – farba armády,  čierna – farba kňazov. Hlavnou postavou je Julien Sorel – mladý vidiecky chlapec, rozumný, šikovný ale chudobný. Julien má črty romantického hrdinu – je vášnivý, ctižiadostivý. Chcel byť vojakom a  získať prestíž, obdivuje Napoleona. Vďaka vzťahu k vydatej žene sa dostáva do konfliktu – ženu postrelí, dostáva sa do väzenia, má strach zo smrti, ale túži aj po vykúpení, pretože trpí výčitkami, lebo si myslí, že zabil jedinú osobu, ktorú miloval.

Honore de Balzac (1799 – 1850)

Vrcholný spisovateľ francúzskeho realizmu. Študoval právo. Bol populárny už počas svojho života, bol nesmierne pracovitý – po celý život mal finančné problémy, písal denne 14 hodín.

Diela H. de Balzaca sú súčasťou jedného celku – série Ľudská komédia – 99 diel sa delí na tri časti:

1.           Analytické štúdie – Fyziológia manželstva

2.           Filozofické štúdie – Šagrénova koža

3.           Štúdie mravov – romány (Otec Goriot, Stratené ilúzie, Lesk a bieda kurtizán, Eugénia Grandetová, Gobseck)

Ľudská komédia predstavuje obraz vtedajšej francúzskej spoločnosti. Balzac vytvoril obrovské množstvo postáv (2000 -3000). Postavy prechádzajú z diela do diela.

Šagrénová koža  – jeho prvá úspešná kniha  čerpá námet z orientálnych rozprávok: mladý muž chce skoncovať so svojím životom. Starinár mu daruje osliu kožu,  ktorá mu splní každé želanie, ale po každom želaní sa zmenší, a tak sa kráti aj jeho život. Zomiera v strachu zo smrti.

Otec Goriot – román.. Hlavné postavy: otec Goriot – starý muž, bývalý majiteľ obchodu s cestovinami, jeho dve dcéry a Eugen Rastingnac – mladý ambiciózny študent práva, ktorý chce preniknúť vo vyššej spoločnosti. Pod vplyvom spoločnosti sa mení a v závere vyzýva spoločnosť do boja.

Guy de Maupassant (1850 – 1893)

Pochádzal zo schudobnenej  šľachtickej rodiny, bol znalcom ľudskej psychológie, napísal cca 300 poviedok (okrem nich i romány, cestopisy, články, kritiky, štúdie).

Guľôčka – poviedka, ktorá ho preslávila ho. Spracúva námet z prusko- francúzskej vojny. Hlavná hrdinka je prostitútka Rusettová, príbeh sa odohráva v dostavníku. Cestujúci z vyššej vrstvy sa k nej správajú povýšenecky, v kritickej chvíli, keď je cesta prerušená frontom vojakov, sa predstavitelia vyšších kruhov správajú ako zbabelci. Ich správanie je v kontraste s vlasteneckým postojom Guľôčky, ktorá zachráni všetkých cestujúcich.

Miláčik – román. Ponúka obraz francúzskeho finančného, morálneho a politického sveta. Hlavnou postavou je Georges Duroy – karierista a intrigán, ktorý si cestu do vyšších kruhov razí milostnými dobrodružstvami.

Gustave Flaubert  1821 – 1880

Syn lekára, bol Maupassantovým učiteľom.

Je autorom známych románov, napr.:

Citová výchova – témou je nenaplnená láska študenta k vydatej žene. Román má autobiografické črty, vyjadruje dezilúziu (rozčarovanie) z francúzskej spoločnosti. V tomto románe bolo po prvý raz využité striedanie súčasnosti a minulosti (filmová technika).

Pani Bovaryová – hlavnou postavou je Ema, ktorá žije v nešťastnom manželstve s Charlesom, nudí sa. Rozptýlením sú pre ňu milostné dobrodružstvá, situácia sa komplikuje a Ema nachádza východisko iba v samovražde – otrávi sa jedom. 

Émile Zola (1840 – 1902)

Predstaviteľ naturalizmu – literárny smer, ktorý vznikol v 19. storočí. Zobrazuje skutočnosť bez príkras a tvrdí, že človek je prírodne a sociálne determinovaná (podmienená) bytosť. Snaží sa o vystihnutie životnej pravdy v duchu pozitivizmu. Človeka zobrazuje ako súčasť prírody – fyziologicky a sociálne predurčeného tvora, na ktorého pôsobí dedičnosť a vplyv prostredia.

Tvorba:

Rougon – Macquartovci – 20-zväzkový cyklus, kde Zola zobrazuje viaceré generácie jednej rodiny.  Jedna vetva je deformovaná (poznačená dedičnými chorobami), druhá „spoločensky akceptovaná“. Zdôrazňuje prvky dedičnosti. Zobrazil v ňom svet politikov, finančných obchodníkov, vojakov.

Najznámejšie romány: Brucho Paríža,  Zabijak, Nana, Germinal.

Nórska realistická literatúra

Henrik Ibsen – Dramatik.

Drámy: Nora – bojuje za emancipáciu žien, Peer Gynt, Dom bábik.

Bjørnstjerne Bjørnson – novinár, spisovateľ, publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru. 

Je autorom básne Áno, milujeme túto krajinu, ktorá sa neskôr stala textom nórskej hymny.

 Bjørnson bol bojovníkom za národnú nezávislosť Nórska, ale i za slobodu malých a utláčaných národov. O „slovenskej otázke“ sa Bjørnson dozvedel až vo veku 75 rokov, po zvyšok života sa jej do značnej miery venoval. Na mierovom kongrese vo Viedni (v roku 1907) uviedol: Nedávno sme videli v uhorskom sneme, keď slovenských reprezentantov týrali a vyhadzovali, ako vystúpil gróf Apponyi, aby vyhlásil, čo sa ešte má urobiť pre ďalší útlak tohto národa. Bol schválený školský zákon, aký nikdy predtým nebol známy, pretože jeho najdôležitejšie ustanovenia sú z gumy! Dajú sa naťahovať tak, až sa v nich zadusia všetky národnosti. Zbaviť deti materčiny je predsa to isté ako odtrhnúť hladné dieťa od matkiných pŕs. A práve toto rozkazuje v tomto zákone gróf Apponyi so vztýčenou hlavou… (por. Kuniak 2007)

Ruská literatúra

Jej diela patria k vrcholom svetovej literatúry, hlavné témy: kritika zaostalosti Ruska, kritika nevoľníctva, korupcie a byrokracie úradníckeho systému, psychológia človeka.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 – 1852)

Medzi najznámejšie diela patria: román Mŕtve duše (podnikateľ Čičikov cestuje po Rusku a skupuje od statkárov mŕtvych nevoľníkov, ktorí ešte boli evidovaní, chce s nimi ďalej „podnikať“), komédia Revízor – satira na úplatkárstvo.

„Začal som písať Mŕtve duše. Námet sa rozrástol na veľmi dlhý a zdá sa, tiež veľmi komický román. Skončil som teraz tretiu kapitolu. Hľadám prefíkaného podvodníka, aby som sa s ním mohol dôverne zoznámiť. Chcel by som v tomto románe zobraziť aspoň z jednej strany celé Rusko. Buďte taký láskavý a poskytnite mi dajaký námet, akýkoľvek, alebo aj nie, ale isto čisto ruský. Ruka sa mi teraz iba tak trasie za poriadnou komédiou. Váš Gogoľ.  (Z listu Puškinovi, 7. októbra 1836, Sankt Peterburg, podľa www.oldweb.rozhlas.sk)     

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910)

Spisovateľ a filozof, hlásateľ filozofie kresťanského humanizmu, jeho osobným lekárom bol Slovák Dušan Makovický.

Najznámejšie romány:  Anna Kareninová – s témou hľadania zmyslu rodiny a lásky v ľudskom živote, psychologická sonda do duše ženy aj pohľad na pomery v Rusku v druhej polovici 19. storočia.

Vojna a mier – románová epopeja, rozsiahly román s mnohými postavami a dejovými odbočkami – obraz ruskej spoločnosti na pozadí európskych dejín – napoleonských vojen.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881)

Majster psychologického románu, najznámejšie sú Zločin a trest, Bratia Karamazovci, Idiot.

Zločin a trest -psychologický román o svedomí človeka, vznikol na základe autorových skúseností z väzenia, zaoberá sa problémom vnímania zločinu – hlavnou postavou je mladý študent Rodion Raskoľnikov a v centre pozornosti je spôsob, akým sa vyrovnáva s vraždou, ktorú spácha.

Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904)

Prozaik a dramatik, majster krátkej poviedky (Smrť úradníka, Plášť), jeho tvorbou vrcholí éra ruského realizmu.

Drámy: Tri sestry, Ujo Váňa, Višňový sad. Čechovove drámy sú lyrické – potláčajú dejovosť, charakterizuje ich veľká emocionálnosť, dramatickosť a tragika, chýbajú im ostré zápletky.

Ako Čechovov princíp sa označuje zásada, podľa ktorej autor nemá čitateľa či diváka zbytočne rozptyľovať: Každý prvok obsiahnutý na začiatku deja musí v neskorších častiach nadobudnúť význam. Princípu sa hovorí i princíp Čechovovej pušky – ak sa v prvej kapitole (dejstve) spomenie puška zavesená na stene, v druhej alebo tretej kapitole sa z nej musí vystreliť.

V Čechovovom liste Aleksandrovi Lazarevovi z 1. novembra 1889 (Moskva) bol princíp uvedený takto: „Nemožno dať nabitú zbraň na javisko, ak z nej nemá nikto vystreliť“ (por. chehov.niv.ru).

Poľská literatúra

Henryk Sienkiewicz (1846 – 1916)

Pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny, študoval medicínu, neskôr filozofiu. Bol tri roky v Amerike, obdivoval tamojší technický pokrok, ale tiež kritizoval spoločenské protiklady. Vo svojich dielach používa históriu na vyjadrenie svojich myšlienok. Nositeľ Nobelovej ceny.

Tvorba:

Quo vadis – román z obdobia panovania Nera v Ríme zobrazuje úpadok pohanského Ríma a prenasledovanie kresťanov, ktorých vedú apoštoli Peter a Pavol. Na podklade historickej témy rozvíja príbeh dvoch mladých ľudí (mladej kresťanky a pretoriána).

Trilógia z histórie Poľska : Ohňom a mečom, Potopa, Pán Wolodyjowski  zachytáva boj Poliakov proti ukrajinským kozákom v 17. storočí.

Po návrate z ciest (USA, Londýn, Paríž) vzrástla doma Sienkiewiczova popularita  natoľko, že Bolesław Prus pre Varšavský kuriér napísal: „Po návrate z Ameriky každá z dám pri prechádzkach ulicou podozrievala každého vyššieho a pohľadného muža z toho, že je Sienkiewiczom. (…) Napokon, stretávajúc sa na každom kroku s účesom à la Sienkiewicz (…) rozhodol som sa zoznámiť sa s ním samotným(…) Zo svojej pozície vidím, že miestnosť je obsadená len krajším pohlavím. Niekoľko pánov, ktorí tam boli zo slušnosti k dámam alebo kvôli napísaniu správy, už v dave žien stratilo vedomie vlastnej individuality natoľko, že hovorili ´bola som ´, ´čítala som ´, ´my dve sme vypili šesť fliaš  ´…“ Citovaný článok mal príznačný titulok: Čo pán Sienkiewicz robí s krajšou polovicou Varšavy (por. www.zalicaj.pl). Jeho autor Boleslaw Prus (vl. menom Aleksander Głowacki) bol takisto skvelým poľským prozaikom tohto obdobia.

Česká literatúra

Jan Neruda (1834 – 1891) – básnik, prozaik, novinár.

Narodil sa v Prahe na Malej strane, kde prežil detstvo, odtiaľ aj čerpal mnohé námety.

Tvorba: básnická zbierka Hřbitovní kvítí,  zb. próz Povídky malostranské – pokladajú sa za klasické dielo českého realizmu.

Alois Jirásek (1851 – 1930) – najpopulárnejší autor historickej beletrie, napísal napr. román Psohlavci, trilógiu, zachytávajúcu dejiny husitského hnutia Mezi proudy, Proti všem, Bratrstvo a knihu povestí Staré pověsti české.                                                                                    

Slovenská realistická literatúra (1880 – 1918)

V slovenskej literatúre sa rozvíja realizmus vo dvoch vlnách.

Prvá vlna predstavuje opisný realizmus (1880 – 1900). V popredí je národný život, problematika zemianstva a jeho schopnosti stáť na čele národa (hľadá sa „náhrada“ za štúrovskú generáciu). Na nedostatky národa poukazujú láskavým humorom. 

V poézii sa presadzuje sylabotonický veršový systém (veršový systém s ustáleným počtom slabík a s pravidelným rozmiestnením prízvukov vo veršoch); forma: veľké lyrické cykly a lyrickoepické skladby; v próze kresba, črta, poviedka, novela. Román sa považuje za vrchol tvorivého úsilia. Pohľad na skutočnosť je skôr vonkajší, bez preniknutia do hĺbky – i pri zobrazení zemianstva a jeho úlohy v spoločnosti. Dráma: stagnuje.

Predstavitelia: Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Vansová, Šoltésová, Banšell.

Banšell spolu s P. O. Hviezdoslavom vydával almanach Napred, ktorý stál v začiatkoch slovenského literárneho realizmu v poézii.                      

Druhá vlna sa označuje ako kritický realizmus (1900 – 1918). Autori na rozdiel od prvej vlny zobrazujú skutočnosť tak, že zároveň navrhujú riešenia problémov. V popredí je sociálna problematika. Intenzívnejšia pozornosť sa venuje vnútru človeka a jeho sociálnej situácii. V textoch sa ostro kritizujú aj nedostatky vo vnútri národa.

V poézii sa uplatňuje vnútorný citový život lyrického subjektu a zjednodušuje sa jazykovo – gramatická zložka básní.

V próze je výrazný záujem o vnútorný život človeka, zameranie na jeho sociálnu situáciu, úsilie analyzovať skutočnosť. Spisovatelia namiesto vyzdvihovania národného života rozlišujú aj medzi jednotlivými príslušníkmi národa, prózy podávajú neprikrášlený (a niekedy zosmiešňujúci) obraz života najnižších ľudových vrstiev.

Drámu oživuje ľudová reč postáv, charaktery postáv sú realistické, konflikt blízky aktuálnej skutočnosti zo života.

Predstavitelia: Tajovský, Timrava, Podjavorinská, Jesenský, Čajak.

Prvá vlna slovenského literárneho realizmu

Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916)

Najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana a jeho manželky Anny Jurkovičovej, prvej slovenskej (ochotníckej) herečky. Písal poéziu aj prózu.

Poézia: napr. zb. Tatry a more – tematicky rôznorodá, v centre pozornosti je vzťah jednotlivca a národa a úsilie o národnú slobodu.

Próza: napr. novela Letiace tiene – zobrazuje v nej úpadok zemianskych rodín a prenikanie kapitalizmu. Východisko nachádza v tom, že sa má slovenské zemianstvo spojiť s národnou inteligenciou.

Román Suchá ratolesť – hlavná postava Stano Rudopoľský sa vracia z ciest po Európe do Rudopolia, spoznáva sa so statkárom Vanovským, učiteľom Tichým a Adelou Rybáričkou. Vajanský tu hľadá v národe silného jednotlivca – ak bude so zemianskymi koreňmi, bude to výhoda (i pre zemianstvo – „suchú ratolesť“ národa.

Terézia Vansová (1857 – 1942)

Bola členkou spolku Živena a zakladateľkou prvého ženského časopisu Dennica. Svojimi prácami i postojmi spoluvytvárala kultúrny aj spoločenský život Slovenska (podobne ako jej súčasníčky Šoltésová –Timrava – Podjavorinská).

Jej umelecká próza je sentimentálna (chcela poskytnúť náhradu za maďarské sentimentálne romány): romány Sirota Podhradských, Kliatba (niekedy sa označuje ako prvý slovenský horor– hlavnou postavou je zvrhlý zeman Fekete, ktorý sadisticky vraží ženské obete).

Elena Márothy-Šoltésová (1855 – 1939)

Pracovala v ženskom spolku Živena, články uverejňovala v časopise Dennica, venovala sa organizačnej a redaktorskej práci.

Vydala dvojzväzkový román Proti prúdu – v centre pozornosti je návrat najlepších príslušníkov zemianskej vrstvy k slovenskému národu a

dvojdielne zápisky Moje deti – dva životy od kolísky po hrob. Práca má autobiografický charakter, z pozície matky opisuje život svojich dvoch detí. Zameriava sa na opis vzťahu matky a dieťaťa a vzťah medzi súrodencami. Na konci druhej časti prevláda smútok nad stratou oboch svojich detí.

V medzivojnových rokoch jej práce vychádzali na Slovensku (zobrané spisy od roku 1921), v Čechách, v Chorvátsku, vo Francúzsku.

Pavol Országh  Hviezdoslav (1849 – 1921)    

Pochádzal zo zemianskej rodiny. Pôsobil ako advokát. Na právnickej akadémii v Prešove sa stretáva s Kolomanom Banšellom. S ním organizuje literárne podujatie, ktorému chcú dať charakter generačného vystúpenia – v r. 1871 vychádza ich pričinením almanach Napred.

Písal lyriku, epiku i drámu (ale vždy vo veršoch).

Lyrika: napr. zb. Letorosty I –III, kde vyslovuje zásady vlastnej tvorby aj nespokojnosť s tým, že jeho poézia nemá ohlas; prevláda zúfalstvo, beznádej; kritizuje spoločenské pomery, v závere spomína na rodičov;

cyklus básní Žalmy a hymny – využíva žalmické a biblické motívy aj formu biblickáho žalmu; cykly Prechádzky jarom, Prechádzky letom, v ktorých prevláda prírodná lyrika; cykly Stesky, Dozvuky – spájajúcimi motívmi sú staroba, lúčenie sa so životom; cyklus Krvavé sonety – reagoval ním na 1.svetovú vojnu.

Epika: Hájnikova žena – tragický konflikt vyplynie z pokusov mladého Artuša Villániho zviesť Hanku Čajkovú, ženu hájnika Miška. Tá ho nakoniec v sebaobrane zabije a zošalie z toho. Miško vezme vinu na seba, ale po jej pravdivej výpovedi ho súd oslobodí. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa. Eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský tvoria jeden celok.

Ežo Vlkolinský – v centre je spor zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý si chce zobrať za ženu sedliacke dievča. Matka ho síce vydedí, no prichýli ho ešte pyšnejší zeman – strýko Eliáš. Ten (natruc švagrinej) vystrojí synovcovi svadbu. Záver skladby smeruje k uzmiereniu matky so synom zásluhou vnúčaťa Benka (Benjamín).

Gábor Vlkolinský – zobrazuje postupný hospodársky i morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolínskeho. Gábor po tom, čo sa jeho súrodenci rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli vášni alkoholu, zostáva so svojím zemianstvom celkom sám, odmieta ho aj dievča, ktoré mu sľúbili. Vtedy mu Ežo poradí, aby sa priženil k Blažkovcom, teda do sedliackej rodiny.

Biblické básne (s epickým príbehom): Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov.

Balady – realistické, sociálne – namiesto individuálnej osudovosti (ako v Bottovej Žltej ľalii, napr.) sa v nich dostáva do popredia sociálny konflikt – Zuzanka Hraškovie.

Dráma – Herodes a Herodias – tragédia v 5 dejstvách , ktorá spracúva biblický námet. (Dráma bola v SND po prvýkrát uvedená roku 1925. Hviezdoslav ju nikdy nevidel v javiskovej podobe – premiéry sa zúčastnila už len jeho manželka Ilona. Por. Šebanová 2009.)

Martin  Kukučín (1860 – 1928) – vlastným menom Matej Bencúr.

Písal prózu – poviedky, romány. Bol lekárom.

Poviedky: napr. Neprebudený – tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vysnívanej lásky k peknej Zuzke Bežanovie – konflikt končí tragédiou.

Rysavá jalovica – obraz života dvoch susedov: krpčiar Adam Krt a jeho kmotor Adam Trnka, príbeh o kúpenej a stratenej rysavej jalovici.

Vrcholné prózy: Keď báčik z Chochoľova umrie – poviedka. Zeman Aduš Domanický nemá už žiaden majetok, svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného; proti Adušovi stojí priekupník Ondrej Tráva, ktorý bezohľadne zhŕňa majetok. Próza má zmierlivý záver.

Dom v stráni – román, ktorého príbeh sa odohráva v prostredí Dalmácie. V popredí je problém lásky zasadený do dvoch rodín: Sedliacku rodinu predstavuje Mate Berac a jeho dcéra Katica a statkársku (zemiansku) šora Anzula a jej syn Niko. Ľúbostný vzťah medzi Nikom Dubčicom (mladý statkár) a Katicou sa nevydarí – záver textu vyjadruje presvedčenie, že vzťah dvoch ľudí z rôznych sociálnych vrstiev nemá perspektívu.

Božena Slančíková- TIMRAVA (1867 – 1951)

Prozaička. Pseudonym si zvolila podľa názvu jednej blízkej studničky.

Písala krátke prózy (najmä) z prostredia slovenskej dediny: Na jednom dvore, Ťapákovci. Názov novely Hrdinovia je ironický – Timrava zosmiešňuje prisluhovačov vládnej vrstvy (notár Baláň). Novela bola cenzúrovaná pre svoj protivojnový charakter.

Poviedka Skon Paľa Ročku zobrazuje vojnové udalosti iba jako pozadie pre osobnú drámu hrdinu. (Paľo si dokaličil ruku, aby nemusel ísť na vojnu a Zuzku, dievča z bohatej rodiny, nevydali za iného. Láska sa z ich manželstva vytráca. Paľo ochorie a zomiera.) Dôležitý je vnútorný svet postavy, výčitky svedomia.

Jozef  Gregor-TAJOVSKÝ (1874 – 1940)

Prozaik a dramatik. Vo svojej tvorbe využíva kriticko-realistickú metódu = kriticky poukazuje na nedostatky (vo vlastnom národe), za čo si vyslúžil prirovnanie „tupiteľ národa“.

Zobrazuje prostých chudobných ľudí z prostredia slovenskej dediny.

Napísal napr. poviedky Do konca, Prvé hodinky, Apoliena, Maco Mlieč, Horký chlieb, Mamka Pôstková.

Maco Mlieč – ukazuje kontrast medzi svetom sluhov a pánov – v zmýšľaní i zovňajšku. Rozprávač nezasahuje do deja, ale vyjadruje svoj postoj: Maco sám môže za svoj osud.

Apoliena – život slúžky, ktorá stratila sluch od bitky, ktorá denne dostávala od vlastného otca.

Mamka Pôstková – je obrazom ľudskej biedy a statočnosti. Mamka Pôstková je na mizine, aby uživila svoje deti, začne pracovať. Bohatý gazda ju však okradne. Mamka si zoberie pôžičku z banky. Pomáha neveste, aby prežili jej deti. Dokonca predáva aj poslednú perinu, ktorú má, len aby splatila dlžobu. Zomrie až po splatení poslednej časti dlhu.

Dráma

Najznámejšie sú: veselohra Ženský zákon – príbeh dvoch mladých ľudí, ktorých vzťah narušia klebety, ohováranie; v závere sú intrigy odhalené a všetko končí šťastne.

Dráma Statky – Zmätky – tzv. „vážna hra“, základným zdrojom konfliktu je majetok, kvôli ktorému sa kazia ľudské vzťahy. (Dvaja ľudia z chudobnejších rodín sa dohodnú s bohatšími dedinskými manželmi, ktorí sú bezdetní, že po sobáši budú bývať u nich a pomáhať im. Za to gazda sľúbi, že po svojej smrti na nich prepíše celý majetok. V priebehu deja sa vzťahy komplikujú a manželstvo sa rozpadne.)

Ľudmila  Podjavorinská (1872 – 1951) – vlastným menom Riznerová.

Prvá žena – poetka v slovenskej literatúre (venovala sa aj próze).

Položila základy umeleckej literatúry pre deti a mládež u nás, i základy epickej poézie pre deti (Čin- Čin, Zajko-Bojko).