3. tis p.n.l. – 5. st. n.l.

– písaná na kamenných tabuľkách, neskôr papyrusoch, diela prepisované ručne;

– hrdinovia sú závislí od vôle bohov, často majú nadľudskú silu alebo rozum; bohovia predstavujú vrchol sily a moci, všetko na zemi závisí od ich rozhodnutí, dávajú ľuďom znamenia, pomáhajú svojim obľúbencom, ale aj svojvoľne trestajú;

– delí sa na orientálnu (sumerská – hebrejská – indická) a antickú (grécka a rímska).

STAROVEK ORIENTÁLNA LITERATÚRA (3000 p.n.l. – 500 n.l.) ANTICKÁ LITERATÚRA (900 p.n.l. – 500 n.l.)

GRÉCKA LITERATÚRA (900 pred n.l. – 500 n.l.)

RÍMSKA LITERATÚRA (300 pred n.l. – 500 n.l.)

ORIENTÁLNA LITERATÚRA

(3. tis. p. n. l. – 5. st. n. l.)

Orientálna literatúra: sumerská, akkadská, staroegyptská, hebrejská, indická

Sumerská literatúra

Sumeri – najstarší kultúrny národ,

– prvé mestské štáty,

– klinové písmo,

Epos o Gilgamešovi

– hrdinský epos,

– najstaršia svetová literárna pamiatka,

– anonymný epos, 2000 p.n.l., postupne bol upravovaný (4 verzie – najznámejšia je novoasýrska).

Rozpráva o dobrodružstvách kráľa Gilgameša a jeho priateľa Enkidua, a udalosti, ktoré Gilgameš zažíva pri hľadaní večného života.

Indická literatúra

Eposy – Mahábhárata – hrdinský epos v 18 knihách (napísaný sanskrtom,starý indoázijský jazyk, pre krajiny Ázie má taký význam ako pre Európu latinčina. Rozpráva o bratovražednom boji dvoch rodín rodu Bháratovcov o trón. Je to jedna z najrozsiahlejších epických básni na svete – obsahuje okolo 100 000 dvojverší)

– Rámájana – hrdinský epos v 7 knihách (asi 24 000 dvojverší), príbeh tragického údelu kráľovho syna Rámu a jeho ženy Síty.

Hebrejská literatúra

– najmladšia z literatúr Blízkeho východu, vzniká cca v 1. tis. p.n.l.

Biblia (Biblos = kniha)
– najrozšírenejšia kniha na svete,

– pozostáva zo Starého a Nového zákona,

a. Starý zákon – posvätné písmo pre židovské a kresťanské náboženstvo (46 kníh: historické,
poučné a básnické, prorocké).

b. Nový zákon – Sväté Písmo kresťanov,

(27 kníh: historické, poučné, prorocké – zjavenie sv. Jána – Apokalypsa)

Staroegyptská literatúra

– obrázkové písmo – hieroglyfy, egyptský jazyk,

– texty sa píšu na steny chrámov, hrobových komôr a sarkofágov alebo na papyrus (trstinovým perom),

Kniha mŕtvych – súbor náboženských textov, akési rady mŕtvemu.

ANTICKÁ LITERATÚRA

– diela z obdobia 9. st.. p.n.l. až 5. st. n. l.,

– hrdina je spätý s prírodou, význam má pre neho pozemský život,

– úlohu zohrávajú bohovia, ktorí majú ľudské vlastnosti a človek je voči nim bezmocný.

Grécka literatúra

Staroveké Grécko – kolíska európskej civilizácie. Išlo o hospodársky, politicky a kultúrne vyspelé štáty.

Platila zásada, že ideálnym človekom je človek fyzicky aj duševne krásny = kalokagathia.

Lyrika

– pôvodne len piesne prednášané so sprievodom hudby (lýra) a až neskôr sa z nich vyvinula poézia

(Alkaios, Anakreón, Sapfo ).

Anakreónska poézia – poézia, kt. oslavuje radosti života – víno, ženy a spev.

Sapfó – významná ženská autorka, ako 1. žena hovorí o svojich citoch a rozoberá ich. Žila na ostrove Lesbos, kde vychovávala dievčatá k umeniu („Dom múz“). Zachovaná báseň: Óda na Afroditu (Modlitba k Afrodite)

Epika

Homér – Ilias, Odysea – dva samostatné hrdinské eposy spojené hlavnými hrdinami a udalosťami vynikajú bohatým obrazným jazykom.

Ilias – opisuje 51 dní posledného roku desaťročnej Trójskej vojny. Ústredným motívom je hnev bojovníka Achilla, ktorý odmieta bojovať lebo mu veliteľ zobral krásnu zajatkyňu. Paris, ktorý zavinil trójsku vojnu, keď uniesol zo Sparty krásnu Helenu, zabije Achilla tým, že ho šípom zasiahne jediné zraniteľné miesto – pätu. Do deja zasahujú gr.bohovia – pomáhajú aj jednej aj druhej strane (aj Paridov šíp vedie Boh Apolón). Báseň má temer 16 tisíc veršov.

(Ilias od slova Ilion = Trója)

Najnovšie výskumy prichádzajú s teóriou, že Homér ako osoba nejestvoval – je ideou, konštruktom. Básne vraj nie sú autorským dielom, ale produktom ľudovej kultúry.

Ezop – otrok, ľudový rozprávač, bájkar. V textoch

vystupujú zvieratá s ľudskými vlastnosťami.

Jeho bájky sympatizujú s biednymi a kritizujú mocných,

alegoricky zobrazuje ľudské vlastnosti (napr. Jeleň pri jazierku, Pes a kúsok mäsa, Hvezdár, Jupiter a opica, Krab a jeho mať).

Dráma

Divadelné predstavenia sa konali pri príležitosti rôznych civilných či náboženských sviatkov (napr. začiatok moreplavby). Tieto predstavenia mali magický charakter (cieľ: nakloniť si bohov), neskôr aj súťažný. Hrali sa v amfiteátroch. Hercami boli len muži a ženy mohli byť len v posledných radoch hľadiska.

Znaky gréckej drámy: spojenie slova, hudby a tanca. Dialógy sa recitujú. Dôležitú úlohu zohráva zbor, ktorý spieva. Herci vystupujú v maskách.

Komédia

Aristofanes – zo 44 diel, ktoré napísal sa zachovalo 11 (napr. Mier, Oblaky, Jazdci, Lysistrata, atď.). Jeho drámy čerpajú z ľudových múdrostí, reagujú na spoločenskú situáciu, ukazujú politické i sociálne nedostatky svojej doby, zasadzujú sa za sociálnu spravodlivosť a zrovnoprávnenie žien a propagujú život v mieri (Lysistrata).

Tragédia

Sofokles – pôsobil aj ako herec. Zaviedol tretieho herca a obmedzil úlohu zboru. Od trilógií prešiel k tvorbe jednodielnych tragédií, rešpektujúcich aristotelovskú jednotu deja, času a miesta. Zo 123 hier sa zachovalo sedem (Antigona, Elektra, Vládca Oidipus, Oidipus na Kolóne, Aias, Filoktetes, Trachinčanky).

Aischylos – na javisko uviedol druhého, neskôr podľa Sofoklovho vzoru aj tretieho herca. Napísal asi 90 tragédií, zachovalo sa sedem. Spracovával prevažne mytologické námety (Siedmi proti Tébam, Pripútaný Prometeus, Prosebnice, trilógia Oresteia).

Euripides – Zdôrazňuje úlohu dialógu a potláča rolu zboru. Drámy obsahujú prvky kritiky (bohov, otroctva), naznačujú rovnoprávnosť medzi mužom a ženou (Medea).

Literárne druhy a žánre v starovekej literatúre

LYRIKA – názov vznikol z pomenovania hudobného nástroja (lýra), ktorým Gréci sprevádzali svoje piesne. Lyrické texty nemajú dej / príbeh, v minulosti sa spievali. Sú to najmä kratšie texty.

Lyrický subjekt/hrdina často nesie vlastnosti a stavy básnika, vyjadruje pocity, myšlienky, názory autora, jedna báseň vyjadruje jednu ucelenú myšlienku. Píše sa viazanou rečou. Podľa obsahu sa rozlišuje lyrika reflexívna, ľúbostná, prírodná, opisná, spoločenská, osobná, intímna…

POÉZIA – viazaná umelecké reč (využíva grafické členenie básne, rytmus, verš, rým, strofu). Pojem sa pôvodne vzťahuje skôr na formu, než na obsah diela (oproti tomu termín lyrika vystihuje obsahovú stránku textu). Základnou jednotkou poézie je verš, môže a nemusí mať dej.

Lyrické žánre:

Óda – vyniká nadnesenosťou (pátosom), často je venovaná významnej osobnosti, básnik sa v nej oslavne vyjadruje o významnej téme. Typické sú nadšené city, sviatočnosť prejavu (Horácius: Ódy, Sapfó: Óda na Afroditu).

Elégia = žalospev – žáner smutného a melancholického ladenia. Charakteristický je väčší rozsah a vysoký štýl (Ovídius: Lásky – ľúbostné žalospevy, Žalospevy).

Hymnus – pôvodne prostredníctvom neho velebili bohov – dodnes má charakter velebenia a chvály. Dominuje slávnostnosť, oslavnosť, ospevovanie zvoleného objektu, pričom subjekt tvorcu sa odsúva do pozadia (Achnaton: Oslavný hymnus na Atona).

Idyla – lyrická báseň menšieho rozsahu, dominuje obdiv dedinskému životu a prostrediu. Zobrazuje zvyk alebo jav zo života prostého človeka, ktorý je spätý s prírodou – sedliak, rybár, pastier (Vergílius: Bukolika). V slovenskej literatúre je známa ako selanka (napr. Ján Hollý).

Epitaf – nápis na náhrobnom kameni alebo na soche zobrazujúcej mŕtveho.

EPIKA – veršovaná aj neveršovaná, charakterizujú ju: časová následnosť, lineárne radenie dejových motívov, prítomnosť rozprávača; podľa rozsahu sa člení na veľkú, strednú a malú/ krátku. Zahŕňa prózu aj poéziu (veršované texty).

Epické žánre:

Báj (mýtus) – vysvetľuje prírodné javy, ktoré ľudia pripisovali nadprirodzeným bytostiam, napr. (Báj o vzniku Tatier, Gilgameš). Súbor bájí jedného národa = mytológia (bájoslovie).

Epos – rozsiahly útvar, predchodca románu. Postavami sú nadprirodzené bytosti alebo osoby s výnimočnými schopnosťami, s pomocou bohov konajú zázračné činy (Ílias, Odysseia, Epos o Gilgamešovi). Podľa témy sa rozlišuje epos hrdinský, bohatiersky, s náboženskou tematikou, historický…

Kompozícia eposu:

1. Propozícia – krátke naznačenie deja

2. Invokácia – vzývanie múz alebo bohov

3. Enumerácia – predstavovanie bojovníkov

4. Opis boja – sústredí sa na hlavnú bitku

5. Deus ex machina – zásah bohov do deja

6. Ovplyvnenie udalostí zázračnými prvkami

7. Epizódy – opis vedľajších udalostí

8. Peronácia – záver s dôrazom na ponaučenie

DRÁMA– založená na dialógu, bez rozprávača, charakterizuje ju obraznosť, dejovosť, prítomný čas. Vznikla v Grécku z náboženských osláv boha Dionýza, odohráva sa na javisku.

Kompozícia drámy:

1. vonkajšia: dejstvá (zmena kulís a pod.,oddelené prestávkou, scény = výmena osôb, výstupy = zmena počtu osôb)

2. vnútorná:

– úvod (expozícia) – uvedenie postáv, miesta a času,

– zápletka (kolízia) – stret dvoch súperov, vznik konfliktu,

– vyvrcholenie (kríza) – prekvapujúci obrat v deji, vstup napätia do deja,

– obrat (peripetia) – ďalší obrat v deji, spomalenie deja pred záverom,

– rozuzlenie (katastrofa) – tragický koniec.

Dramatické žánre:

Komédia = veselohra – postavy zo skromných pomerov, šťastné rozuzlenie, zámerom je rozosmiať divákov, venuje sa každodennej realite (Plautus: Komédia o hrnci, Aristofanes: Lysistrata).

Tragédia – zobrazuje nezmieriteľný konflikt, hrdina je v bezvýchodiskovej situácii, v nerovnom a napätom boji je odsúdený na smrť (Sofokles: Kráľ Oidipus, Antigona)

Rímska literatúra

Staroveký Rím (cca od 8. st. p. n. l. do 5. st. n. l.) bol významnou starovekou ríšou, expandoval a podmaňoval si okolité územia. Jeho kultúra preberala formy, postupy i námety gréckej literatúry a budovala na nich. Jazykom rímskej literatúry bola latinčina.

Poézia

Rímsku poéziu môžeme rozlíšiť na lyrickú a epickú – rovnako ako v starovekom Grécku, i v Ríme mala umelecká literatúra predovšetkým veršovanú podobu – lyrika aj epika.

Horácius (Quintus Horatius Flaccus) je autorom básnických kníh Ódy, Listy, Satiry. V básňach sa venuje rôznym témam a jeho verše sú známe aj vďaka dokonalosti formy.

Vergílius (Publius Vergilius Maro) sa venoval lyrike aj epike, napísal knihy Bucolica (Bukoliky, piesne s pastierskou tematikou), Georgica (Georgiky, básne s roľníckou tematikou) a hrdinský epos Aineis (Enneida), ktorý sa stal národným rímskym eposom.

Ovídius (Publius Ovidius Naso) písal ľúbostnú poéziu – Lásky, Umenie milovať, elégie – Listy heroín* aj epické básne – v zbierke Metamorfózy** v 15 knihách spracoval viac ako 250 gréckych a rímskych mýtických príbehov s motívom premeny, napr. samoľúby mladík Narcis sa premení na kvet. /*heroina = hrdinka; metamorfóza = premena/

Próza

Seneca (Lucius Annaeus Seneca ml.) – dramatik, filozof a štátnik. Písal tragédie (Šialený Herkules, Trójanky a i.), v neskorších storočiach je známy najmä vďaka filozofickým spisom. V spise Dialógy v duchu filozofie stoicizmu predkladá spôsoby, akými sa človek môže vyrovnať so životnými problémami a vyrovnať sa so smrťou.

Cicero (Marcus Tullius Cicero) – rímsky rečník, filozof, právnik a štátnik. Forma jeho jazyka sa pokladá za vzor klasickej latinčiny. Je autorom diel O štáte, O zákonoch (politické spisy), súdnych a politických rečí, rečníckych a filozofických spisov, napr. Členenie rečníctva, O osude).

Marcus Aurélius (Marcus Aurelius Antonius) – rímsky cisár a filozof. Je autorom 12 kníh filozofických meditácií, ktoré napísal v gréčtine. V slovenčine vyšli pod názvom Myšlienky k sebe samému, texty obsahom reprezentujú filozofický smer stoicizmus. Časť tohto textu Marcus Aurélius napísal na území dnešného Slovenska v 2. storočí n. l.

Dráma

Plautus (Titus Maccius Plautus) bol autorom populárnych komédií. Predlohami jeho hier boli diela gréckej komédie. Využíva typy postáv, ľudový jazyk, „pouličnú podobu“ latinčiny. V hre Komédia o hrnci (pôv. Alularia) vytvorí postavu, ktorá sa bojí o svoj majetok a chce vydať dcéru preto, že pytač súhlasí, že nebude žiadať veno. Tento námet neskôr spracoval Molière v komédii Lakomec.