LITERÁRNA MODERNA
Moderna v európskej literatúre
Začiatok modernej literatúry spadá do polovice 19. storočia. Jej vedúcim smerom bol symbolizmus (gr. symbolón = znak, znamenie). Zrodil sa vo Francúzsku, jeho zakladateľom bol básnik
Charles Baudelaire (1821 – 1867).
V roku 1855 vydal v časopise osemnásť básní pod názvom Les Fleurs du Mal (Kvety zla), ktoré mali pôvodne vyjsť pod provokatívnym názvom Les Lesbiennes (Lesbičky). Rozšírené vydanie Kvetov vyšlo o dva roky neskôr. Kritika zhodnotila, že básne urážajú verejné mravy. Neskôr bol na základe vynesenia rozsudku celý náklad knihy zhabaný. Baudelaire musel zaplatiť 300 frankov pokuty a vypustiť zo zbierky šesť básní.
…do tej hroznej knihy som vložil celého svojho ducha, celé svoje srdce, celé svoje náboženstvo, celú svoju nenávisť…
(podľa www.oldweb.rozhlas.sk)
Popredné miesto v jeho tvorbe zaujíma ľúbostná tematika. Lásku zobrazuje na základe konkrétneho osobného zážitku. Ľúbostné city sú niekedy vyjadrené veľmi netypickými výrazovými prostriedkami (napr. Mrcina).
Victor Hugo po vydaní zbierky Baudelairovi napísal: „Dokázali ste, že umenie je nekonečné ako nebo. Vaše Kvety zla svietia a žiaria ako hviezdy. Prevolávam z celej sily bravo Vášmu mohutnému nadaniu. Dostalo sa Vám najvyššieho uznania, akého je súčasná vláda schopná. To, čo ona nazýva spravodlivosťou, odsúdilo Vás menom toho, čo sa v jej reči chápe ako mravnosť. To je najvyššia odmena. Stískam Vám ruku, básnik.“ (www.oldweb.rozhlas.sk)
Symbolizmus
Myšlienkovým základom symbolizmu bolo tvrdenie, že na poznanie skutočnosti nestačí ani čisto rozumový postup, ani bežná skúsenosť, básnik má prenikať do podstaty skutočnosti na základe intuície (poznanie vnuknutím, vycítením bez rozumového zdôvodnenia). V symbolizme sa uplatňoval subjektivizmus – básnici chápali javy osobne, precitlivene vnímali skutočnosť, nedôverovali svetu a dianiu v spoločnosti – sú s ňou vo vnútornom rozpore.
Básnické prostriedky symbolizmu: symbolisti vychádzali zo zásady, že skutočnosť je zložitá, preto ani vyjadriť ju nemožno jednoducho. Ani vonkajší, ani vnútorný svet neopisujú priamo. Obraz v symbolistickej poézii sa nazýva symbol – vyjadruje abstraktný pojem. Básnici ho vytvárajú pomocou metafory, metonymie, personifikácie.
(Symbol je objekt, obraz, písané slovo, zvuk alebo konkrétny znak, ktorý zastupuje niečo iné na základe istej podobnosti, asociácie alebo dohody.) Súbežne so symbolizmom sa vytváral ďalší smer – impresionizmus (lat. impressio = dojem, výraz, vnem).
Impresionizmus na prvé miesto kládol konkrétny zážitok z prírody, zo sveta – „príroda je stavom duše” = využíva sa krajinná metafora. Básnik vnímal a stvárňoval svet / prírodu prostredníctvom zmyslov = senzualizmus (zdrojom poznania skutočnosti sú pocity a zmyslové vnemy). Literárny impresionizmus sa prejavil predovšetkým posilnením lyrickosti a hudobnosti verša. Tematicky sa orientoval na intímnu a prírodnú poéziu. Charakteristické je vyjadrovanie v náznakoch, popisovanie emócií a nálad, čo má blízko k symbolizmu.
Lyrickým hrdinom moderny je človek-samotár. Básnici sa štylizovali do roly nepochopených a „prekliatych”. Unikali od skutočnosti, sústredili sa na vlastné „ja”. Nadraďovali ducha nad hmotu. Ovplyvňovala ich filozofia – Schopenhauer, Nietzsche.
Arthur Schopenhauer prezentuje postoj pesimizmu a iracionalizmu (svet nemožno pochopiť a obsiahnuť rozumom);
Friedrich Nietzsche hlása individualizmus a nihilizmus (úplné popieranie a odmietanie všetkých hodnôt a zásad).
Znaky: človek je v rozpore so spoločnosťou (podobnosť s romantizmom), zdôrazňuje sa autorský subjekt, subjektívnosť na úkor objektívnosti, lyrický subjekt citlivo vníma spoločnosť, odmieta meštiacku ideológiu a morálku, do popredia sa dostáva básnikovo JA (revolta voči morálke, konvenciám, vnútorná rozorvanosť).
Na rozhraní dvoch storočí vzniká samostatný prúd symbolizmu – dekadencia (fr. décadence = úpadok). Patrili k nej básnici, ktorí opustili tradíciu v poézii a prejavovali nesúhlas s meštiackou morálkou – Verlaine, Rimbaud.
Jean Arthur Rimbaud (1854 – 1891)
V básňach reagoval na básnickú tvorbu, na dobu, no najmä experimentoval s mnohoznačnými významami slov. Sám Rimbaud pripravil do tlače iba zbierku Pobyt v pekle, ostatné vydané knihy boli zrekonštruované po jeho smrti. Po slovensky vyšli zbierky Dielo a Opitá loď a iné básne.
Zrejme najvýznamnejšou básňou jeho tvorby je práve báseň s názvom Opitá loď. Jej text sa podobne ako pri iných Rimbaudových básňach zachoval len z Verlainovho opisu v Prekliatych básnikoch. Rimbaud celé svoje dielo vytvoril vo veku 15 – 19 rokov.
Paul Verlaine (1844-1896)
Opovrhujem ľuďmi, ktorí nie sú zimomriví. Osoby, prekypujúce prudkým smiechom a mohutným hlasom, sú mi antipatické. Zdraví sa mi nepáčia. Pod pojmom zdravia nechápem nápadnú rovnováhu duše a tela, ktorá vytvára Sofoklových hrdinov, antické sochy a kresťanskú morálku, ale strašnú krvnatosť tváre, nepríležitú radosť, strašnú tučnotu pleti, ruky plné jamiek, široké nohy a tučné telo, ktorými, ako vidno, naše časy prekypujú viac ako treba. Z týchto príčin sa mi hnusí poézia, ktorej sa vraví zdravá… (www.etudier.com)
Zbierky: napr. Saturnské básne, Galantné slávnosti, Dobrá pieseň.
Charakteristické črty: citovosť, melodickosť verša.
Slovenská literárna moderna
Najvýraznejší predstaviteľ: Ivan Krasko (1876 – 1958), vlastným menom Ján Botto. Pôvodne používal pseudonym Janko Cigáň.
Autor dvoch básnických zbierok: Nox et solitudo, Verše.
Spočiatku sa nevedelo, kto to je. Na jeho odhalenie použil František Votruba „pascu“. V roku 1906 uverejnil v Slovenskom týždenníku vlastnú báseň a podpísal ju Janko Cigáň. ´Pravý´ Janko Cigáň napísal do redakcie protestný list – anonymne, ale s pečiatkou s miestom odoslania: Klobuky. Tu býval jediný odberateľ Slovenského týždenníka – chemický inžinier Ján Botto.
Krasko neskôr vysvetlil svoj pôvodný pseudonym Janko Cigáň takto: „Jeden z mojich predkov v 17. storočí vedel hrať na husle. Naši starší doma hovorili, že hral tak pekne ako Cigáň – tam je pôvod tohto môjho pseudonymu“ (Kebísek 2011).
Krasko písal poéziu:
– osobnú – ľúbostnú, venovanú najmä sklamaniu z nenaplnených vzťahov, premeškanej príležitosti: Už je pozde, Aminke, Chladný dáždik, Balada o jednej milej…
– spoločenskú: Otcova roľa, Baníci, Jehovah,
– reflexívnu – úvahovú: Topole – úvahy existenciálneho zamerania, otázky bytia a možností ľudského poznania (čo sme schopní spoznať rozumom a čo nám zostane skryté, záhadné).
Okrem poézie sa venoval i próze – charakterizuje ju rozvinutá a prehĺbená psychologická kresba (Svadba, List mŕtvemu).
