LITERÁRNE AVANTGARDY (PRVÉ DESAŤROČIA 20. STOROČIA)
Zmeny spoločenskej situácie urýchľujú aj zmeny v literatúre, literárne smery sa vyvíjajú – silnejú – napr. realizmus; slabnú v literatúre a viac sa prejavujú v iných druhoch umenia (slabne dekadencia a parnasizmus; symbolizmus a impresionizmus sa viac uplatňujú vo výtv. umení a hudbe)
Avantgarda (fr. – l´ avant – garde = predvoj)
Východisko: rozchod s hodnotami (spoločenskými aj estetickými) konca 19. st., rozchod s „meštiackou“ triedou.
Realizuje sa ako odmietanie spoločnosti, organizované vystúpenia umelcov (kolektivizmus, snaha vytvárať spoločné umelecké programy – na rozdiel od moderny, kde je človek/umelec samotárom!), revolta (vzbura). Literatúra sa zbližuje s inými druhmi umenia.
Avantgardné prúdy:
1. kubizmus – futurizmus – abstrakcionizmus – spoločná je snaha nahradiť realitu abstrakciou, konštrukciou nového sveta
2. expresionizmus – dadaizmus – surrealizmus – spoločné je odmietanie rozumu, zdôrazňovanie spontánnej tvorivosti; dôležité sú sen podvedomie, prirodzenosť.
Kubizmus (1906)
Prejavil sa najmä v maliarstve a sochárstve, charakterizuje ho objavovanie geometrických rozmerov pri vnímaní reality.
Princíp kubizmu spočíva v priestorovej koncepcii diela, predmet nezobrazuje len z jedného uhla, ale z mnohých uhlov súčasne. Zobrazovaný predmet bol rozkladaný na najjednoduchšie geometrické tvary (predovšetkým kocky – lat. cubus), ktoré sa potom skladali do obrazu, preto zobrazené predmety pôsobia dojmom, že sú deformované a objavujú sa zároveň z niekoľkých pohľadov. Kubizmus bol smer, ktorý literatúru veľmi neovplyvnil, nemá presne vymedzený začiatok ani manifest. (Prvé impulzy môžeme sledovať okolo roku 1906 pri dielach, ktoré počas svojich štúdií v Paríži vytvárali Georges Braque (Francúz) a Pablo Picasso (Španiel).)
Termín „kubizmus“ ako prvý použil francúzsky umelecký kritik na označenie výtvarných diel – pomenoval ich ako „bizarreries cubiques“ = „kockovité čudnosti“.
Pre kubistické básne nie je rozhodujúci význam ani melodickosť, ale obraz, preto sú básne kubistov netradičné z hľadiska svojho tvaru (často tvorili z písmen obrazce, ktoré boli vo vzťahu k danej básni – Apollinaire: Kaligramy). Dôraz sa kládol na dynamiku a fantáziu. Obľúbeným básnickým prostriedkom sa stala tzv. voľná asociácia predstáv, pomocou ktorej chceli vyjadriť nejaké „nadskutočno“.
Futurizmus
Prejavil sa najmä v literatúre, výtvarnom umení, architektúre a hudobnom umení. Futuristi ospevovali všetky vymoženosti modernej techniky a civilizácie. Nadchýnali sa vedeckými objavmi. Zakladateľ – Filippo Tommaso Marinetti odôvodnil hlavné znaky futuristickej poetiky v práci Oslobodené slová a v Manifeste svetového futurizmu (1909). Odmietol normy a konvencie, proklamoval dynamickosť, oslavu modernej doby, oslobodenie od tradície, glorifikáciu vojny. Po 1. sv. vojne sa Marinetti stal stúpencom fašizmu.
Futurizmus využíva oslobodené slová, nerozlišuje vyšší a nižší štýl, odstraňuje interpunkciu, pravidelný rytmus a rým, preferuje slovesá a podstatné mená, ktoré vyjadrujú dynamickosť sveta, slová hľadá bez ohľadu na logické väzby a pravidlá syntaxe. Používa všetky typy slov (aj odborné, označenia chemických prvkov, matematické znamienka, skratky), vyjadruje onomatopojou (zvukomaľbou) a kakofóniou (neľubozvučnosťou) rachot strojov, pôsobí zrakovo (typogramy = ideogramy – využitie rozvrhnutia písma na zdôraznenie jeho vizuálnej hodnoty), odmieta psychologizmus a tradičného lyrického hrdinu.
V Rusku sa z futurizmu vyvinul kubofuturizmus – rozkladá formu, zaujíma ho reálny svet, ktorý však „poskladá“ originálne, nanovo. Kubofuturizmus predstavuje spojenie satirických a dynamických prvkov, spojenie kubistického pohľadu (skutočnosť z mnohých uhlov) a futuristického dynamizmu, skutočnosť bez prikrášľovania, polytematickosť, prúd predstáv, prelínanie časových rovín a dôraz na grafickú podobu textu. Vrátil poézii emocionálnosť, predvídavosť, zmyslovosť a dal základy pre voľný verš. Najvýraznejšie sa prejavil Apollinaire, ktorý vytvoril báseň Pásmo. (+autori: Vladimir Majakovskij, Velemir Chlebnikov). Navyše sa najprv „vo vnútri“ kubofuturizmu, neskôr i ako samostatný smer v ruskej literatúre vyvíja konštruktivizmus, ktorý zbližuje poéziu a prózu, dištancuje sa od „brečky lyrických emócií“ v prospech sujetovosti (príbehovosti).
Vladimir Majakovskij (1893-1930)
V roku 1912 bol spoluautorom futuristického manifestu Facka verejnému vkusu a začal publikovať prvé verše. Zarábal si ako maliar a textár agitačných plagátov.
Básnik – rebelant bol hviezdou nového režimu, jeho tvorba sa zmenila na oslavu boľševizmu a jeho vodcu. Po uvedení komédií Ploštica a Horúci kúpeľ sa stretol s nepriazňou ľavičiarskych literátov. Jeho hry boli stiahnuté z repertoáru.
Vytvoril stupňovitý verš, obohatil jazyk novotvarmi, hovorovou rečou, jeho obľúbeným žánrom bola poéma.
Expresionizmus
Slovo pochádza z francúzštiny (zo slova expression = výraz), hoci paradoxne práve vo Francúzsku sa neskôr nepoužívalo a bolo nahradené slovom fauvizmus.
V Nemecku na zač. 20. storočia do popredia dával vnútorné zážitky tvorcu, zobrazovaných postáv. Zveličuje záporné javy a chce zmeniť svet pomocou lásky. Zaoberá sa psychológiou jednotlivca využíva kontrasty, prechádza ku karikatúre a deformácii. Viacerí jeho stúpenci odmietali sv. vojnu. V próze a dráme prevažuje lyrika (B. Brecht, E. M. Remarque, u nás I. Horváth, J. C. Hronský, v Čechách čiast. J. Wolker).
Skutočnosť nazerá z vnútra, charakteristický je ponor do situácie, chce byť drastický, je pesimistickou odpoveďou na predstavy, že prostredníctvom pokroku sa dá dôjsť k šťastiu, literatúra vyjadruje pocity zúfalstva, prázdnoty, bolesti, používa silné kontrasty.
Dadaizmus (1916) (fr. dada – hračka)
Vznikol vo Švajčiarsku ako revolta skupiny umelcov rôznych národností proti vojnovým hrôzam (časť jeho predstaviteľov boli priami účastníci vojny). Bol prostriedkom, ako vyjadriť zmätok a strach z vojny. Východiskom bol nezmysel, a tak dada skĺzlo až k nihilizmu. Pre jeho diela je charakteristická úmyselná nerozumnosť, propagovali totálnu anarchiu v živote aj v kultúre, absolútnu slobodu tvorby a umenia.
Dadaisti sa vracali k detskému veku, chceli zachytiť jeho bezstarostnosť a hravosť ako protiklad utrpeniu ľudstva v 1. sv. vojne. Poézia sa vyznačuje deštrukciou (rozkladom) jazyka, ktorý dopĺňali zmesou zvukov, novotvarmi, často nezrozumiteľnými výrazmi. Zakladateľom bol Tristan Tzara. Spochybnili jazyk, logickosť, prostriedky umenia. Rozložili syntax, slová nahrádzali výkrikmi, stonaním, vrieskaním, slová sú radené náhodne, ide o vedomé hromadenie nezmyslov (smer ovplyvnil A. Bretona, P. Soupaulta). Vo výtvarnom umení presadzovali oslobodenie vecí z ich obvyklých vzťahov a následné položenie vecí do nových, nečakaných a celkom nelogických vzťahov, čierny humor (M. Duchamp – reprodukcie Mony Lisy s fúzami, fontána z pisoára; Max Ernst – vchod na výstavu cez záchod).
Surrealizmus (1924) (z fr. surréalisme = nadrealizmus)
Termín po prvý raz použil G. Apollinaire v komentári k svojej dráme Tiréziove prsníky: „Keď chcel človek napodobniť chôdzu, vymyslel bicykel, ktorý sa nohe vôbec nepodobá. Takto dospel k surrealizmu bez toho, aby vedel ako.“
Za prvé dielo sa považuje zb. Magnetické polia (autori: A. Breton a Philippe Soupault).
Surrealistickí básnici hľadajú poéziu všade okolo seba, vo všetkých veciach aj tých najbanálnejších. Príkladom tejto tvorivej metódy je zdanlivo nezmyselná Lautreamontova veta: „Krásny ako náhodné stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole“.
Vo výtv. umení sa najznámejším predstaviteľom surrealizmu stal S. Dalí. Začiatky surrealizmu nadväzovali na dadaizmus. Ide mu o rozumom nekontrolovateľný prúd asociácií – pri tvorbe mal byť umelec ponorený sám do seba a bez akejkoľvek rozumovej kontroly či zámeru zaznamenávať stavy svojej duše. Svoje vnútro a svoje sny autori skúmali a umelo u seba navodzovali stavy porušenia psychickej rovnováhy. Surrealistická literatúra sa snažila byť len prepisom podvedomia, čo núti neskoršieho čitateľa predstaviť si stav v akom pisateľ bol, pretože inak je dielo nezrozumiteľné. Básne sú väčšinou nerýmované.
Vo svetovej literatúre sa najznámejšími umelcami stali: André Breton, Guillaume Apollinaire, Paul Eluard, Louis Aragon, v zač. tvorby Jacques Prévert, v Čechách Vítězslav Nezval, Karel Teige,
Na Slovensku z francúzskeho surrealizmu vyšiel tzv. nadrealizmus: napr. Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel.
André Breton (1896 – 1966)
Francúzsky básnik, teoretik surrealizmu. Na začiatku 20. rokov bol členom hnutia Dada, neskôr sa venoval surrealizmu (Manifest surrealizmu). Emigroval do USA. Po vojne organizoval vo Francúzsku výstavy, písal dejiny surrealizmu, prispieval do množstva časopisov.
Česká literatúra
V Čechách vzniká ďalší umelecký smer – poetizmus. Inšpirovaný bol hravosťou dadaizmu, uprednostňoval obrazotvornosť, fantáziu, sen, poznávanie exotických krajín, mal sklon k paródii, zľahčovaniu, obľubu v ľudovej zábave. Opájal sa naivným umením. Jeho základom je hra, rozumom nekontrolovateľné asociácie, mal prinášať ľuďom radosť a krásu.
František Xaver Šalda – lit. kritik, redaktor, vydával vlastný časopis Šaldův zápisník. Je tvorcom nového lit. žánru- umeleckej kritickej eseje (spája tu presné, konkrétne odborné vyjadrovanie s prostriedkami umeleckej lit.- obraznosťou, metaforami).
Otokar Březina – Pre jeho poéziu je charakteristické tragické, pesimistické chápanie života, patril k básnikom-symbolistom. Jeho básne často stoja na hranici medzi poéziou a filozofickou meditáciou.
Petr Bezruč – V básňach sa zaoberá sociálnymi a národnostnými problémami Sliezska konca 19. storočia. Zaraďujú ho k sociálnym buričom- anarchistom.
Jeho tvorba inšpiruje aj dnes – báseň Kdo na moje místo sa stala textom piesne J. Nohavicu (existuje v českej aj poľskej verzii) a zaznela i vo filme Rok ďábla (J. Nohavica a Čechomor).
Ruská literatúra
Sergej Alexandrovič Jesenin (1895 – 1925)
Predstaviteľ imažinizmu, smeru/ hnutia, ktoré vyhlásilo za jadro poézie básnický obraz. Stál na čele tohto hnutia. Bol básnikom anarchistickej vzbury vidieka proti mestu. Písal básne veľkej citovosti a obrazného lyrizmu. Imažinizmus skončil ako hnutie roku 1926, keď Jesenin zomrel. Jesenin viedol bohémsky život, oženil sa s vnučkou L. N. Tolstého (a okrem toho ešte štyrikrát). Život ukončil samovraždou.
Tvorba: Spoveď chuligána – bohémske verše, Perzské motívy – básnická zbierka s ľúbostnou tematikou, Krčmová Moskva – zbierka básní z chuligánskeho obdobia.
