Klasicizmus
Spoločensko-historické pomery: relatívne mierové obdobie vytvorilo priestor pre pokrok vedy a oslobodenie od náboženského myslenia, silu nadobúda hlas mysliteľov vystupujúcich proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc.
Američania vyhlasujú nezávislosť, začína sa Francúzska revolúcia.
Bolo to obdobie zániku feudalizmu a nástupu kapitalizmu, vzniku manufaktúr, rozvoja priemyslu, formuje sa meštianstvo, z ktorého vzniká buržoázia. Pretrvávajú náboženské boje (katolíci a protestanti).
Racionalizmus, racio = rozum. Za najvyššiu hodnotu v tomto období sa teda považuje rozum. Jeho heslom bolo Descartovo: „Myslím, teda som.“
V 18. storočí sa rozvíja osvietenstvo – nové hnutie v Európe zamerané proti feudalizmu a cirkvi, toto hnutie sa zakladalo vo viere v „osvietený“ rozum a začalo viesť vytrvalý zápas s predsudkami a poverami. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda sa im nemá vládnuť despoticky (despota = násilný, krutý panovník), ale osvietene – teda rozumne.
(Osvietenstvo – myšlienkový/ filozofický smer, klasicizmus – umelecký smer)
Klasicizmus (lat. classicus = vynikajúci, vzorový, príkladný) vznikol vo Francúzsku v 17. storočí. Nadväzuje na ideály humanizmu a renesancie, napodobňuje antické umenie, so zameraním na spoločenské, mravné a národné problémy a rôzne ľudské charaktery.
Hlási sa k racionalizmu a oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu.
Vznikali literárne akadémie, ktoré dbali na čistotu formy a jazyka, riadi sa presnými normami a pravidlami, snaží sa o spracovanie národnej tematiky.
Klasicizmus bol hlavne umením kráľovského dvora.
Charakteristika literatúry
Vzorom sa stalo antické umenie. Literatúra si vypracovala vlastné zásady a zákony. Rozlišovali sa vysoké a nízke žánre. Nepripúšťalo sa prelínanie žánrov.
Vysoké žánre (óda, elégia, epos, tragédia) spracúvali historické témy, vystupovali tu hrdinovia z vysokých vrstiev: vládcovia, veľmoži, vojvodcovia, králi, šľachta.
Nízke žánre (komédia, bájka, satira) – hrdinovia z nižších vrstiev (mešťania, neurodzení ľudia), spracúvali témy zo súčasnosti.
V umení sa zdôrazňoval súlad krásy, pravdy a dobra.
Pre klasicistickú drámu platili tri jednoty (tak ako v antike):
1. jednota času – dej sa musel odohrať do 24 hodín, výnimočne do 30 hodín,
2. jednota miesta – dej sa musel odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci,
3. jednota deja – len jeden dej, bez odbočení, vylučovali sa vedľajšie motívy.
Autori vytvárali typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu – hrdina, lakomec, oklamaná milenka. Objektívny názor nedovoľoval vlastný postoj k skutočnosti, snažia zobraziť záväzné normy spoločenskej mravnosti; cit ustupuje racionálnej zložke.
Dráma má veršovanú formu – verš – alexandrín (12 slabičný nerýmovaný verš).
Francúzska literatúra
Pierre Corneille (1606 -1684)
Tvorca modernej tragédie, pre postavy je rozhodujúce hrdinstvo, vlastenectvo, povinnosť a česť.
Cid- veršovaná tragédia, konflikt lásky a cti, Cid – hlavná postava, kresťanský rytier verný kráľovi.
Drámu Cid Paríž miloval. Corneille vyostril boj medzi rozumom a citom, láskou a cťou. Hlavné postavy, Rodrigue a jeho láska Chiména, sú vystavené nemožnosti voľby: ak Rodrigue splní žiadosť svojho otca a zabije otca Chimény, ktorý ho urazil, stratí Chiméninu lásku. Ak sa súboju vyhne, nebude Chimény hodný. Ak chce Chiména pomstiť otcovu smrť, musí u kráľa žiadať Rodriguovu hlavu. Keď to neurobí, jeho lásku si nezaslúži. Corneille nakoniec posiela Rodrigua do vojny – hrdina síce nezomrie, ale ocitne sa vo vážnom ohrození.
Neskôr Corneille zažil menej slávne obdobie a stiahol sa do ústrania. Keď sa po rokoch vrátil do Paríža, našiel tam nového soka – mladého Jeana Racina. V porovnaní s Racinom sa parížskemu publiku začali zdať Corneillove hry suché. Corneille sa stiahol, zomrel v chudobe a zabudnutí.
Jean Racine (1639 -1699)
Najznámejšou jeho drámou je Faidra.
Faidra je tragédiou podľa antického námetu. V príbehu ide o vášnivú lásku druhej manželky aténskeho kráľa Thésea Faidry k jeho synovi Hippolytovi. Faidra a Hippolyt v domnení, že je Théseus mŕtvy, prežijú románik, po Théseovom návrate však Faidra obviní Hyppolyta zo znásilnenia, čo vedie k Hyppolytovej vražde a Faidrinej samovražde.
Moliére (1622 – 1673) Vlastným menom Jean- Baptiste Poquelin.
Študoval právo. Neskôr stretol svoju lásku – herečku, štúdium zanechal, stal sa hercom a prijal meno Molière. Spolu založili divadelnú skupinu. Po jej krachu vstúpil do kočovnej hereckej spoločnosti – cestoval s ňou trinásť rokov. Písal predovšetkým komédie a frašky. Jeho prvé frašky boli napísané len sčasti, zvyšok sa zakaždým improvizoval v štýle commedie dell’Arte. Na sklonku života napísal hru Zdravý nemocný – a hral v nej aj hlavnú úlohu. Pri štvrtom predstavení však začal vykašliavať krv a o niekoľko hodín nato, ešte v kostýme, zomrel.
Moliére písal odvážne satirické veselohry, zosmiešňoval pokrytectvo, cirkev, povýšeneckú morálku šľachty. Je autorom komédií Tartuffe, Mizantrop, Lakomec a i.
Lakomec – komédia v 5 dejstvách; autor ukazuje negatívny vplyv peňazí na ľudské vzťahy. Postava Harpagona – lakomca dáva vyniknúť až smiešnej črte jeho charakteru: obmedzuje svoje deti, okráda služobníctvo, intriguje a strata peňazí by znamenala šialenstvo, stratu zmyslu života.
Jean de la Fontaine (1621 – 1695)
najúspešnejší klasicistický básnik, v bájkach podáva kritický obraz spoločenského života vo Francúzsku v 17. storočí (Bájky). Jednou z jeho najznámejších bájok je Havran a líška.
Klasicizmus a osvietenstvo v slovenskej literatúre
Autori chceli pozdvihnúť národné povedomie Slovákov, preto sa často obracali do minulosti, hlavne do obdobia Veľkej Moravy. Písali svoje diela národným jazykom, v tomto období Bernolák uzákonil 1. podobu spisovnej slovenčiny. Hlavnými predstaviteľmi našej klasicistickej poézie sú Kollár a Hollý.
Ján Kollár (1793-1852)
Presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti – propagoval kultúrnu spoluprácu Slovanov. Tvrdil, že existuje československý národ a nie český a slovenský, preto odmietol Bernolákovu slovenčinu a naďalej písal jazykom slovenských evanjelikov: biblickou češtinou.
Pobyt v Nemecku ho ovplyvnil aj citovo – zaľúbil sa do Frederiky Wilhelmíny Schmidtovej (oženiť sa s ňou mohol až po 16 rokoch, keď zomrela jej matka).
Slávy dcera – básnická skladba (rozsiahla báseň).
Kompozícia: Předzpěv a päť spevov. Názvy spevov: 1.spev: Sála / číta sa Zála/, 2. spev: Labe, Rén, Vltava/ Rén = rieka Rýn/, 3. spev: Dunaj, 4. spev: Léthé, 5. spev: Acheron.
Autora inšpirovala láska k Friderike Vilhelmíne (Míne) Schmidtovej. Druhým inšpiračným zdrojom bola myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorej tvorcom je sám Kollár. (Podobné presvedčenie zdieľal aj vedec P. J. Šafárik, podľa ktorého je pomenovaná univerzita v Košiciach.)
Umeleckým vrcholom diela je Předzpěv. Z hľadiska formy je napísaný časomierou aj preto, lebo v klasicizme sa autori vracali do antiky a časomiera má antický pôvod. Spevy nie sú napísané časomierou, ale prízvučným trochejom a majú formu sonetu, ktorý sa nazýval znelka (4,4.3,3 verše).
Témou skladby je putovanie lyrického hrdinu, ktorý sa vracia z Jeny cez územie obývané Slovanmi domov na Slovensko. Okrem lyrického hrdinu vystupuje v diele hlavne Mína.
Text skladby autor niekoľkokrát upravoval.
Ján Hollý (1785-1849)
Katolícky kňaz, takmer tridsať rokov pôsobil na fare v Maduniciach. Na konci života, keď fara vyhorela, presťahoval sa na Dobrú Vodu, kde ho navštívili Štúr, Hurban a Hodža. Celú tvorbu napísal Hollý v bernolákovčine, no súhlasil so štúrovskou kodifikáciou.
Tvorba: písal eposy – Svatopluk, Sláv, Cirillo-Metodiada, lyrické básne (Selanky), prekladal antickú literatúru.
Svatopluk – epos, 12 spevov.
V 1. speve sa Svätopluk nachádza v nemeckom žalári a prosí Boha o pomoc. Karolman, správca Východnej marky (časť Franskej ríše), sa ho rozhodne pustiť a oženiť so svojou dcérou. V ďalších spevoch sú zachytené zápasy a hry, v ktorých bojujú Slovania. Neskôr vodca Slovanov Slavomír informuje ostatných, že Karolman posiela Svätopluka s vojskom proti Slovanom. Svätopluk sa pod Devínom rozhodne vyjednávať so Slavomírom, aby prijal Karolmanove podmienky. Slovania ho prehovoria, aby sa k nim pridal a stal sa ich kráľom. Svätopluk odkazuje Nemcom, aby ustúpili, ale oni chcú dobyť hrad.
V poslednom speve Svätopluk vyzve nemeckého vodcu Britvalda na osobný súboj. Svätopluk víťazí a zakladá kráľovstvo Slovákov.
Ján Chalupka (1791 – 1871)
Dramatik, evanjelický kňaz, bol farárom v Brezne, je to starší brat básnika Sama Chalupku.
Vvyštudoval teológiu i jazykovedu a filozofiu, ovládal 10 jazykov. Písal divadelné hry, napísal ich 9, väčšina z nich má podtitul, ktorý naznačuje hlavnú tému. Jeho hry sa hrali v ochotníckych divadlách. Jeho Kocúrkovo bolo prvým predstavením pri otvorení prvého ochotníckeho divadla v Liptovskom Mikuláši roku 1830.
Kocúrkovo alebo len aby sme v hanbe nezostali – dej sa odohráva v slovenskom malomeste Kocúrkovo, ponúka satirický pohľad na malomestské prostredie. Podľa Kocúrkovanov stojí Kocúrkovo v samom prostriedku Zeme a niet iného takéhoto mesta. Hovoria: „Za živa v Kocúrkove a po smrti v nebi.“ Kocúrkovania majú typický jazyk – kocúrkovčinu, Kocúrkovana poznáš po reči ako vtáka po perí, hovoria zmesou nemčiny, maďarčiny a latinčiny: namiesto klobása hovoria kolbász, oblok – ablak, haluška – galuška, baran – bárány, pani matka – framutra (Frau Mutter). Autor na záver predslovu píše: Čo sa smeješ? Reč je o tebe.
Chalupka napísal dielo pôvodne slovakizovanou češtinou (1830), ale neskôr ho prepísal do spisovnej slovenčiny (1860)
(Ďalšie Chalupkove hry sú akoby pokračovaním Kocúrkova: Všetko naopak alebo Tesnošilova Anička sa žení a Honzík sa vydáva, Trasorítka alebo Stará láska sa predsa dočkala, Trinásta hodina alebo Však sa nahledíme, kto bude hlásnikom v Kocúrkove, Starúš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe v Kocúrkove.)
Osvietenstvo v našej literatúre
Prejavilo sa tvorbou ľudovýchovných textov, šírením úsilí národného obrodenia v literatúre i jazyku.
Anton Bernolák (1762 – 1813)
Pokúsil sa o uzákonenie spisovnej slovenčiny na základe západoslovenského nárečia (1787), pravopis bol založený na fonetickom princípe – píš ako počuješ. Svoje rozhodnutie zdôvodnil v diele Jazykovedno–kritická rozprava o slovenských písmenách (vyšlo v latinčine). Vytvoril i Slovenskú gramatiku – učebnicu slovenského jazyka pre školy. Jeho životným dielom je Slowár Slowenskí, Česko – Laťinsko – Ňemecko – Uherskí – päťjazyčný slovník.
Juraj Fándly (1750 – 1811)
Pôsobil ako katolícky kňaz.
Vyzdvihol dôležitosť roľníckeho stavu, svojimi dielami sa snažil pozdvihnúť úroveň roľníkov, zaslúžil sa o šírenie bernolákovčiny.
Diela: Pilní domajší a poľní hospodár, Zelinkár, O úhoroch a včelách rozmlúváňí, Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diablom – schvaľuje cisárske reformy (zrušenie rádu žobravých mníchov, ktorí zneužívali dôverčivosť ľudí; napísané formou dialógu medzi diablom Titinillom a učeným mníchom Atanáziom, v bernolákovčine).
Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836)
Je autorom prvého románu René mláďenca príhodi a skusenosťi (zážitky z ciest Reného, syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa).
1. časť – zachytáva putovanie po cudzích krajinách (Egypt, Taliansko…),
2. časť – z Viedne až na Slovensko, kde si všíma zaostalé feudálne pomery, kritizuje Cirkev, i preto bolo dielo zakázané.
