Sú to neplnovýznamové a neohybné slová. Nemenia svoj gramatický tvar a nie sú vetnými členmi, ale

– niekedy môžu vystupovať vo funkcii slovesa ako prísudok: Ale o tom všetci pssst! alebo v obľúbenom príklade: Žaba čľup do vody;

– inokedy vedia zastúpiť podstatné meno vo funkcii

predmetu: Od dverí sme počuli hlasné cililing.

alebo podmetu: Ozvalo sa hlasné hurá!

Poznámka: slovo citoslovcia má, samozrejme, aj jednotné číslo: nominatív singuláru znie: citoslovce. Je to slovo stredného rodu.

Citoslovcia delíme na:

– vlastné – vyjadrujú city či vôľu: au, oj, hajde, fuj, haha;

– zvukomalebné (onomatopoje) – tie imitujú zvuky, často zvuky zvierat (kikirikí, hav-hav), ale aj iné (žblnk, čľup, cŕŕŕn).

Medzi citoslovcia patria pozdravy ako čau, ahoj, zdravím, dovi, dobrý deň, ale aj hrubé a expresívne nadávky a „zahrešenia“: Čo, dočerta, ešte chce?!

Pravopis

S čiarkou alebo nie?

Citoslovcia, ktoré nie sú použité vo funkcii iného slovného druhu, sa vo vete vyčleňujú čiarkou: Hej, nevideli ste ho? Hurá, vyhrali sme!

Ak citoslovcia zastupujú iný slovný druh, čiarkou sa neoddeľujú: Ozvalo sa hlasné hurá! Povedali iba hej a odišli.

Spolu alebo osobitne?

Pri viacerých citoslovciach sa ustálili oba spôsoby: spolu aj so spojovníkom: hi-hi-hi / hihihi. Tie citoslovcia, ktoré vznikli „zmeravením“ iných slovných druhov a ich spojení, sa píšu spolu: Nevídali. Dajsamisvete!