Svetová literatúra
Spoločenský, politický i kultúrny vývoj druhej polovice minulého storočia najmä spočiatku výrazne ovplyvnila 2. svetová vojna (1939 – 1945). Po jej ukončení sa svet sa rozdelil na dva póly: západný, reprezentovaný najmä USA, ktoré predstavovali svet demokracie a trhovej ekonomiky, a východný, vo sfére moci ZSSR, ktoré reprezentovali socialistický svet direktív a plánovanej ekonomiky.
Napätie medzi nimi (a jeho viac či menej intenzívne prejavy) sa označuje ako studená vojna. Tá trvala do začiatkov 90. rokov – roku 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol.
V 80. a 90. rokoch sa zjednocuje Európa prostredníctvom EÚ. V myslení i v kultúre badať pluralizmus smerov, prúdov, zoskupení, tém… Medzi výrazné patrili napr.:
1. Existencializmus
Filozofický smer, ktorý sa uplatnil i v literatúre. Skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i spoločenských vzťahov. Vyjadruje sa k základným otázkam ľudského bytia. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit opustenosti, nezmyselnosti, úzkosti a beznádeje. Je slobodný, pretože sa nepodriaďuje konvenciám. Spoločnosť je voči nemu nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Človek je odsúdený na slobodu, musí zaujať stanovisko a za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť.
Jean Paul Sartre (1905 – 1980)
Filozof a literát – písal prózu i drámu, ktoré dopĺňali (a pomáhali dopovedať) jeho názor, že existencia človeka predbieha jeho esenciu – podstatu, že človek najprv jestvuje, až potom sa ako osoba utvára. Tento proces je sám o sebe absurdný: človek je do bytia vrhnutý, jeho život je prijímaním rozhodnutí, za ktoré musí niesť zodpovednosť. Jedinou inou možnosťou je nežiť.
Medzi najprekladanejšie diela patria drámy: S vylúčením verejnosti (z nej je i citát v predchádzajúcej ilustrácii), Diabol a pánboh aj prozaické texty Múr (zbierka próz), Cesty k slobode (román).
Múr – zbierka kratších próz. V rovnomennej psychlogicko – existencialistickej poviedke autor vytvára hraničnú situáciu typickú pre existencializmus a hlavne pre vlastnú tvorbu. Hraničná situácia privádza postavu pred bránu smrti a práve vtedy sa ľudská existencia prejaví, taká aká je. Odohráva sa počas španielskej vojny. Odsúdený Pablo Ibieta čaká s ostatnými na popravu, chce svoju popravu oddialiť preto navraví vyšetrovateľom že hľadaný Ramon Gris sa nachádza na cintoríne. Je prekvapený, že ráno ostatných spoluväzňov popravia, iba jeho nechávajú žiť, neskôr sa dozvie, že Gris sa pohádal s bratrancom a naozaj sa ukryl na cintoríne, kde ho aj našli. Absurdnou hrou náhody sa z neho stáva zradca, hoci chcel za iného človeka obetovať život.
Albert Camus (1913 – 1960)
Vytvoril typ absurdného hrdinu (filozofická esej Mýtus o Sizyfovi) – prichádza k záveru, že človek žijúci v absurdnom svete má slobodnú vôľu prijať absurdno alebo sa vnútorne búriť proti nemu, čo je prejavom slobody, ale neprináša človeku pocit šťastia. Pre jeho prózy sú charakteristické svetlé otvorené priestranstvá, vzduch, slnko; absurdný je vzťah človeka k svetu. Tvorba A. Camusa sa zvyčajne rozdeľuje do dvoch okruhov: 1. cyklus absurdity – Mýtus o Sizyfovi, Cudzinec (román),
2. cyklus revolty – Vzdorujúci človek (fil. esej), Mor (román).
2. Neorealizmus
Spája sa s kinematografiou a rozvíja sa v 40. a 50. rokoch v Taliansku. Hrdinov nachádza medzi obyčajnými vidiečanmi a jednoduchými ľuďmi z periférie veľkomesta. Využíva jazyk blízky ľudovej reči, dialekt, slang. Rozvíja prostriedky, postupy a žánre kritického realizmu. Prevláda sociálna tematika, opisuje taliansku spoločnosť a fašizmus.
Predstavitelia: Vasco Pratolini, Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia.
Alberto Moravia (1907 – 1990)
Preslávili ho romány Vrchárka a Rimanka. Oba boli sfilmované.
3. Nový román
Označovaný i ako antiromán, objektívny román či román pohľadu. Vzniká vo Francúzsku v 50. rokoch, odmieta tradičný románový dej, literárneho hrdinu, popiera funkciu citu, rozprávač objektívne hodnotí a zaznamenáva pozorované udalosti (oko kamery). Odmieta vnútorný monológ a vyzdvihuje význam monológov, nezaznamenáva myšlienkový proces, „len“ opisuje gestá, pohyby, činy.
Alain Robbe-Grillet (1922 – 2008) – zakladateľ antirománu.
Román Gumy komponoval ako paródiu detektívky: v prológu predstavil vraha, obeť i okolnosti zločinu – pokus o vraždu profesora, ktorý sa z obavy pred ďalším útokom nechá vyhlásiť za mŕtveho a skrýva sa, jadro tvoria rôzne interpretácie domnelej vraždy a vyšetrovanie detektíva, ktorý nakoniec sám, v domnienke, že mieri na vraha, zastrelí profesora, v epilógu sa sujet opäť vracia k opisu všedného dňa a tým evokuje nevšímavosť sveta voči jednotlivcovi. Celý dej sa odohráva počas 24 hodín.
Ďalší predstavitelia: Nathalie Sarautová, Francoise Saganová, Claude Simon, Michel Butor.
4. Absurdná dráma
Vzniká a rozvíja sa v 50-tych rokoch 20.st.. Charakterizuje ju nihilistická koncepcia života i človeka. Vychádzala z existencialistickej filozofie (absurditu však neopisuje, ale priamo ukazuje),
ľudský život tu akoby nemal zmysel, ľudia nie sú schopní komunikácie, prevláda pocit odcudzenia. Chýba jej súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, hrdina je obyčajne osamelý človek, nedokáže komunikovať s inými postavami (devalvácia jazyka – neslúži na dorozumievanie, monológy sú nelogické, chaotické, repliky dialógov na seba nenadväzujú).
Monotónnosť života symbolizuje scéna bez kulís, dej bez akcie a opakovanie slov.
Predstavitelia: Samuel Beckett, Eugéne Ionesco
Samuel Beckett (1906 – 1989)
Dramatik a prozaik írskeho pôvodu, väčšinou je považovaný za francúzskeho prozaika a dramatika (od roku 1937 žil vo Francúzsku).
„Erbovou absurdnou drámou“ sa stalo jeho Čakanie na Godota. Hra nemá dejovú líniu: na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci – Estragón a Vladimír, medzi nimi sa odvíja chaotický dialóg z ktorého vyplýva, že čakajú na nejakého Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy. Na konci dejstva sa objaví chlapec, ktorý oznamuje, že pán Godot dnes nepríde. Druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu, postavy opäť opakujú banálnu frázu že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza (divák sa nedozvie kto je Godot).
5. Beat generation (americká literatúra)
USA boli po 2. sv. vojne svetovou veľmocou, no stali sa spoločnosťou zameranou na materiálne hodnoty. Konzumná spoločnosť bola jednou z príčin narastajúceho pesimizmu a straty istoty v očiach amerických intelektuálov. Literatúru ovplyvnili aj účasť USA v kórejskej a vietnamskej vojne a rasizmus (boj za rovnoprávnosť – Martin Luther King). Dôsledkom bola narastajúca kríza osobnosti – proti tomuto systému sa intelektuáli začínajú brániť. Na čele je mládež = jej aktivity vyústia do hnutia hippies (sloboda = voľný sex, drogy). Literatúra sa postupne odkláňa od tradičných tém – vojny a sociálnych problémov – a spisovatelia zobrazujú vnútorná rozorvanosť, etické problémy vtedajšieho človeka.
V 50. rokoch sa formuje beat generation – skupina ľudí spojená odporom proti kultu materiálnych hodnôt. Hlásali slobodu, nezávislosť, individualizmus. Autori písali poéziu určenú na verejné čítanie, počúvanie a prednes. Poéziu prednášali v nočných baroch, krčmičkách a kabaretoch za sprievodu jazzovej hudby. Básnik – recitátor sa podobal spevákovi pop-music. Centrami beatnikov sa stali San Francisco a New York. Ich poézia je antitradicionalistická, provokujúca, sugestívna, určená na hlasný prednes väčšinou v sprievode jazzovej hudby. Časté sú motívy nahoty, anjelov.
Allen Ginsberg (1926 – 1997)
Študoval na Columbijskej univerzite, cestoval po svete. Po vydaní zbierky Kvílenie (Vytie; 1956) bol postavený pred súd, obvinený (spolu s Ferlinghettim) z kazenia verejného vkusu, čím vznikol precedens pre celú americkú literatúru, ktorý smeroval k uvoľneniu cenzúry.
Lawrence Ferlinghetti (1919 – 2021)
„Duša“ beatnikov, založil vydavateľstvo a kníhkupectvo zamerané najmä na šírenie beatnickej literatúry.
Jack Kerouac (1922 – 1969)
Najvýznamnejší beatnický prozaik, sformuloval základy spontánnej prózy.
Román Na ceste – manifest beatnikov – je vystavaný ako prúd spomienok, myšlienok, nesúrodých obrazov, bez interpunkcie – celý je napísaný ako jedna veta. Konečnú verziu spísal za tri týždne na 30-metrovú rolku papiera.
7. Jerome David Salinger (1919 – 2010)
Nepatril k beatnikom, no jeho texty sa vyrovnávajú s podobnými problémami a témami. Najznámejším je román Kto chytá v žite a poviedky o rodine Glassovcov. Ústredným motívom väčšiny Salingerových diel sú problémy dospievania, dôsledky vojny alebo iných udalostí na psychiku mladých mužov a ich vzťah k malým deťom (dieťa = nevinnosť).
Salinger bol známy svojím samotárstvom, od roku 1974 neposkytol žiadny rozhovor a od roku 1965 nepublikoval. Sfilmovanie svojho románu odmietol.
Poviedky: Deväť poviedok, Franny a Zooey
Dream Catcher – Kto chytá sny (Môj život so Salingerom) – autobiografický román Salingerovej dcéry Margarety. Za „trúfalé“ vyjadrenia ju otec zažaloval (súd vyhral).
8. Rozhnevaní mladí muži (anglická literatúra)
V 50. až 60. rokoch vzniká revolta proti spoločnosti, politike, studenej vojne a vojne vo Vietname. Sú to prozaici a dramatici zachytávajúci realistický svet robotníkov a intelektuálov. Hrdinovia sú mladí a osamotení, neveria v nič a všetkým pohŕdajú, trpia neschopnosťou vytvoriť vzťah. Ako reakcia na intelektualizáciu spoločnosti vzniká tzv. univerzitný román (David Lodge).
Predstavitelia: John Osborne, John Wain, John Braine.
John Osborne– autor drámy Obzri sa v hneve, v ktorej vytvoril prototyp „rozhnevaného mladého muža“, revoltujúceho proti tradičným spoločenským hodnotám.
9. Postmoderna (z lat. ,,post“- po, za)
Termín označuje obdobie prichádzajúce po moderne, čiže zahŕňa rôznorodé prejavy poslednej tretiny 20. stor. na európskom a americkom kontinente.
Postmoderna je rôznorodá, prejavuje sa v rozličných médiách a druhoch umenia. Postmoderné diela sú plné odkazov a filozofie. Charakteristická je apropriácia (privlastnenie) a citácie umeleckých diel – umelci v období postmoderny často prejavujú záujem o staré diela, ktoré vznikli ešte pred modernou. Na rozdiel od moderny, ktorá hľadela do budúcnosti, zaoberala sa novými spôsobmi zobrazenia, postmoderna hľadá inšpiráciu v minulosti, pretvára staré, dávno vzniknuté obrazy, sochy a dáva týmto dielam nový výraz, myšlienku.
Počiatky má v 50. a 60. rokoch v architektúre. V literatúre sa dôležitým stáva čitateľ, konzument, vychádzajúci z masy (nie je to už len elitný čitateľ), literatúra chce čitateľa aj zabávať. Autori často využívajú paródiu (napodobňovanie) a autoparódiu, čierny humor, iróniu, erotiku alebo absurditu. Stiera sa rozdiel medzi vysokou a nízkou literatúrou (texty sú písané tak, aby sa mohli čítať na rôznych úrovniach), využíva sa schéma tzv. ,,nízkej kultúry“. Spochybňuje sa vysoká kultúra a umenie sa prehodnocuje. Základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie, nejestvuje univerzálna pravda. Nastáva kríza (očarenie masovou kultúrou) a zároveň vyčerpanie možností literatúry (musí opakovať sama seba). Charakteristické je i prekračovanie hraníc medzi literárnymi druhmi – synkretizmus, typická je intertextualita (vzťah textu k iným textom), palimpsestovosť (p. – text, cez ktorý „presvitá“ iný text – napr. prostredníctvom paródie), persifláž (také napodobnenie, ktorého cieľom je zosmiešnenie, zosilnená irónia).
Teoretikmi postmoderny boli J. F. Lyotard a J.Derrida (filozofi)
Predstavitelia literárnej postmoderny: Umberto Eco, Jorge Luis Borges, Gabriel García Márquez, Salman Rushdie, Vladimir Vladimirovič Nabokov, Kurt Vonnegut jr., Ken Kesey a i.
Umberto Eco (1932 – 2016)
Spisovateľ a profesor semiotiky (náuka o význame znakov), talianska literatúra.
Vydal romány: Meno ruže, Baudolino, Foucaultovo kyvadlo, Tajuplný prsteň kráľovnej Loany, publicistické texty a eseje: Päť úvah o morálke a iné eseje, Poznámky na škatuľkách od zápaliek.
Meno ruže – vrcholný román postmodernej literatúry z roku 1980. Starý mních ADSO spisuje udalosti, ktorých sa ako 18.ročný novic stal svedkom v benediktínskom kláštore, kde sa zúčastnil vyšetrovania záhadných úmrtí mladých mníchov. Román je kombináciou techniky detektívky, hrôzostrašného gotického románu a predstieraného kronikárskeho záznamu.
Samotný román sa dá čítať ako:
1, historická detektívka (pričom kniha vlastne detektívkou nie je) – autor používa len prostriedky detektívneho románu, jeho ,,detektív“ františkánsky mních WILLIAM z Baskervillu, ktorý má rozlúštiť príčinu vrážd mníchov, nemôže objasniť ani dôvody, ani následky toho, čo sa v opátstve deje,
2, filozofický román, ktorý odráža nezhody medzi starým a novým svetom, medzi výkladom pravdy pod zorným uhlom ustavičných zmien (William) a výkladom pravdy na základe dogiem (Jorge),
3, román v románe, lebo v texte sa nachádza mnoho citácií z iných diel (úryvky a citáty z diel stredovekých filozofov).
Autor v diele počíta v zmysle postmodernizmu s dvoma druhmi čitateľov, so vzdelaným a s čitateľom ,,z ulice“. Každý z nich môže dielo pochopiť a interpretovať svojím spôsobom. Román sa volá „Meno ruže“ preto, lebo „ruža je symbolická figúra taká nabitá významami, až nemá takmer nijaký“. Autor využil ustálené symboly postmoderny: zrkadlo, knižnica, labyrint a maska. Knižnica v „Mene ruže“ je súčasne labyrintom.
Vladimir Vladimirovič Nabokov (1899 – 1977)
V. V. Nabokov je americký spisovateľ a literárny kritik ruského pôvodu, preslávil ho kontroverzný román Lolita. V príbehu sa rozvíja vzťah medzi spisovateľom v strednom veku a mladučkou Lolitou. Napriek téme román nie je pornografický, skôr je rozpravou o morálnych hodnotách. Kniha aj obe filmové verzie vzbudili pohoršenie a veľké diskusie.
Autor využíva množstvo odkazov na slávnych spisovateľov, ich diela či geografické názvy, pravidlá hrania tenisu, hru s výrazovými prostriedkami (cudzími slovami, francúzskymi výrazmi), číslami a písmenami, napr. hlavná postava sa v hoteli zapisuje pod falošným menom Edgar, čo predstavuje narážku na E.A Poea, ktorý sa ako 27-ročný oženil so svojou 13-ročnou sesternicou. Poznávacie značky áut, ktoré tu používa, a teda WS 1564 a SH 1616 sú v skutočnosti dátumami narodenia a úmrtia Wiliama Shakespeara.
Ken Kesey (1935 – 2001)
Americký spisovateľ, tvorí akési spojivo medzi generáciou beatnikov (50. roky) a hippies (60. roky). Hneď jeho prvá kniha Prelet nad kukučím hniezdom sa stala bestsellerom, a to tiež vďaka filmovému spracovaniu Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom z roku 1975. Príbeh sa odohráva v prostredí ústavu pre duševne chorých. Ukazuje nebezpečenstvo modernej civilizácie, ktorá sa snaží odstraniť individualitu človeka. Prostredie ústavu pre chromomyseľných je v knihe zobrazené ako svet, kde sa s ľuďmi manipuluje tak, aby fungovali ako dokonalý stroj.
Hlavnú úlohu vo Formanovej adaptácii románu stvárnil Jack Nicholson.
10. Magický realizmus
Literárny smer 2. polovice 20. storočia, ktorý vznikol v Latinskej Amerike a vyslúžil si pomenovanie nový latinskoamerický román. Zobrazuje hispanoamerickú realitu, miešajú sa kultúry a náboženstvá, prežívajú mýty, zvyky, kresťanské i pohanské obrady. Podstata metódy je v prvku zázračnosti. Vyšiel zo surrealizmu, ale kým surrealizmus zázračno vymýšľal, magický realizmus ho nachádza v realite: magické prvky objavujú v inak realistickom prostredí. Je to prúd a typ prózy, ktorý je založený na magickom a mytologickom výklade skutočnosti. Chápe sa ako súčasť prúdu postmodernej prózy.
Znaky magického realizmu:
1. obsahuje magické prvky,
2. tieto prvky pôsobia prirodzene, ale nie sú vysvetlené,
3. postavy ich prijímajú, nehľadajú v nich logiku,
4. obsahuje množstvo detailných vnemov,
5. zakrivuje plynutie času do slučky alebo ho úplne vynechá,
6. dochádza k obráteniu príčiny a následku, napr. postava trpí pred vypuknutím tragédie,
7. obsahuje legendy a folklór,
8. zobrazuje udalosti z rôznych uhlov pohľadu,
9. dochádza k zrkadleniu minulosti a prítomnosti.
Gabriel García Márquez
Kolumbijský prozaik a novinár, filmový kritik a scenárista, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom magického realizmu. V jeho literárnej tvorbe hrá veľkú rolu fikcia, mágia, mýtus a fantázia.
Tvorba: Sto rokov samoty, Kronika vopred ohlásenej smrti, Láska v čase cholery.
Slovenská literatúra po roku 1945
Slovenskú literatúru ovplyvnili a formovali popri svetovej kultúre a literatúre aj spoločenské a politické pomery. Skončila sa 2. svetová vojna a všetky krajiny, ktoré oslobodila Červená armáda, sa stávajú súčasťou tzv. Východného bloku. Začína proces budovania socializmu – cestu k revolúcii otvorili parlamentné voľby v roku 1948 (tzv. Víťazný február) – prvým komunistickým prezidentom sa stal Klement Gottwald. To vyvolá prvú vlnu emigrácie.
Nasleduje znárodnenie, kolektivizácia (zrušenie súkromného vlastníctva) a uzatváranie hraníc.
Pokusom o zmeny zvnútra sú snahy o tzv. socializmus s ľudskou tvárou (1968, A. Dubček) – reakciou ZSSR bol 21.8.1968 vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie (zostali tu do začiatku 90. rokov). Sedemdesiate roky sa označujú ako roky konsolidácie, upevňovala sa moc komunistickej strany. Keď sa však v r. 1985 dostane na čelo komunistickej strany v ZSSR M. Gorbačov, začína sa prestavba socializmu – perestrojka – ako súbor reformných snáh, ktoré zahŕňali zmeny v hsopodárstve, zahraničnej politike aj odstránení cenzúry. Roku 1988 Gorbačov oznámil, že ZSSR umožní krajinám východnej a strednej Európy rozhodovať o vlastných záležitostiach samostatne. V októbri 1989 padá Berlínsky múr a 17. novembra 1989 vypukne revolúcia, ktorá neskôr dostane prívlastky nežná či zamatová.
Literatúra je ovplyvňovaná aktuálnou spoločensko-politickou situáciou, jej vývin sa tak odohráva v niekoľkých etapách:
Roky 1945 – 1948
Prinášajú pokus o obnovenie medzivojnovej plurality, tvoria DAV-isti, nadrealisti, autori katolíckej moderny, Ľ. Ondrejov, F. Švantner, P. Jilemnický, M. Urban… J. Smrek vydáva časopis Elán.
Texty sú často autobiografické, spracúvajú témy vlastného detstva aj vojnovú skúsenosť (alebo skúsenosť SNP).
V literatúre sa výrazne prejavujú básnici Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik a prozaici František Hečko, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Rudolf Jašík, Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko.
V poézii sa sformuje okruh básnikov, ktorých budú označovať pojmom regionalisti – čo vychádza z tematického charakteru ich tvorby, v ktorej (aspoň na istý čas) prevládnu motívy domova, rodného kraja (Andrej Plávka – Liptov, Pavol Horov – Zemplín, Ján Kostra). Niektorí sa neskôr prispôsobili požiadavke socialistickorealistickej metódy a ich tvorba vyjadrovala súhlas so spoločenským usporiadaním či obdiv strane.
Próza
František Hečko (1905 – 1960)
V r. 1948 vydal generačný román Červené víno. Jeho dej situoval predovšetkým do rodného kraja. Na osudoch troch generácií rodiny Habdžovcov ukazuje spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku 20. storočia do 30. rokov. Za predlohu románovej rodiny mu poslúžila vlastná rodina a v postave Mareka Habdžu sa skrýva on sám.
Hečkov druhý román Drevená dedina (1951) je už dielom socialistického realizmu. Rozoberá problematiku združstevňovania. Rozprávanie v Drevenej dedine už nie je prirodzene expresívne, autor sa vzdal väčšiny štylistických prostriedkov umožňujúcich subjektivizáciu rozprávania.
Vladimír Mináč (1922 – 1996)
Publicista, prozaik, esejista.
V prvých prózach sa vracal k vojnovej skúsenosti (Smrť chodí po horách). V trilógii Generácia zobrazil vojnový a povojnový život na Slovensku. Charakteristickým znakom jeho tvorby je kritický a satirický prístup – je typický i pre jeho historické eseje, v ktorých sa vracia k zdrojom identity slovenského národa (napr. Dúchanie do pahrieb).
Roky 1948 – 1956
Jediným uznávaným smerom sa po prevrate stáva socialistický realizmus a literatúre sú prisúdené politické, ideologické a výchovné ciele. Básnická tvorba sa postupne schematizuje – básne majú vyvolávať nadšenie, odhodlanie a ospevovať výdobytky socializmu. Medzi predpísané témy patria: mier, triedny boj, oslava Stalina a ZSSR a novej – a krajšej – socialistickej budúcnosti (J. Kostra, A. Plávka, M. Lajčiak).
Hádam najvýraznejšie ideologická je tvorba básnika Milana Lajčiaka – už od debutovej zbierky Súdružka moja zem.
Hlavnými témami prózy sú oslava SNP, budovanie socializmu, kolektivizácia (Vladimír Mináč: Modré vlny, Dominik Tatarka: Radostník).
Zmenu v schematickom pohľade na skutočnosť i odklon od socialistického realizmu prinášajú prózy A. Bednára.
Literatúra sa začína deliť na oficiálnu (vyhovuje požiadavkám režimu, publikuje sa bez obmedzení), priečinkovú (texty písané „do zásuvky“, ktoré za daných spoločenských podmienok nemôžu vyjsť).
Alfonz Bednár (1914 – 1989)
Súbor próz Hodiny a minúty tvoria novely o Slovenskom národnom povstaní z pohľadu päťdesiatych rokov. Základom morálneho konfliktu býva rozpor medzi staršou skúsenosťou postáv a novou (socialistickou) skutočnosťou. Súčasťou zbierky je novela Kolíska. Román Sklený vrch zobrazuje osudy ľudí, ktorí boli poznačení vojnou. Rozprávanie využíva viac časových rovín, autor sa výrazne odklonil od metódy socialistického realizmu (medzi jej požiadavky patrili i zrozumiteľnosť a jednoduchosť).
Roky 1956 – 1968
Po smrti Stalina a Gottwalda nastáva ideologické uvoľnenie, ktoré sa výrazne prejaví i v literatúre. Nadväzuje kontakty so svetovou literatúrou, vychádzajú nové časopisy – Mladá tvorba, Romboid.
Poézia
Prelomením schematizmu v poézii je tvorba M. Rúfusa a M. Válka.
Milan Rúfus (1928 – 2009)
Už Rúfusova prvá básnická zbierka Až dozrieme z roku 1956 sa stretla s mimoriadnym ohlasom literárnej kritiky i čitateľov. Autor sa v nej predstavil svojským „rúfusovským“ uhlom pohľadu a jemu podriadil aj poetiku – je to poéziacitová, jasná, esteticky pôsobivá. Obsahuje tematicky rôznorodé básne (rodičia, domov, spomienky na 2.sv. vojnu, aktuálne polit. problémy, reflexívne básne, vyjadrujúce posolstvo o osude človeka, ľudstva). Výrazové prostriedky, obrazy sú späté s vidiekom a prírodou, s myslením ľudového človeka aj kresťanskou morálkou. Využíva väčšinou viazaný verš. Známymi sa stali i jeho básne pre deti (naapr. Modlitbičky).
Milan Rúfus sa stal jednou z najvýraznejších osobností slovenskej poézie vôbec.
Miroslav Válek (1927 – 1991)
V rokoch 1969 – 1988 pôsobil ako minister kultúry SSR.
Debutoval v roku 1959 zbierkou Dotyky. Jeho vyjadrovanie smeruje k civilnému slovníku, básne sú veľmi osobné a prevláda v nich ľúbostná tematika (ale často ako sklamanie z nenaplnenej lásky, napätie vo vzťahoch), všíma si človeka modernej doby, človeka z mesta. Zbierka sa stala (spolu s Rúfusovou zb. Až dozrieme) literárnou udalosťou, bola odmietnutím schematizmu.
Medzi jeho najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať (zo zb. Príťažlivosť), v ktorej kombinovaním verša a prózy zobrazuje skúsenosť s vojnou. Válek prináša do slovenskej poézie moderného človeka, jeho básne sú viacvýznamové, často využívajú epickú zložku. Charakteristické sú melanchólia aj irónia, bolesť i reflexie; obľubuje hru so slovami, so zvukom; príznačný je dokonalý (a originálny) tvar básne a jej precízna forma.
Konkretisti
(inak aj – expresívni senzualisti, neopoetisti, senzualisti alebo Trnavská skupina) – skupina autorov, ktorá vystúpila v časopise Mladá tvorba v r. 1958: Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič, Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš.
Odmietali konvenčnosť, od poézie žiadali zmyslovú konkrétnosť, rozvinutú obraznosť, právo na experiment – hlásili sa k modernej európskej poézii, ich poézia je založená na básnických obrazoch, metaforách, reťazení predstáv(=asociatívnosť), pestrosti významov. Ich tvorba sa po krátkom čase začala odlišovať, prestali vystupovať ako skupina.
Osamelí bežci – Ivan Laučík, Ivan Repka, Peter Repka
Skupina autorov, ktorá do literatúry vstupuje r. 1964 manifestom Prednosti trojnohých slávikov – autori odmietli oficiálne hodnoty, predchádzajúcu poéziu (čiastočne akceptujú len tvorbu M. Válka a konkretistov), ideologické zásahy do literatúry aj potláčanie básnickej slobody. Prehĺbili zmeny, ktoré do literatúry vniesli Rúfus, Válek i konkretisti – vymanenie poézie spod ideológie, dôraz na básnické obrazy a jazyk, chápanie poézie ako sebavyjadrenia. Ich básne sa líšili od predchádzajúcej poézie, ale navzájom sa rôznila aj ich tvorba – typická je len spoločná symbolika horolezcov, armády a pohybu, ktorý vyjadruje potrebu zmeny.
Skupinu Osamelí bežci zmietol normalizačný režim hneď na začiatku. Peter Repka emigroval, Ivan Laučík sa odmlčal na dve desaťročia, Ivan Štrpka sa venoval textom piesní (pre D. Ursinyho).
Poppoézia
Od 60. rokov sa v slovenskej poézii formuje osobitý okruh básnickej tvorby, ktorá vzniká ako texty piesní. Žáner, ktorého názov je zložený zo slov poézia a pop (z latinského „populus“ – zrozumiteľný ľudu), pomohol poézii získať masovú popularitu tak, že populárni speváci začali zhudobňovať texty básnikov a básnici zasa začali tvoriť básne určené priamo na zhudobnenie.
Najvýznamnejší slovenskí autori textov populárnych piesní: Jozef Urban, Kamil Peteraj, Tomáš Janovic, Boris Filan, Ján Štrasser.
Boris Filan (*1949)
Začiatky jeho pôsobenia v tejto oblasti sa spájajú so skupinou Prúdy. Jeho piesňová tvorba sa rodila najmä v spolupráci so spevákmi a skladateľmi P. Hammelom, M. Vargom, J. Rážom a skupinou Elán a vydal ju aj knižne. Je televíznym autorom, scenáristom, moderátorom, prozaikom- napr.cestopisné črty Tam-tam.
Píše o bežných veciach, hovoria mu aj „majster lapidárnej skratky“ – to čo chce vyjadriť, vie povedať maximálne hutne, výstižne, bez zbytočných slov. Z novších: text pre sk Elán – Láska moja, zo starších – Nie sme zlí.
Kamil Peteraj (*1945)
Slovenský básnik a textár – píše aforistickú, hravú poéziu, ktorá sa dotýka prevažne vzťahu muža a ženy, patrí medzi zakladateľov modernej slovenskej piesňovej tvorby. Súčasťou Peterajovej tvorby sú texty populárnej hudby. Vydané boli v knihách Texty, Bosá láska a Pop texty. Píše ich od polovice 60. rokov pre najvýznamnejších slovenských interpretov – jeho začiatky sa spájajú s bigbítovou skupinou Prúdy a P. Hammelom, písal texty pre M. Žbirku, M. Gombitovú, R. Opatovského, Kristínu a ďalších. Pre jeho textársku tvorbu je charakteristický nekonvenčný, originálny básnický jazyk, básnická metafora a nesentimentálny prístup. Peteraj je tiež autorom kníh pre deti a spoluautorom muzikálu Cyrano z predmestia. „Dvorný textár“ M. Gombitovej.
Próza
Tému vojny a SNP zobrazuje s odstupom (Rudolf Jašík: Námestie sv. Alžbety; Ladislav Ťažký: Amenmária. Samí dobrí vojaci; Ladislav Mňačko: Smrť sa volá Engelchen). Vznikajú texty, ktoré sú kritikou režimu (Dominik Tatarka: Démon súhlasu). Debutujú napr. Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš). Po roku 1956 sa v literatúre objavuje skupina autorov, ktorú budú označovať Generácia 1956: Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš.
Ján Johanides (1934 – 2008) – prozaik, literárny a divadelný kritik, publicista. Patrí k najviac prekladaným slovenským autorom. Debutoval zbierkou noviel Súkromie (všetky sa dotýkajú problémov človeka, jeho existencie, slobody a samoty, využíva postupy antirománu, existencionalizmu). Johanides bol i skvelým esejistom (zb. Identita v kríze). Jeho kniha Rembrandt vyšla súčasne na Slovensku i v parížskom vydavateľstve Flohic Editions.
Rudolf Sloboda (1938 – 1995)
Písal najmä prózu a scenáre k filmom. Knižne debutoval románom Narcis. Tento aj jeho ďalší román Britva sa stali kultovými. Najkontroverznejší Slobodov román z časov normalizácie je román Rozum, jej distribúcia bola cenzormi pozastavená.
Obdobie 1968 – 70. roky – obdobie normalizácie
Opätovné zosilnenie politického tlaku na literatúru vedie k vytvoreniu dvoch osobitných prúdov:
a) oficiálna literatúra – štátom podporovaná –tu: texty neprotirečiace režimu alebo texty s tzv. únikovými témami – história, detstvo, mladosť (Peter Jaroš, Vincent Šikula, Ján Lenčo, Ladislav Ballek, Anton Hykisch).
b) neoficiálna literatúra – disidentská – samizdatový prúd – texty prepisované svojpomocne a šírené tajne (Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Hana Ponická, Pavol Hrúz) a exilová – literatúra slovenských autorov – emigrantov publikovaná v zahraničí (Ladislav Mňačko, Jaroslava Blažková).
Do literatúry vstupuje napr. Daniel Hevier.
Ladislav Mňačko (1919 – 1994)
Novinár a prozaik. Emigroval trikrát, po udalostiach z augusta 1968 napokon do Rakúska. Jeho diela boli zakázané a vypustené z učebníc. Na Slovensko sa vrátil po revolúcii r. 1989.
Ako chutí moc – román / románový pamflet, ktorý ukazuje človeka zmeneného mocou. Restrospektívne rozprávanie fotografa Franka sa prelína s obrazmi štátnikovho pohrebu a okrem života politika odkrýva i dobové spoločensko-politické pomery.
70. roky – 1989
V literatúre sa objavujú reakcie na predchádzajúce tvorivé metódy, smery, prúdy (lyrizovanú prózu – Šikula, Ballek, Rakús; existencializmus – Johanides, Jaroš, Sloboda; magický realizmus a postmodernu – Jaroš, Mitana, Vilikovský, Sloboda). Časť prózy sa sústreďuje na určitý región (Milka Zimková, Stanislav Rakús – východ, Štefan Moravčík a Dušan Dušek – Záhorie, Ján Johanides, Oľga Feldeková – Orava, Peter Jaroš – Hybe, Ladislav Ballek- južné Slovensko).
Dušan Mitana (* 1946)
Texty sú označované aj ako knihy šokov, iracionality, absurdity rodiacej sa z každodenných automatizmov, sporu medzi vedením a tušením, pádov, zhnusenia. Častý je boj hlavného hrdinu proti spoločnosti, jej zákonom a zaužívaným konvenciám. Väčsina diel je napísaná v 1. osobe, jednoduchým jazykom, pracujú so svojráznym druhom humoru a atmosférou tajomna a ťažko pochopiteľného. Bežné životné situácie sa vyhrocujú do absurdnej podoby a do kontrastu sa dostáva všednosť príbehov s ich tajomným alebo iracionálnym vyústením, prelína sa v nich fantazijné s realistickým. Vydal napr. zbierky poviedok Psie dni, Nočné správy, román Koniec hry Venuje sa aj poézii. Publikuje i pod pseudonymom Dušan Krist Mitana.
Pavel Vilikovský (1941 – 2020)
Už od jeho debutu (Citová výchova v marci) je typickým prvkom skeptický postoj k literatúre, preto svoje rozprávanie často posúva do polohy grotesky a absurdného humoru, irónie, sebairónie a „nevážnosti“. Jeho príbehy pracujú aj s prvkami paródie. Je zaraďovaný k najvýraznejším predstaviteľom slovenskej literárnej postmoderny. Ďalšie texty: Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Večne je zelený, Vlastný životopis zla, Pes na ceste. Literárnu cenu Anasoft litera získal až dvakrát – v r. 2006 a r. 2014. Okrem vlastnej tvorby prekladá z angličtiny.
Poézia
Barbarská generácia
Termín označuje niekoľkých mladých básnikov (Kamil Zbruž, Róbert Bielik, Ján Litvák, Andrijan Turan, Ivan Kolenič), ktorí vstupujú do literatúry v druhej polovici 80. rokov. Inšpirujú sa surrealistami a beatnikmi, charakteristická je voľnosť, neviazanosť, láska, sloboda, ich básne sú často krátke- „na jeden hlt“, využívajú voľný verš. Spoločne publikovali v antológii Barbar(u)ská ruleta – nekonvenčné básne, ktoré sa pohybujú medzi vzburou a hľadaním pozitívneho vzťahu k životným hodnotám.
Literatúra od 90. rokov
Vyvíja sa pluralitne, po spoločenských zmenách vznikajú i nové vydavateľstvá a časopisy. Kultúra sa stala otvorenou, čo znamená i prenikanie komercie, brutality, gýčovej a brakovej tvorby – ako podoby tvorby i ako témy. Medzi výrazných básnikov sa zaradia Jozef Urban, Erik Jakub Groch, Peter Milčák, Marián Milčák, Peter Macsovszky, Agda Bavi Pain a i.
Poézia
Jozef Urban (1964 – 1999)
Básnik, textár, autor kníh pre deti a esejista, r. 1999 tragicky zomrel na následky dopravnej nehody (mal necelých 35 rokov). Do literatúry vstupuje v 80. rokoch ako súčasník tzv. barbarskej generácie (zb. Malý zúrivý Robinson) – prejavil sa originálnym básnickým vnímaním sveta, jednoduchým poptextovým štýlom, rebelantstvom, typické sú drsnosť, otvorenosť až cynizmus. Ďalšie zbierky: Kniha polomŕtvych a Snežienky & biblie. Väčšinou využíval voľný verš.
Výber z piesňových textov Jozefa Urbana vyšiel po smrti autora v roku 2000 pod názvom Voda, čo nás drží nad vodou.
Pre začínajúcich básnikov napísal teóriu poetiky Utrpenie mladého poeta.
Próza
Okrem mnohých autorov, ktorí vstúpili do literatúry už skôr (napr. Dušan Dušek), publikujú aj Peter Pišťanek, Michal Hvorecký (Lovci & zberači, Plyš), Maxim E. Matkin (Láska je chyba v programe, Polnočný denník), Juraj Bindzár, Peter Krištúfek, Monika Kompaníková, Ivana Dobrakovová, Pavol Rankov…
Dušan Dušek (*1946)
Je jedným z najlepších slovenských poviedkarov. Jeho prózy prinášajú aj humor, iróniu a osobitý poetizmus. Často sú nesujetové, bez výrazného príbehu, zato s dôsledne vykreslenou atmosférou. V jeho poviedkach sa stretáva realita s predstavivosťou, iracionalitou aj tajomnosťou. Vydal napr. zbierky próz Poloha pri srdci, Pešo do neba, Kufor na sny.
Peter Pišťanek (1960 – 2015)
Pišťanek vniesol do slovenskej literatúry tematizáciu sociálnej periférie s jej spôsobom života i slovníkom. Román Rivers of Babylon – expresívne a s použitím rôznych štýlových vrstiev opisuje prostredie bratislavského podsvetia, postavy drobných i väčších podvodníkov a prostitútok. Jedinou ambíciou týchto ľudí je spríjemniť si život, čo v ich chápaní znamená oklamať, využiť či zničiť ostatných. Primitívnou a priamočiarou túžbou po moci a peniazoch sa presadzuje hlavná postava – dedinčan Rácz a v pozadí aktivít podsvetia sa odohráva revolučná zmena roku 1989.
Mladý Dônč je súborom troch noviel – Debutant, Mladý Dônč a Muzika. V novele Mladý Dônč sa stretávame s obrazom morbídnej, bizarnej degenerácie rodiny Dônčovcov, ktorú spôsobuje totálny alkoholizmus všetkých jej členov, ale najmä to, čo ho sprevádza: úplná nevedomosť a nezáujem o všetko, čo sa odohráva mimo teritória vlastného domu. Prózy Rivers of Babylon a Muzika boli sfilmované.
Slovenská dramatická tvorba po roku 1945
Nadväzuje na predvojnovú tvorbu a jej podoba je – rovnako ako podoba poézie aj prózy – ovplyvnená spoločensko-politickými zmenami: v 50. rokoch sú v popredí komédie a veselohry (aj v dráme vládne schematizmus, bezkonfliktnosť, často chýba umelecké stvárnenie). Šesťdesiate roky prinášajú isté uvoľnenie – začína nová etapa, vzniká veľa hier, tvorcovia si zachovávajú individualitu (r. 1963 začína Radošinské naivné divadlo, r. 1967 Divadlo na korze – Lasica a Satinský), 70. roky predstavujú obdobie tzv. normalizácie, konsolidácie; aj od drámy kritika žiada „bezpečné ukotvenie v realite“ – napr. r.1970 dostali Lasica a Satinský zákaz vystupovať na Slovensku. V 80. rokoch výrazne nastupuje satira (Feldek, Štepka), vznikajú avantgardné autorské divadlá (GunaGu, Stoka). 90. roky prinášajú pluralitu prístupov, mnohosť tém – publikujú predtým zakázaní autori, rozvíjajú sa študentské divadlá, aj alternatívna dráma…
Ivan Bukovčan (1921 – 1975)
Do literatúry vstupuje v 50. rokoch, je to filmový scenárista, dramatik, publicista. Pracoval ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Je autorom viacerých filmových scenárov. Pre divadlo písal od 50. rokov veselohry.
Kým kohút nezaspieva – Odohráva sa v malom meste okupovanom nemeckým vojskom v novembri 1944 po potlačení Slovenského národného povstania, v ktorej podľa vzoru existencialistov postavil vzorku obyvateľstva do krajnej situácie rozhodovania o bytí či nebytí a pozoroval, ako sa zachová.
Stanislav Štepka (*1944)
Spoluzakladateľ Radošinského naivného divadla (r. 1963 s Milanom Markovičom). Pre jeho hry je charakteristický humor, parodickosť; jazyk využíva miestny dialekt. Jednou z najznámejších sa stala hra Jááánošííík.
Milan Lasica (1940 – 2021) – Július Satinský (1941 – 2002)
Najpopulárnejšia dvojica slovenských komikov už od konca 60. rokov. Spolu vytvorili vlastnú podobu satirického divadla – kabaretu, pre ktoré si sami písali texty, tie potom improvizovali na javisku. V Divadle na Korze pripravili koncom 60. rokov dva programy: Soirée a Radostná správa. Neskôr pokračovali v iných divadlách aj v televízii (Ktosi je za dverami) a v rozhlase. Neskôr najviac vystupovali v bratislavskom Štúdiu S (dnes L+S), do svojich programov si pozývali hostí. Hudbu im komponoval a hral s nimi komik Jaroslav Filip (Nikto nie je za dverami). Predstavovali vyhranené typy: triezvejší a kritickejší Lasica a spontánnejší klaun Satinský. V ich humore je aj veľa skepsy a smútku.
„Alternatívne divadlá“
Stoka – vzniká r. 1985 – v inscenáciách využíva moderné scénické postupy (hudba, pantomíma), divadelné hry vznikajú väčšinou ako kolektívna tvorba.
GUnaGU (guľa na guľtú) – dramatikom je Viliam Klimáček, v hrách využívajú prvky absurdity, expresívnosti, snovej reality. Z ich tvorby je známa napr. dráma English is easy, Csaba is dead (pre TV prepracovaná na Mafstory). Klimáček je i autorom románu Horúce leto 68, v ktorm sa vracia k skúsenostiam a zážitkom ľudí v revolučnom auguste roku 1968.
