Rozlišujeme tri literárne druhy:
epika
lyrika
dráma.
Pojem literárny druh vlastne označuje, že isté skupiny textov majú spoločné určité podstatné vlastnosti, ktorými ich môžeme charakterizovať. Každý literárny druh potom zahŕňa viacero žánrov či foriem, ktoré sa od seba niektorými vlastnosťami líšia.
Napr. do epiky patrí román aj poviedka. Oba žánre majú spoločné napríklad to, že rozprávajú príbeh, majú rozprávača a vystupujú v nich literárne postavy. Líšia sa rozsahom aj „epickou šírkou“ – počtom postáv, dejových línií či odbočení od hlavného deja a pod.
V rámci teórie literatúry sa problematike literárnych žánrov venuje osobitná veda – genológia.
Literárna forma: podľa formy sa texty rozlišujú na poéziu (vo veršoch) a prózu (neveršované).
V súčasnosti sa niekedy pojmy poézia a lyrika používajú ako synonymá, podobne aj pojmy próza a epika. Toto používanie je nepresné, ale odráža súčasnú situáciu v literatúre – na rozdiel od predošlých storočí sa epické texty v súčasnosti píšu už takmer výlučne vo forme prózy (výnimky môžeme nájsť napr. v literatúre pre deti).
Epika
Epika je literárnym druhom, ktorého texty spája to, že sú založené na deji, rozprávajú príbeh.
Medzi jej základné znaky patrí:
– dejovosť, príbehovosť;
– časová postupnosť;
– minulý čas;
– prítomnosť rozprávača;
– dynamickosť;
– monologickosť;
– forma prózy (v súčasnej literatúre); veršovaná forma (staršia literatúra).
K veršovaným žánrom epiky patria balada, epos a bájka (bájka môže mať veršovanú aj prozaickú formu).
K prozaickým žánrom anekdota, báj, bájka, legenda, novela, podobenstvo, povesť (ľudová, autorská), poviedka, román, rozprávka.
Dráma
Ďalším z troch literárnych druhov je dráma. Za jej základné znaky sa pokladajú:
– dejovosť;
– dynamickosť/ akčnosť;
– neprítomnosť rozprávača;
– dialogickosť;
– prítomný čas;
– forma prózy (súčasné literatúra) aj poézie (staršia literatúra).
Medzi dramatické žánre patria napr.: tragédia, komédia, činohra – dráma, absurdná dráma.
V teórii literatúry zaznievajú aj pochybnosti o tom, či je dráma rovnocenným literárnym druhom – kým lyrický a epický text sú po napísaní „hotové“ a pripravené na to, aby si ich čitateľ mohol prečítať – čo je aj ich cieľom, dráma po napísaní vyžaduje ďalšie spracovanie: režijné stvárnenie, hercov, inscenáciu – prenesenie na javisko.
Lyrika
Lyrika – literárny druh, ktorého texty sú charakteristické neprítomnosťou deja. Slovo lyrika pochádza z gréčtiny a súvisí so slovom lýra – pôvodne sa takéto texty spievali s hudobným sprievodom tohto nástroja.
Základné znaky lyriky sú:
– nedejovosť;
– neprítomnosť rozprávača (má lyrický subjekt);
– obraznosť;
– emocionálnosť;
– opisnosť/ úvahovosť;
– bezčasovosť;
– veršovaná forma.
K lyrickým žánrom a básnickým formám patria napr.: báseň, pieseň (ľudová i populárna), modlitba, pásmo, sonet.
Podľa tematického zamerania rozlišujeme niekoľko podôb lyriky:
Intímna (osobná) lyrika
Duchovná lyrika
Reflexívna (úvahová) lyrika
Ľúbostná lyrika
Spoločenská lyrika
Prírodná lyrika
Čistá lyrika
Konkrétna báseň nemusí predstavovať len jeden druh lyriky, naopak, častejšie nájdeme básne, v ktorých sa prvky viacerých druhov lyriky prelínajú, dopĺňajú.
Intímna lyrika
Ide o osobne ladené básne, ktorých obsahom sú emócie či úvahy lyrického subjektu. Vyjadruje vzťah autora k sebe aj svetu/ iným ľuďom. Súčasťou intímnej lyriky je lyrika duchovná, reflexívna aj ľúbostná.
Duchovná lyrika
Duchovná lyrika je jednou z podôb intímnej lyriky. Svojím obsahom je duchovná lyrika spojená s náboženstvom. Toto spojenie sa prejavuje i vo forme textov (využíva slová, ktoré poznáme z náboženskej terminológie, aj odkazy na známe biblické príbehy, podobenstvá, postavy). V európskej literatúre má táto lyrika dlhú tradíciu.
Básne vyjadrujú duchovné potreby veriaceho človeka, tlmočia odovzdanie sa Bohu (napr. aj pri veľkom žiali), sú oslavou vznešenosti Boha, jeho lásky aj milosrdenstva. Niekedy majú charakter modlitby či vyjadrenia prosby, bývajú aj zamyslením o morálke, dobre, zle, hriešnosti. Svojím úvahovým charakterom sa tieto básne prekrývajú s reflexívnou poéziou
V našej literatúre sa duchovná lyrika výrazne rozvíja v medzivojnovom období 20. storočia. V tom čase publikujú básnici, ktorých neskôr označia ako básnikov „katolíckej moderny“ (sami však nikdy formálne netvorili skupinu).
Katolícka moderna
Predstavitelia: Rudolf Dilong, Janko Silan, Pavol Gašparovič Hlbina, Pavol Oliva, Ján Motulko, Karol Strmeň, Svetloslav Veigl… (takmer všetci títo básnici boli zároveň kňazmi).
Medzi charakteristické motívy ich poézie patria:
– motív ženy (ako matky, sestry, Panny Márie);
– motív cesty (ako ľudskej cesty životom i cesty k Bohu);
– motív svetla a tmy (dobra a zla, slnka – Boha, temnoty – hriechu);
– motív domova (vlasti), ktorý prepája náboženské s národným. Často sa objaví najmä v tvorbe básnikov, ktorí po r. 1948 emigrovali a žili v zahraničí.
Ukážka:
V noviciáte izbu podobnú mám väzeniu:
kľakátko, kríž, stôl, posteľ,
tak málo potrebné je k spaseniu,
ach, málo potrebné je k spaseniu,
abych do neba došiel.
Dnes Dismas z kríža dolu nestúpil,
lež Kristus zadržal ho,
Bože môj, ktorý si ma vykúpil,
čo bude so mnou? Hallo? (Rudolf Dilong: Za múrom kláštora. Úryvok.)
Reflexívna (úvahová) lyrika
Pre reflexívnu lyriku je charakteristické premýšľanie, uvažovanie nad vybranou témou, niečím, čo sa básnika dotýka. Ak by sme ju posudzovali z hľadiska slohových postupov, kľúčový je výkladový/ úvahový slohový postup, typické býva úsilie posúdiť nejaký problém, kladenie otázok. Nemusí – a mnohokrát nie je – výrazne citová, naopak, prevláda rozumové uvažovanie.
Ukážka:
čo
vlastne
zostane
z človeka a celej jeho pýchy
okrem kostí?
a všetky zabudnuté nočné pitky…
a potoky chľastu
dolu gágorom
…kosti – leží si
v hrobe
a červy
mu menia črty tváre
viac sa
už
neohlási (Jack Kerouac: Blues Mexiko city. Úryvok.)
Ľúbostná lyrika
Jej hlavnou témou je – logicky – láska. Obsahuje vyjadrenie očarenia, ľúbostného citu, vášne. Vyjadruje osobné city, zamilovanosť, obdiv, no aj sklamanie, smútok – z nenaplnenej lásky, rozchodu. Lásku vyjadruje aj problematizuje a ukazuje jej rôzne podoby či „štádiá“.
Ukážky:
I.
Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
V extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
Tou silou odvahy zúfalstva súcitu
Keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
Ružové pupence pyšný prs koža skvelá
Obliny vo svetle hodvábne tône tela
Zázračná forma tá čo zažal požiarom
Pre muža. Tvorca sám – v chaose beztvarom (Ján Kostra: Ave Eva. Úryvok.)
II.
Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
Nemiluj tak nadovšetko,
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky. (Emil Boleslav Lukáč: Paradoxon. Úryvok)
Spoločenská lyrika
V spoločenskej lyrike autor/ lyrický subjekt vyjadruje vlastné pocity, myšlienky, nálady vyvolané spoločenskými udalosťami. Takéto básne často vznikajú „v pohnutých časoch“, teda v obdobiach, keď prebiehajú v spoločnosti dôležité udalosti – vojny, revolúcie, alebo ako spomienka na tieto udalosti, osobnosti, výročia. Iné básne zasa pracujú s komplexnejším pohľadom na spoločenské usporiadanie a zameriavajú sa na život celej spoločenskej triedy, skupiny (napr. sociálne balady českého básnika J. Wolkra, v ktorých ukazuje sociálne problémy chudobných ľudí).
Ukážka:
Ja,
Furko Mária,
prišla som s mnohými na svet,
aby sme žalovali:
na boha,
na ľudí,
že na tvár dvoje lesklých očí dali,
a dušu,
srdce,
ktoré nás strašne dusí,
nám dosiaľ nevyrvali z hrudi,
že celý svet sa vidieť, dýchať musí.
K bucľatým deťom
nedošli traja králi,
len ľudia blízki
k tým detským slabým nôžkam do kolísky
šedivé málo dali
a dnes
a teraz
my z toho mála nič sme nedostali. (Laco Novomeský: Slúžka. Úryvok.)
Prírodná lyrika
Vyjadruje city, nálady či úvahy, ktoré vychádzajú z pôsobenia prírody, vznikajú pod jej vplyvom.
Ukážka:
Opäť jedna jeseň.
Pribúda ich čoraz viac
a každá primaľúva
čoraz tmavšiu farbu na obraz.
Nebo ako po bitke:
karmínovo krváca.
Ako v bahne váľa sa v ňom
sťatá hlava mesiaca.
Oblaky sa kopia, za krk visí dážď. (Kamil Peteraj: Konce letných dní. Úryvok)
Čistá lyrika
Čistá lyrika je lyrikou, ktorá sa nechce zamerať na nejakú tému, skôr chce skúšať jazykové a zvukové možnosti poézie, básnického textu. Francúzsky básnik Paul Valéry to zhrnul tak, že čistá poézia je tým, čo zostáva, keď postupne vezmete z básne všetko, čo je možné vyjadriť prózou, ako je príbeh, legenda, ponaučenie alebo filozofia, je veršom, ktorý už nechce nič oznámiť, chce len spievať.
V čistej lyrike je preto dôležité zvukové znenie slov, ich eufónia (ľubozvučnosť), básne využívajú rôzne prostriedky na dosiahnutie istého znenia, napr. organizáciu veršov, zoskupovanie slov s určitými kombináciami spoluhlások a samohlások. Niektoré básne sú však predovšetkým hrou, akýmsi „testovaním možností jazyka“. Táto jazyková stránka textu a jeho rytmické usporiadanie je nadradené nad význam, ktorý básne ani nemusia mať.
Ukážka:
I.
Klin výšin syčí šípy bystriny,
džezuje žvatlavý džavot riav,
krok gondol klokoce tokom potokov
pod plotom topoľov
a balád balvany valia vlny valného Dunaja:
hujaja,
do mora,
do mora,
hujaja. (Laco Novomeský: Slnce na vodách. Úryvok.)
II.
Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte,
ó, zasmejte sa usmievavo!
Ó, nadsmejavé rozosmiačiská
smiech smejivých rozsmievačov!
Ó, vysmej sa smejúčky,
smiech smiecharskych smiechotárov! (Velemir Chlebnikov: Zariekanie smiechom. Úryvok.)
