Svetová medzivojnová literatúra (1918 – 1945)

Rozvíja sa v období po 1. svetovej vojne, ktoré prinieslo nové geopolitické rozdelenie Európy i sveta na mocenské sféry vplyvu (dvojpolárnosť  socializmus/kapitalizmus), vznikajú prvé totalitné režimy. Roku 1919 je založená Spoločnosť národov. Ekonomiku zasiahla v 30. rokoch hospodárska kríza a roku 1933 nástup fašizmu, 1939 vznik 2.svetovej vojny.

Poézia

Po tom, čo moderné umelecké smery už nedokázali vyjadriť nové pocity človeka vznikajú umelecké avantgardy – protitradičné umelecké smery so sklonom k experimentovaniu (futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus, imaginizmus, poetizmus, vitalizmus).             

Próza

Vo veľkej časti literatúry prevláda téma vojny, spracúvajú ju autori rôznych smerov / skupín, napr. expresionizmu (E. M. Remarque), stratenej generácie (E. Hemingway, W. Faulkner, J. Dos Passos). Humanistické postoje sú charakteristické pre tvorbu R. Rollanda, tematiku človeka a spoločnosti spracúva sociálnokritický román: T. Dreiser, John Steinbeck aj tvorba socialistického realizmu: Maxim Gorkij , M. Šolochov.

Dominujú poviedka, novela a román. Pokračuje aj tradícia realizmu: píšu sa rozsiahle spoločenské kroniky (T. Mann – Buddenrookovci, M. Gorkij), rozsiahle romány (román-rieka: R. Rolland – Ján Krištof, T. Dreiser – Americká tragédia, M. Šolochov – Tichý Don) a rozvíjajú sa pokusy o modernizáciu prózy a románu: reportážne postupy (J. Dos Passos), metóda prúdu vedomia (M. Proust, J.Joyce, V. Woolfová), prelínanie časových rovín (M. Bulgakov), postupný prechod k absurdnej literatúre (F. Kafka).

Expresionizmus

Vznikol v Nemecku, vyjadruje pocity úzkosti, tiesne, vyvolané presvedčením, že človek je bezmocne stratený v odľudštenom svete.

Vo výtvarnom umení prevláda nad úsilím zachytiť predstavu snaha o vyjadrenie pocitu, často deformuje farby a tvary.

Znaky: 

– zobrazenie skutočnosti podliehalo naturalizmu (detailné opisy aj najodpudivejších scén a zážitkov), realizmu (pravdivý obraz skutočnosti) s pesimistickým postojom autorov), romantizmu (postavy túžia po harmónii a lepšom živote, po láske, úniku zo skutočnosti, ide o romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou),

– psychika postáv je najdôležitejšia, stojí nad dejom (pocity bolesti, prázdnoty, zúfalstva),

– subjektívnosť autora – napísané v 1.os.jednot. čísla,

– častým kompozičným postupom je kontrast,

– odsúdenie vojny a jej vplyvu na človeka,

– využíva vulgarizmy, slang,

– hrdina je poznačený vojnou.

Socialistický realizmus

Zakladateľ: Maxim Gorkij (1868 – 1963)

        Schematicky sa dodržiavali princípy:

1.           triednosť – výber robotníckeho alebo roľníckeho prostredia a postavy,

2.           straníckosť – marxisticko-leninská ideológia,

3.           ľudovosť – jednoduchý „jazyk ľudu“,

4.           pravdivosť – „odhaľovanie“ historickej pravdy.  

Stratená generácia

Generačná skupina amerických autorov, ktorí začali literárne tvoriť v 20. rokoch 20. storočia. Ich videnie bolo ovplyvnené zážitkami z 1. sv. vojny a pocitom kultúrnej vykorenenosti Američana v Európe (pocit straty domova), pocitom neschopnosti zaradiť sa po vojne do života. Hrdinovia literárnych diel sú jednotlivci stratení v labyrinte sveta, rozporuplní, silne citovo založení ľudia.

Filozofické vplyvy:

Pragmatizmus – hlavným kritériom je užitočnosť = uznáva užitočné a osobný úspech.

Vitalizmus – človek má životnú intuíciu a energiu, ktorú treba využiť. (Vita = život; nie je samostatným umeleckým smerom, skôr myšlienkovým prúdom a spôsobom nazerania na svet; vznikol vo Francúzsku po 1. sv. vojne, oslavuje radosť, krásu, lásku, život vo všetkých podobách. Jeho výrazným predstaviteľom bol Henri Bergson – podľa neho možno skutočnosť poznávať i rozumovou intuíciou a celá skutočnosť je ovládaná životným elánom – èlan vital.)

Básnici – vitalisti sa snažili zachytiť každú radostnú chvíľu v živote človeka, vnímali krásu sveta srdcom i zmyslami – v slovenskej poézii sa prejavil najmä v tvorbe J. Smreka.

Marxizmus – filozofický a ekonomický smer založený na materializme. Vychádza z filozofie K. Marxa a F. Engelsa, snaží sa o premenu pomerov v spoločnosti založenú najmä na zmene vlastníckych vzťahov.

Americká literatúra

Formuje sa stratená generácia (the lost generation) – je to označenie generácie ktorá prežila vojnu, bola ňou ovplyvnená a nedokázala sa začleniť späť do spoločnosti. Termínom „stratená“ ju označila Gertrúda Steinová (tiež americká spisovateľka). K stratenej generácii sa zaraďujú napr.: F. Scott Fitzgerald, T. S. Eliot, John Dos Passos, niekedy k nej priraďujú i nemeckého prozaika Erich Maria Remarqua.

Ernest Hemingway (1899 – 1961)

Americký prozaik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1954), zúčastnil sa 1. svet. vojny – ako dobrovoľník Červeného kríža. V tvorbe zobrazuje človeka v hraničných životných situáciách, častý je motív vojny, jej kritika a obžaloba.

Zbohom zbraniam – román. Príbeh nešťastnej mileneckej dvojice amerického poručíka Fredericka Henryho a ošetrovateľky Catherine Barkleyovej. Dej sa odohráva na talianskom fronte 1. svetovej vojny. Henry je ranený a operovaný v nemocnici, v ktorej slúži Catherine; ich láska chce prekonať vojnu, preto sa Henry rozhodne dezertovať, spolu s tehotnou Catherine ujdú do Švajčiarska, Catherine potratí, pričom zomiera rovnako nezmyselne, ako je nezmyselná vojna.

Komu zvonia do hrobu – román.

Starec a more – novela. Práve za toto dielo dostal Nobelovu cenu.

Francúzska literatúra

Romain Rolland (1866 – 1944)

Francúzsky spisovateľ a dramatik, vo svojom svedomí odmietal vojnu a vzal si na seba povinnosť bojovať za pochopenie medzi ľuďmi,  komponoval a odborne sa zaoberal hudbou a umením.              

Peter a Lucia – Novela vyjadrujúca protivojnový protest a prejav autorovho odporu proti vojne. Vznikla ako odozva na udalosť, keď na Veľký piatok nemecká Luftwaffe bombardovala Paríž. Príbeh je akousi hrou o láske a smrti. A láska tu slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne.

Ďalší francúzski autori: Henri Barbusse, Marcel Proust

Literatúra Veľkej Británie

James Joyce (1882 – 1941) – v próze bol experimentátorom (prúd vedomia).

Odyseus (Ulysses) – román sa pohybuje medzi realizmom a fantáziou, využíva paródiu, vnútorný monológ, prúd vedomia – opisuje jeden deň v Dubline. Zachytáva zážitky bezvýznamného židovského novinára a reklamného agenta Leopolda Blooma (predstavuje Odysea), učiteľa a spisovateľa Stephana Dedalusa (Telemachos) a Bloomovej ženy, opernej speváčky Molly (Penelopa). Rovnako ako bájny grécky hrdina, aj on putuje z miesta na miesto, stretáva zaujímavých ľudí a prekonáva nástrahy.

Ďalší autori:

Virginia Woolfová

George Bernard Shaw – dramatik, ironizuje konvencie a predsudky. Napr. Pygmalion.

Nemecká literatúra

Erich Maria Remarque (1898 – 1970)

Po 1. sv. vojne úradník, neskôr emigroval do USA pred fašizmom.

Hrdinami jeho próz sú mladí ľudia postihnutí vojnou, sú podobní stratenej generácii (USA). Detailne zachytáva záporné javy vojny, používa prvky expresionizmu.

Na západe nič nové – román.

Sarkastický názov – „spoveď“ Paula Baumera. On a jeho spolužiaci z gymnázia sú vystavení neľudskému zverstvu – hlad, krysy, bolesť, mŕtvoly priateľov… Toto všetko dusí v mladíkoch všetok cit a robí z nich „zvery, ktorých jedinou túžbou je prežiť“.                     

Ďalší autori:

Thomas Mann, jeho tvorba priamo nespracúva vojnovú skúsenosť.

Ruská  literatúra

Socialistický realizmus – začiatkom 30. rokov je vyhlásený za jedinú tvorivú metódu.

Maxim Gorkij (1868 – 1963) – jeho tvorba je rozsiahla, od revolučných – romantických poviedok, realistických románov a drám až k románu socialistického realizmu.

Gorkij je zakladateľom socialistického realizmu v ruskej literatúre – román Matka – je románom straníckej propagandy, Hlavná postava – matka Pelageja Nilovna, veriaca žena, spočiatku pasívna – neskôr prechádza k revolucionárom. Dôvodom je jej láska k synovi, ktorý sa z jednoduchého neuvedomelého robotníka až príliš rýchlo mení na intelektuála a stáva sa vodcom revolučného hnutia.

Ďalší autori:

Michail Bulgakov, Michail Šolochov.

Česká literatúra

Poézia

Popri tradičnej poézií množstvo básnikov nadväzuje na avantgardné smery z konca 19. storočia. Mladí ľavicovo orientovaní básnici sa združili okolo časopisu Devětsil. Predstavitelia: spisovatelia: Vladislav Vančura, Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert; divadelníci: Vlasta Burian, Jiří Voskovec, Jan Werich. Roku 1924 sa táto skupina rozdelila, časť umelcov sa začala venovať proletárskej tvorbe a druhá časť pokračovala v pôvodnom zámere a vytvorila básnický smer ->  poetizmus (nazval ho tak Karol Teige).

Vítěslav Nezval – básnik, ústredná osobnosť poetizmu,

Jaroslav Seifert – básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.

Jiří Wolker – z jeho tvorby sú známe sociálne balady.

Próza

Lit. avantgarda mala predstaviteľov aj v próze, na ktorú pôsobili iné druhy umenia, najmä film. To sa prejavilo v tzv. kinematografických poviedkach i vo väčších románoch, ktoré autori písali technikou rýchleho striedania obrazov (Vladislav Vančura).

Karel Čapek (1890 – 1938): diela: Krakatit – román, ktorého námetom je vynález trhaviny, ktorá dokáže zničiť celý svet. Dej sa rozvíja na rozhraní sna a skutočnosti.

Válka s mloky – román, kritika nemeckého fašizmu

R.U.R. – (Rossums´ Universal Robots) utopistická dráma, v ktorej vyjadruje obavy o osud ľudstva v čase, keď sa vlády zmocnia stroje. Autor na pomenovanie automatického stroja použil základ slovenského slova robota. Robot, robotizácia sa stali internacionálnymi odbornými názvami.

Jaroslav Hašek  (1883 – 1923)

Bohémsky český spisovateľ, známy predovšetkým humornou knihou

Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války a množstvom  iných (viac ako 1200 poviedok preložených do viac než 50 jazykov), hlavne protivojnových diel.

Hašek bol známy svojím bohémskym životom aj schopnosťou „na počkanie“ napísať text do novín. Jeho zmysel pre humor sa prejavil i v politike: stal sa zakladateľom Strany mierneho pokroku v medziach zákona. Členom strany bol napr. i český maliar Josef Lada.

Pražská nemecká literatúra

Franz Kafka (1883 – 1924)

Pochádzal zo zámožnej pražskej židovskej rodiny, na otcovo želanie vyštudoval právo.

Tvorba:

Proces – román, vyšiel až po smrti. Hlavnou postavou je Jozef K. – anonymný hrdina, v deň svojich 30. narodenín je pozvaný na výsluch. Tu bankovému úradníkovi oznámia, že je odsúdený na smrť (na slobode), obvinený zo zločinov, o kt. nich nevie. Je prepustený, začína o sebe pochybovať. Celý rok žije v myšlienkovom chaose, ktorý toto obvinenie vnesie do jeho života.           

Krátke prózy: Ortieľ, Premena, List otcovi.

Kafkove prózy sú netradičné, zaoberajú sa mysľou a vedomím človeka, akoby odkrývali podvedomé či nevedomé procesy v ľudskej mysli. Príbehy i správanie postáv často pracujú s absurditou.

Slovenská medzivojnová literatúra

Stráca sa názorová a generačná jednota, väčšina autorov sa hlási k programu otvárania okien do Európy (označený podľa názvu básnickej zbierky L. Novomeského) – predstavoval i snehu uplatniť podnety európskej kultúry v našej.

Spoločensko-politickými medzníkmi boli 1. svetová vojna, VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku), vznik KSČ, fašizmus, SNP, vznik ČSR, revolučné hnutia v Európe, hospodárska kríza v 30. rokoch, vznik SR, 2. svetová vojna.

Kultúrna situácia je priaznivejšia ako za Rakúsko-Uhorska. Obnovuje sa činnosť Matice slovenskej (výchovná, osvetová, vydavateľská), vzniká Univerzita Komenského (1919), Slovenské národné divadlo (1920), Východoslovenské divadlo (1924). Vychádza mnoho časopisov, napr. Slovenské pohľady, Mladé Slovensko, Elán; komunistické: Pravda Chudoby, Hlas ľudu, DAV; katolícke – Vatra, Kultúra.

Poézia

Tvoria rôzne generácie autorov a v ich básňach sa prejavuje vplyv viacerých umeleckých smerov:

1. predstavitelia slovenskej moderny, symbolisti (Janko Jesenský, Vladimír Roy);

2. tzv. prechodná generácia autorov – tvoria národne ladenú poéziu, nadväzovali na hviezdoslavovsko-kraskovskú tradíciu (Martin Rázus, Štefan Krčméry);

3. neosymbolizmus – Emil Boleslav Lukáč;

4. vitalizmus – Ján Smrek;

5. ľavicová poézia – Laco Novomeský, do tvorby vnášal podnety z moderných európskych avantgárd (symbolizmus, surrealizmus, poetizmus);

6. Valentín Beniak – jeho básne boli ovplyvnené symbolizmom a poetizmom, označuje sa i ako „duchovný otec katolíckej moderny“;

7. Andrej Žarnov – písal básne národno-obrannej a katolíckej orientácie, jeho poézia mala často útočné motívy („poézia biča“);

8.  Maša Haľamová – lyrička ovplyvnená poéziou Kraska a Wolkra;

9. skupina Davistov – svojou poéziou sa snažili udomácniť u nás zásady českej proletárskej poézie, ich básne sa vyznačovali agitačnosťou a rétorickosťou, snažili sa v nich podporovať revolučnú premenu spoločnosti (Ján Rob Poničan, Fraňo Kráľ, časťou tvorby aj Novomeský, kritici: Eduard Urx, Daniel Okáli, Andrej Sirocký, ideológ: Vladimír Clementis), po roku 1948 mnohí podľahli ideológii strany a písali zjednodušenú poéziu v duchu strany. V procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami Clementisa, Okáliho a Novomeského zatkli a súdili, Clementis bol odsúdený na smrť.

V tridsiatych rokoch pribudli:

1. nadrealisti – inšpirovali sa svetovým surrealizmom, zakladateľom skupiny bol Rudolf Fábry, jej kritikom Michal Považan, patrili tu literárni vedci Mikuláš Bakoš, Klement Šimončič.  Nadrealizmus vrcholí v období 2. svetovej vojny, po r. 1945 sa stal prežitým javom. Medzi ďalších predstaviteľov nadrealizmu patrili napr. Vladimír Reisel, Štefan Žáry, Pavel Bunčák, Ján Brezina.

Zborník Áno a nie (1938) predstavoval prvé kolektívne vystúpenie nadrealistov – áno pre modernú poéziu, spoluprácu a pokrok, nie tradičnej poézii, vojne, konvenciám. Ďalší spoločný zborník vyšiel pod názvom Sen a skutočnosť (1940).

2. katolícka moderna – skupina, ktorú tvorili väčšinou katolícki kňazi. Ich tvorba sa opierala o tradičné kresťanské hodnoty, no využívali výrazové prostriedky symbolizmu, poetizmu aj  surrealizmu. Nikdy formálne netvorili skupinu ako nadrealisti. Katolícku poéziu reprezentujú napr. Rudolf Dilong, Janko Silan, Karol Strmeň, Gorazd Zvonický, Mikuláš Šprinc, Ján Motulko. Po roku 1948 sa niektorí odmlčali, iní emigrovali (Dilong, Strmeň, Zvonický, Šprinc).

Básnik Janko Silan, vl. menom Ján Ďurka – básnik, ktorý „videl srdcom“. Po revolúcii (1948) temer 20 rokov nepublikoval. 

Emil Boleslav Lukáč (1900 – 1979)

Básnik, redaktor, prekladateľ – prekladal z francúzskej a maďarskej poézie (napr. Baudelaira). Tvoril pod vplyvom francúzskej moderny, českých symbolistov a našich básnikov (Rázus, Krasko). Pre jeho básne je charakteristický neosymbolizmus – temnota, tragika, pesimizmus, meditatívnosť,

vyjadrovanie v protikladoch, paradoxoch, zdôrazňuje idey humanizmu, má sklon k dolorizmu (sebatrýzeň, zvelebovanie vlastnej bolesti).

Vydal básnické zbierky Spoveď, Dunaj a Seina (básne z obdobia štúdia na Sorbonne, kde kladie do protikladu cudzinu a domov), O láske neláskavej a ď.

Ján Smrek (1898 – 1982)

Vlastným menom Ján Čietek. Vydával časopis Elán. Je predstaviteľom vitalizmu v slovenskej medzivojnovej literatúre (v. ospevuje život, životodarnú aktivitu, činorodosť, životný elán;  vychádza z čara okamihu, z chvíľkových vnemov, pocitov, dominovali optimistické nálady, aktivita, činorodosť, senzualizmus, téma lásky, ženy, krásy).

Zbierky – napr. Odsúdený k večitej žízni (symbolistická), Cválajúce dni (dominuje vitalizmus, optimizmus, poetizmus, spontánnosť, sviežosť), Božské uzly, Iba oči, Hostina, Studňa, Obraz sveta; Struny; Nerušte moje kruhy; básnická poviedka Básnik a žena.

Smrekovi v 50. rokoch neumožnili publikovať, „povolili“ mu „len“ tvorbu pre deti – najznámejšou sa stala zbierka Maľovaná abeceda.

Laco Novomeský (1904 – 1976)

Člen DAV (Daniel Sirácky, Andrej Okáli a Vladimír Clementis), básne spočiatku uverejňoval v rôznych časopisoch, neskôr výlučne v časopise Mladé Slovensko. Jeho poézia je ovplyvnená českou proletárskou poéziou (J. Wolker), ruskou poéziou (Majakovskij) a komunistickou ideológiou (v textoch sú však preňho prvoradé umelecké hodnoty).

Básnické zbierky:

Nedeľa (napísaná pod vplyvom poetizmu), Romboid (romboid = kosodĺžnik; využíval eufóniu = zvukomaľba založená na opakovaní hlások, slabík alebo skupín hlások, snaží sa napodobniť zvuk, o ktorom hovorí), Otvorené okná (spája avantgardnú a sociálnu poéziu) a i.

Nadrealizmus

Je obdobou francúzskeho surrealizmu, autori nadväzujú najmä na francúzsku poéziu a český   poetizmus. Formuje sa v polovici 30. rokov.

•            snaží sa o poéziu nového videnia, chce ukázať nové možnosti jazyka,

•            vzniká tzv. laboratórna poézia,

•            odmieta tradičné hodnoty,

•            tvorba na základe metódy psychického automatizmu (bez kontroly rozumu),

•            dôraz kladený na kŕčovitú krásu, šokujúce obrazy ako protiklad k tradičnému ideálu krásy,

•            protest proti fašizmu,

•            témy katastrofy, apokalyptické vízie sveta,

•            k dominantným motívom patria smrť, tma, samota, opustenosť,

•            častá je forma pásma, využívanie asociatívnej metódy, voľný verš bez interpunkcie,  

             genitívna metafora, polytematickosť, mnohovýznamovosť,

•            zborníky: Áno a nie; Sen a skutočnosť; Vo dne a v noci; Pozdrav.

„Velice som vám povďačný, že sa staráte o tie posrané básne. Ja už som od toho hrozne ďaleko,“ napísal v roku 1935 Rudolf Fabry Mikulášovi Bakošovi. Hovoril o svojej knihe Uťaté ruky, ktorá vyšla v tom istom roku. To bol Fabry tretí rok na škole a pripravoval zbierku, ktorá mala poznačiť celú medzivojnovú a sčasti i povojnovú slovenskú poéziu. „Laco Novomeský hovoril, aby som to ešte nevydával, že vraj je to ohromné, ale predsa len v intenciách už vydobytých,“ smutne skonštatoval básnik. „Ale povedz, ako striasť zo seba surrealistickú halenu. Je to strašný vergel s nevídanými tónmi.“ Nakoniec sa rozhodol zbierku vydať. Uťaté ruky sa tak stali akýmsi impulzom, ktorý predpovedal nástup novej domácej poézie. Symbolické už bolo, že Fabry prvú časť zbierky označil ako Prológ, a toto označenie preškrtol. (www.kultura.sme.sk)

Rudolf Fabry (1915 – 1982)

Jeden z najvýraznejších predstaviteľov slovenského nadrealizmu. Vydal napr. zbierky:

Uťaté ruky – nekonvenčná, provokačná zbierka, je obranou nadrealistickej poézie, ukazuje paralelu s európskym surrealizmom, dištancuje sa od predchádzajúcej umeleckej tvorby;

Ja je niekto iný – vrcholná zbierka nadrealizmu, kompozične sa člení na dve pásma: prvé a Druhé stretnutie s Féneom –         názov zbierky a významová dvojznačnosť Fénea naznačujú smerovanie k motívom rozpoltenosti osobnosti.

Katolícka moderna

Nadväzuje na tradíciu kresťanskej poézie (od Proglasu až po niekoľko ročníkov almanachu Tovarišstvo v 19. sotorčí), ale prejavuje sa v nej aj vplyv poetizmu a surrealizmu. Autori sa po 1. sv. vojne združujú okolo časopisu Vatra, neskôr okolo časopisu Kultúra. Katolícka poézia vyšla v zborníkoch Almanach III. literárnej generácie, Antológia mladej slovenskej poézie.

Autori sa inšpirujú symbolizmom, náboženským mysticizmom a existencializmom. Podľa tém i príležitostí vzniku sa delí na: časovú – viazaná na rôzne príležitosti, sviatky, výročia, úmrtia – a nadčasovú – reflexie o zmysle života.

Spoločne ju charakterizuje:

•            kresťanská terminológia,

•            postavy a symboly z Biblie, symbolika gréckej mytológie, motívy z oblasti národnej tradície

              a odkazu Veľkej Moravy,

•            motív cesty a pohybu, najmä ako pohyb k Bohu,

•            motív ženy – všeobecne, ale aj žena ako Panna Mária,

•            motív rodnej zeme, vlasti, domova, raja,

•            motív protikladu svetla a tmy.

Rudolf Dilong

Básnik, františkánsky kňaz, napriek tomu označovaný i ako básnik – búrlivák. Zomrel v Pittsburghu.

Jeho tvorbu charakterizuje básnická imaginácia, spontánnosť, uplatnenie rôznych druhov poetiky (napr. symbolistická, náboženská), vitalizmus, ale i askéza. Jeho tvorba obsahuje viac ako sto básnických zbierok.

Vydal napr. básnické knihy: Budúci ľudia, Hviezdy a smútok, Mladý svadobník, Helena nosí ľaliu.

„Pri písaní svojho diela stojím bezradne a pýtam sa seba: nie je toto to, čo som nechcel napísať? Nemám nič, len srdce mám, ktoré chcelo mať svoju poéziu a mám v srdci jeden nepokoj, ten som napísal… Nesmrteľnej básni neverím, vy tvrdíte opak, ó, rúhate sa! Nesmrteľná báseň by bola tá, ktorú by mohol iba Boh kanonizovať. Boh je krása a najvyššia poézia.“ (R. Dilong, www.litcentrum.sk)

Slovenská medzivojnová próza (1918 – 1945)

Próza je žánrovo a tematicky pestrá, vytráca sa jej národnobuditeľská funkcia. Medzi jej témy patria vojnové zážitky, spomienky na mladosť, povojnová sociálna skutočnosť, história, súčasná spoločenská, politická a kultúrna problematika. Literatúra, kultúra aj umenie majú pluralitnú podstatu (vedľa seba existujú a tvoria viaceré umelecké smery, skupiny, jednotlivci).

Výrazne sa formuje do dvoch línií:

I. pokračuje v rozvíjaní tradícií realizmu – po prevrate tvoria ešte predstavitelia 2. vlny realizmu (kritický realizmus) – Kukučín, Tajovský, Timrava, Maróthy-Šoltésová, Podjavorinská

Rozlišujú sa tri spôsoby nadväzovania na predvojnový realizmus:

1. tretia vlna realizmu – v tvorbe autorov vrcholí kritický realizmus (Rázus, Jégé, Jesenský); autori väčšinou siahajú po historických témach, medzi najlepšie hodnotené texty so súčasnou témou patrí satirický román Demokrati (Jesenský);

2. sociálno-psychologický realizmus – usiluje sa o prienik do vnútra človeka, ktorý v zlej dobe bojuje s nepriazňou osudu (Milo Urban, Jozef Cíger Hronský);

3. socialistický realizmus – súvisí s existujúcou proletárskou poéziou a s programom ľavicovo-orientovaných davistov (Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ, Ján Poničan).

Milo Urban (1904 – 1982)

Predstaviteľ sociálno-psychologického realizmu, dejová línia je v jeho dielach druhoradá, prvoradý je prienik do psychiky postáv.

Z tvorby:

Výkriky bez ozveny – zbierka siedmich noviel. Novela Za vyšným mlynom sa stala predlohou pre libreto opery Krútňava Eugeňa Suchoňa. Príbeh je vystavaný ako vnútorný konflikt postavy – konflikt svedomia (výčitky kvôli vražde).

Živý bič – expresionistický román – postavy konajú pudovo, živelne. Zobrazuje dopad 1. svetovej vojny na dedinu Ráztoky. Označuje sa i ako unanimistický román – z lat. una anima = jedna duša – pretože v ňom dedinský ľud koná ako kolektívny hrdina. Neodohráva sa na fronte, ale v dedine Ráztoky, kde vtrhla vojna a poznačila mnohé ľudské osudy.

Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960)

Hronský spočiatku publikoval krátke prózy. Osobitné postavenie v jeho tvorbe majú romány:

Jozef Mak – sociálno – psychologický román. Hrdina Jozef Mak – „človek – milión“ vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol človeka odovzdaného osudu.

Pisár Gráč – autor v ňom uplatnil postupy rôznych umeleckých smerov – existencializmu, expresionizmu a i. Zobrazuje prvú i začínajúcu druhú svetovú vojnu a dôsledky vojny. Gráčovo chápanie sveta vyjadruje autor zložitým rozprávačským postupom popretkávaným vnútorným monológom, fiktívnym dialógom a fiktívnymi listami písanými mŕtvemu.vorba pre deti a mládež: Hronský pôsobil ako redaktor časopisu Slniečko a publikoval i texty pre deti – medzi najznámejšie patria Sokoliar Tomáš, Smelý Zajko, Smelý Zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik a Tri múdre kozliatka.

Ladislav Nádaši – Jégé (1866 – 1940)

Prozaik, povolaním lekár.

Medzi jeho najúspešnejšie texty patria historické prózy Wieniavského legenda, Magister rytier Donč, Kuruci a historické romány Svätopluk a Adam Šangala.

Jégé bol i ostrým literárnym kritikom – svoj prístup k hodnoteniu literatúry neskôr vysvetlil v liste Terézii Vansovej:

„Viem sedem rečí: po anglicky, taliansky, francúzsky, nemecky, atď. a namýšľam si, že sotva pozná svetovú literatúru iný Slovák tak ako ja. Lebo však, keď som musel čítať, bol by som býval bláznom čítať iné, ako to najlepšie. Toto je príčina mojich „všetko devalvujúcich“ kritík. Neviem sa vpratať do našich skromnejších pomerov. Merám mierou svetovou, čo sa má merať len našou domácou. Viem, že je to chyba.“ (Petrík, 1959, s. 560 – 561).                                                              

II. línia rozvíja podoby lyrizovanej prózy – t. j. prózy s prvkami lyriky. Autori nadväzovali na moderné európske smery. Lyrizovaná próza má niekoľko vývojových stupňov:

1. ornamentálna próza – autori sa snažia vystihnúť vnútro, zložitosť vedomia človeka; dominantou je expresívno-lyrický ornamentalizmus (ornamentalizmus – ozdobnosť, osobitosť jazyka a štýlu). Autori povýšili tvar literárneho diela, príznačná je nesúrodosť prozaickej výpovede. Medzi jej predstaviteľov patria Tido Jozef Gašpar, Ján Hrušovský, Ivan Horváth, Gejza Vámoš.

(T. Gašpar pôsobil v r. 1941 – 1945 ako šéf Úradu propagandy; kvôli politickému pôsobeniu bola jeho osobnosť v dejinách slovenskej literatúry vnímaná protirečivo.)

Za novelu Námorníci získal ešte r. 1935 štátnu literárnu cenu.

2. lyricky tvarovaná próza – dominantou je expresionisticko-senzualistická epika – zakladá sa na zmyslovom vnímaní reality a postáv (J. Horák, J. Bodenek, F. Gabaj, časťou tvorby aj Hronský).

3. próza literárneho naturizmu – je esteticky najvýznamnejšia, dominantou je rozprávkovo-mýtický epický princíp – týchto autorov spája záujem dedinskú tematiku, texty majú baladický ráz, lyrickosť sa prejavuje v štylizácii, vo zvukovej organizácii textu a v rytmickej stavbe vety. Predstaviteľmi tejto línie našej prózy sú napr. autori: Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, František Švantner, Ľudo Ondrejov.

Ondrejov je, podobne ako Tido Jozef Gašpar, z historického hľadiska kontroverznou postavou: Počas druhej svetovej vojny arizoval antikvariát židovskej rodiny Steinerovcov v Bratislave. Navyše, keď sa začali deportácie, vyhlásil, že vo svojom podniku žiadnych židov nepotrebuje a ohlásil ich úradom: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina.“ Všetci Steinerovci neskôr zahynuli v koncentračnom tábore. (Por. Trančík, 1997, Slovenské dotyky 2005.)

Naturizmus sa rozvíjal na prelome 30. a 40. rokov, ovplyvnil ho francúzsky a švajčiarsky regionalizmus (Jean Giono, Charles Ramuz). Upína sa k dedinskému a vrchárskemu prostrediu a vytvára mýtickú, baladickú až rozprávkovú predstavu sveta. Sústreďuje sa na subjektívny svet (nie vonkajšiu realitu). Časté je: oslabenie sujetu, výnimočné postavy v neobvyklých situáciách, vyčlenené z historického času a spoločenských súvislostí. Charakterizuje ho mýtus prírody, života a lásky a rozdelenie sveta: tam hore = príroda, hory, neskazení ľudia, láska, pokoj; tam dole = dediny, mestá, závisť, zlo.

František Švantner (1912 – 1950)

Pri výbere postáv sa orientoval na ľudských vydedencov, stieral hranice medzi skutočnosťou a polovedomými stavmi hrdinov. V jeho prózach sa prejavuje expresionizmus, silná lyrizácia, nezáujem o spol. problémy. Napísal napr. zb. noviel Malka – postavy charakterizuje cez biologicko-pudovú zložku, dominujú u nich zvláštne psychické stavy, reagujú impulzívne; román Nevesta hôľ – dominuje v ňom predstavivosť a prírodný mýtus, veľkú úlohu hrá sen, vízia, prelud.

Dobroslav Chrobák (1907 – 1951)

Zameral sa na fantastiku a mýtickosť prírody, najmä rodného Liptova, postavy vykresľuje postupne od tajomnosti k reálnosti. Súčasťou sujetu je príroda – vytvára atmosféru a predpovedá činy postáv.

Drak sa vracia – novela s podtitulom rozprávka. Hlavnou postavou je hrnčiar Martin Lepiš Madlušovie, prezývaný Drak – dedinčania sa ho boja, pripisujú mu čarodejnú moc. Po peripetiách si napokon získa dôveru dediny, ktorá tu hrá dvojitú úlohu – je schopná predsudkov, nespravodlivých obvinení, ale je aj jediným priestorom na život.

Margita Figuli (1909 – 1995)

V jej dielach dominuje láska. Vyjadrujú sociálny súcit a zachytávajú spoločenské problémy. Prítomná je kresťanská morálka, postavy sa delia na dobré a zlé, dej strieda napätie  a uvoľnenie, príroda rámcuje dej, je v jeho pozadí. Novela Tri gaštanové kone je „legendou o láske“, hľadá harmóniu medzi láskou a realitou života, zobrazuje boj zla proti dobru – i jej postavy sú ostro rozdelené na kladné a záporné.