Modulácia reči je obmieňanie zvuku reči. Podľa jednotlivých zvukových javov rozlišujeme časovú, silovú a tónovú moduláciu.
Časová modulácia reči:
Časová modulácia reči zahŕňa štyri javy. Patria tu:
- Kvantita, čiže dĺžka – vyslovenie dlhej samohlásky alebo dvojhlásky trvá dvojnásobok času, ktorý potrebujeme na vyslovenie krátkej samohlásky.
- Pauza, čiže prestávka – rozdeľuje súvislú reč na úseky, ktoré sa označujú ako takty. Takto vzniká frázovanie – členenie prehovoru na vetné úseky. (Okrem páuz sa na frázovaní zúčastňuje i melódia a rozloženie prízvukov a dôrazov.)
Pauza v reči môže byť:
– logická (významová) – za jednotlivými úsekmi vety, ktoré sú graficky vyznačené čiarkou; dosahuje sa ňou zrozumiteľnosť výpovede;
– fyziologická – teda pauza z fyziologických dôvodov – pri rozprávaní sa potrebujeme nadýchnuť.
Z hľadiska zrozumiteľnosti aj plynulosti komunikácie je ideálne, ak sa fyziologická pauza prekrýva s logickou – a nadychujeme sa na miestach, kde sa veta prirodzene člení.
- Tempo, teda rýchlosť – závisí od obsahu a funkcie prejavu. Korigovaním tempa reči vieme zdôrazniť dôležité časti prejavu. Pomalšie tempo je typické pre slávnostné prejavy, naopak, rýchle tempo charakterizuje napr. reč športových komentátorov.
- Rytmus, teda pravidelné opakovanie zvukového prvku – vzniká najmä striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove.
Silová modulácia:
Silová modulácia zahŕňa dva javy:
- Intenzita hlasu, sila – sila hlasu vyjadruje vzťah k obsahu výpovede aj k adresátovi či situácii (hlasno hovoríme, keď chceme upútať pozornosť). Súvisí aj s fyziológiou – niekto má prirodzene slabý, iný zasa zvučný hlas – a so spôsobom dýchania. Sila hlasu spolu s tempom vytvára dynamiku reči.
- Prízvuk – intenzívnejšie vyslovenie istej slabiky.
V slovenčine rozlišujeme hlavný a vedľajší prízvuk. Hlavný prízvuk je v slovenčine pevný a je na prvej slabike slova. Vedľajší prízvuk sa nachádza v slovách, ktoré majú 4 a viac slabík. Je menej výrazný, dáva sa na tretiu slabiku štvorslabičných slov a na štvrtú / predposlednú slabiku viacslabičných slov.
V slovenčine existuje skupina jednoslabičných slov, ktoré bývajú neprízvučné. Sú to:
- jednoslabičné spojky, častice: a, i, aj, no, že, keď, veď, ak… atď.
- krátke tvary zámen a tvary slovesa byť: ma, ťa, sa, mi, ti, si, mu, ho, nás, vás, sme, ste, sú, bol, by – tieto slová vytvárajú slovné celky so susednými (najčastejšie predchádzajúcimi) slovami – preto sa označujú ako príklonky: neboj sa, vedel som.
- Štvorslabičné slová, slová s väčším počtom slabík aj 4 a viacslabičné slovné celky (predložka+slovo, slovo+príklonka) majú aj vedľajší prízvuk. Oproti hlavnému je slabší.
- V štvorslabičných slovách je teda hlavný prízvuk na prvej slabike a okrem neho ešte vedľajší prízvuk na tretej slabike, v päťslabičných slovách a slovných celkoch je na štvrtej slabike.
- Dôraz – intenzívnejšie vyslovenie, intonačné vyzdvihnutie významovo najdôležitejšieho slova vo vete. Pri objektívnom slovoslede je na poslednom slove vety, pri subjektívnom slovoslede (pri vzrušenej reči) býva na začiatku vety. (Kúpili si auto. Auto si kúpili!)
Pojmom emfáza sa označuje citový, expresívny dôraz na slabike, ktorá sa súčasne nápadne predlžuje (Ja ťa dóóbre poznám.)
Tónová modulácia:
Tónová modulácia označuje isté vlnenie reči či položenie hlasu, ktoré sa realizuje ako:
- Melódia – stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete, tónové vlnenie. Môže byť:
– klesavá = kadencia – používa sa v oznamovacích vetách a dopĺňacích otázkach (v takých otázkach, kde je na začiatku opytovacie zámeno), v rozkazovacej, žiadacej a želacej vete. (Poviem to. Kto vzal kľúče? Povedz mi to!)
– stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá = polokadencia – charakterizuje vetné úseky vo vnútri súvetia alebo rozvitej vety. (Zoznámili sme sa a viac sme sa nevideli. Povedal mu, že by už mali ísť.)
–stúpavá – antikadencia – využíva sa iba v zisťovacích otázkach, teda otázkach, na ktoré sa dá odpovedať áno/ nie (Urobíš to?).
- Hlasový register vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Spolu s tempom a intenzitou hlasu modeluje jazykový prejav.
Podľa nasadenia hlasu do istej výšky sa rozlišujú
mužské hlasy – bas, barytón, tenor
a ženské hlasy: soprán, mezzosoprán, alt.
S charakteristikou zvukovej podoby reči a hlasovým registrom súvisí
timbre – zafarbenie hlasu /timbre [tembr]
Timbre závisí od spôsobu činnosti hlasiviek a ďalších fyziologických podmienok. Je daný geneticky a dotvára prejav a identitu človeka.
Hlasový register využívame aj ako štylistický prvok – napr. tzv. reprodukčný (rozprávanie príhody, imitácia hlasov), recitačný (prednes básne, slávnostný prejav), rituálový (kázeň), reklamný (predajný rozhovor).
