Grafická stránka jazyka

Písmená

V grafickej (písanej) podobe sa hlásky aj fonémy zaznamenávajú pomocou grafém = písmen. Súbor písmen predstavuje písmo – sústavu grafických znakov, ktorými zaznamenávame jazykový prejav.

Slovenčina používa latinku (písmená latinského pôvodu), doplnenú o diakritické znamienka. (Diakritické znamienka prevzala slovenčina z českého jazyka. Do češtiny ich v 15. storočí zaviedol Jan Hus.)

Slovenská abeceda má 46 grafém, čiže písmen. Pre zapisovanie zvukov reči – teda písomnú podobu nášho jazyka všeobecne platí zásada – jednej fonéme zodpovedá jedna graféma, teda 1 fonéma = jedno písmeno.

Výnimkou z tohto pravidla je:

– písanie i a y na zaznamenanie jednej fonémy (v prípade „i“ a „y“ sa nelíši zvukové znenie, teda máme dve rôzne písmená na zápis rovnakého zvuku – a pravidlá, podľa ktorých rozlíšime, ktoré písmeno použiť);

– písanie dvoch grafém ch, dz, dž na zapísanie jednej fonémy (používame teda súčasne dve písmená, aby sme zapísali jeden zvuk, no napr. v azbuke sa CH zapisuje znakom X);

– písanie jednej grafémy na zaznamenanie dvoch zvukov – X = ks (vyskytuje sa v slovách cudzieho pôvodu);

– rôzne zapisovanie mäkkého Ď, Ť, Ň – ak stojí pred e/ i/ dvojhláskou, mäkčeň nezapisujeme, ak za nimi nasleduje iná hláska, píšu sa s mäkčeňom.

Okrem grafém – písmen používame pri zapisovaní reči aj diakritické a interpunkčné znamienka.

Diakritické znamienka

Diakritické znamienka sú vlastne malé znaky pridávané k písmenám. Tieto znaky zachytávajú odlišnú fonému, teda inú výslovnosť, napr. T a Ť, U a Ú. Keďže zachytávajú inú fonému ako písmeno bez znaku, majú v grafickej podobe úlohu aj rozlíšiť význam slova: SUD je niečo iné ako SÚD.

V slovenčine* používame tieto diakritické znamienka:

dĺžeň, mäkčeň, vokáň (cirkumflex) a dve bodky nad A (Ä).

Fonéma Ä sa však v súčasnom jazyku vyslovuje len výnimočne – miesta, na ktorých sa zapisuje, sa vyslovujú ako E (mäso, päsť).

Bodka nad písmenom i nie je diakritickým znamienkom, je neoddeliteľnou súčasťou malého i a nemá vplyv na výslovnosť ani význam.

* V iných jazykoch sa používajú rôzne ďalšie diakritické znamienka, napr. krúžok nad U (ů), dva dĺžne (dve čiarky nad písmenom, napr. Ő, ű), vlnovka (vlnka nad písmenom, napr. ã, ñ, õ), cédille [sédij] (háčik pod písmenom, napr. ç), vodorovná čiarka (čiara nad písmenom, napr. Ā,ū) a iné.

Interpunkčné znamienka

Interpunkcia je súbor znakov, ktorých úlohou je označiť členenie výpovede (vety, textu). Nemenia teda výslovnosť jednotlivej fonémy, ale môžu ovplyvniť výslovnosť celej vety. Vetu/ text členia na logické celky.

V slovenčine sa používajú tieto interpunkčné znamienka: bodka (.), výkričník (!), otáznik (?), čiarka (,),

bodkočiarka (;), pomlčka (–), tri bodky (…), zátvorky ( ), dvojbodka (:), úvodzovky („“), lomka (/),

spojovník (-) a apostrof (’).

S medzerou či bez?

Bodka, výkričník, otáznik, čiarka, bodkočiarka, tri bodky a dvojbodka sa píšu za slovom bez vynechania medzery a medzera sa vynecháva až za nimi. Napr.: Prídeš? Nepovedala by som… Ale ešte si to rozmyslím.

Úvodzovky a zátvorky sa píšu bez medzery nielen za výrazom, ktorý je medzi nimi, ale aj pred ním. Napr.: Opýtala sa: „Prídeš?“

Pomlčka sa píše s medzerami (pred i za ňou), spojovník sa píše bez medzier.

Ak sa stretnú dve interpunkčné znamienka, napr. výkričník a otáznik (!?), bodka za skratkou a čiarka (a pod., Varsik, B.:), píšu sa bez medzery.

Základné funkcie jednotlivých interpunkčných znamienok:

Bodka

– ukončuje oznamovaciu vetu. Píše sa aj za radovými číslovkami a rozlišuje tak základnú a radovú číslovku (3 = tri, 3. = tretí). Píšeme ju aj skratkami typu a pod., tzv., atď.

V slovenčine sa bodka nepíše za názvom ani za iniciálovými skratkami (typu SR, EÚ, RTVS).

Výkričník

– píše sa na konci rozkazovacích a želacích viet, najmä ak majú formu zvolania (Haló!).

Nepíše sa vo vetách, ktoré majú charakter návodu alebo pokynu (Napíšte vybrané slová po B.)

Otáznik

– píše sa na konci opytovacej vety.

V podraďovacom súvetí sa píše vtedy, ak je hlavná veta opytovacia. Nepíše sa, ak má opytovací charakter vedľajšia veta. Napr.: Prídete, ak vás zavolajú? Neviem, ako by som mal postupovať.

Čiarka

– vyčleňuje niektoré výrazy, napr. oslovenia, citoslovcia, hodnotiace a kontaktové výrazy a vsuvky (Počuj, Janko, prídeš zajtra? To je zima, bŕŕŕ, striasla sa. Prírodu treba, samozrejme, chrániť viac ako doteraz.),

– píše sa medzi jednotlivými vetami priraďovacieho súvetia (s výnimkou miest, kde sú vety spojené jednoduchými spojkami a, i, aj, ani, alebo, či),

– píše sa medzi jednotlivými časťami viacnásobného vetného člena (Spojky, predložky, častice a citoslovcia sú neplnovýznamové slová.),

– píše sa pred podraďovacími spojkami (Vedeli, že sa treba ponáhľať.),

– pri zápise priamej reči sa používa na ukončenie oznamovacej vety, ak za uvádzacia veta nasleduje za priamou rečou („Včera sme tam volali,“ povedala mama.),

Čiarka sa nepíše pred spojkami a, i, aj, ani, alebo, či, pokiaľ nie sú zdvojené a nepíše sa v prirovnaniach pred spojkou ako. (Pred spojkou ako sa píše čiarka iba vtedy, keď pripája vetu v súvetí, napr.: Nikto nevedel, ako majú pokračovať ďalej.)

Bodkočiarka

– píše sa pred tou časťou vety, ktorá podáva vysvetlenie, alebo oddeľuje jednotlivé časti výpočtu, napr.:

Medzi vedľajšie vetné členy patrí:

• predmet, ktorý môže byť priamy alebo nepriamy;
• prívlastok, ktorý môže byť zhodný alebo nezhodný.

– píšeme ju aj v rozsiahlejších súvetiach kvôli prehľadnosti.

Dvojbodka

– píše sa pred vysvetľujúcou časťou vety, za výrazom, ktorý uvádza priamu reč (Vtedy povedal: „No dobre, uvidíme.“), pred výpočtom (Ruže poznáme: biele, červené, ružové a žlté.) či na označenie pomeru (zmiešame vodu s džúsom 2:1).

Úvodzovky

– vyznačujú citát a priamu reč – prehovor postavy (Vtedy povedal: „No dobre, uvidíme.“) a používajú sa aj na označenie preneseného či ironického významu (Toto sa ozaj „podarilo“.)

Pomlčka

– píše sa na oddelenie vsuviek, nahrádza sponové sloveso v konštrukciách typu Mladosť – pochabosť alebo v súvetí na oddelenie vety, ktorá prináša vysvetlenie, oddeľuje vsuvky (Vedeli – prirodzene – že sa to nedá stihnúť.), môže sa písať vo výpočtoch.

Funkcia pomlčky sa teda čiastočne prekrýva s funkciou čiarky, bodkočiarky či dvojbodky a na niektorých miestach (pred vetou s vysvetľovacím významom) môžeme použiť ktorékoľvek z týchto štyroch znamienok;

– nahrádza slovo „až“ vo výpovediach, ktoré vyjadrujú rozpätie (V mesiacoch november – marec býva v Tatrách sneh.) .

Spojovník

– píše sa ako znak spojenia v zložených vlastných menách a zemepisných názvoch (Maria Curie-Skłodowska), v zložených prídavných menách na označenie oddelenosti zložiek (žlto-zelený = strieda sa žltá a zelená farba; žltozelený – odtieň zelenej farby, zmes zelenej a žltej);

– používa sa i na vyjadrenie vzájomnosti častí (anglicko-slovenský slovník) a na označenie približnosti (napr. bude to trvať dva-tri týždne) alebo stupňovania (len-len že to stihli);

– okrem toho sa spojovník píše v prípade, ak na konci riadka rozdeľujeme slovo.

Grafický znak pre spojovník je kratší ako pomlčka. Medzi spojovníkom a slovami, ktoré spája, sa nepíše medzera.

Tri bodky

– píšu sa na označenie nedokončenej alebo prerušenej výpovede aj na vyznačenie miesta, kde bola pri citovaní vynechaná časť pôvodného textu.

Apostrof

– vyznačuje vynechanú hlásku alebo číslo. Používal sa v staršej poézii vo výrazoch typu ktos´ a v údajoch o rokoch skracuje zápis – namiesto 1990 sa zapisuje ´90.

Zátvorky

Používajú sa štyri formy zátvoriek: 1. okrúhle ( ), 2. hranaté [ ], 3. lomené <>, 4. zložené { }.

Najčastejšie sa používajú okrúhle zátvorky. Tie vo vete oddeľujú vložené slovo alebo výraz, ktorý má vysvetľovací význam alebo text doplní, napr. pridá meno autora citátu časové údaje (rok narodenia a úmrtia) alebo v odbornom texte bibliografické údaje,;

používajú sa aj pri triedení, členení na skupiny (Rozlišujeme: (1) zhodný prívlastok, (2) nezhodný prívlastok.).

Hranaté zátvorky sa využívajú najmä v odborných textoch a v jazykovedných textoch napr. na zaznamenanie výslovnosti (s týmto použitím sa najčastejšie stretávame v slovníkoch).

Lomené zátvorky sa používajú podobne ako hranaté zátvorky. Využívajú sa kvôli prehľadnosti aj vtedy, keď sa v texte, ktorý je v zátvorkách, vyskytuje časť, ktorá je takisto v zátvorkách.

Pravopis:

Ak sa v zátvorkách uvádza celá veta alebo sa v zátvorkách uvádzajú výrazy, ktoré majú samostatné postavenie, píše sa najprv bodka, výkričník alebo otáznik a za nimi druhá (pravá) zátvorka, napr. Stretnutie s autorom sa uskutoční v piatok. (Bude sa konať vo veľkej aule.)

Lomka

– označuje alternatívy – varianty alebo protikladné výrazy (V inštrumentáli používame pádovú príponu -mi/-ami), pomerný vzťah – zlomok (1/3) a lomkou sa oddeľujú verše, ak ich prepisujeme do súvislého textu (dvojitá lomka sa potom použije na oddelenie strof).

Pravopisné princípy v SJ

1. Fonematický princíp

Jedna a tá istá hláska schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov (fonéma) píše sa jedným a tým istým grafickým znakom (písmenom).

Výnimky: dz, dž, i/ y, dvojhlásky, ď, ť, ň, ľ pred e / i, x, w a q v prevzatých slovách (tu sa dodržiavajú iné pravopisné princípy).

2. Morfematický princíp

V spisovnej slovenčine sa zachováva jednotná podoba slov a morfém so znelými alebo neznelými spoluhláskami na rozdiel od výslovnosti

Napr. DUB – vysl. sa ako [dup], tvar duba a ďalšie tvary sa vyslovujú so spoluhláskou b.

alebo: chlap sa vyslovuje so spoluhláskou p na konci slova, ale ak sa vyskytuje pred slovom so znelou spoluhláskou alebo samohláskou na začiatku, vyslovuje sa b, napr. chlap zastal, chlap ostal [chlab zastal, chlab ostal].

3. Gramatický princíp

– Písmená y, ý a i, í sa používajú na rozlíšenie tvarov N sg. a N pl. prídavných mien vzoru pekný a tvarov N sg. a N pl. iných slov, ktoré sa skloňujú rovnako ako prídavné mená vzoru pekný, napr. pekný chlapec – pekní chlapci, jeden pocestný – dvaja pocestní, akýsi chlapec – akísi chlapci, prvý pretekár – prví pretekári.

Tento princíp sa neuplatňuje pri písaní prídavných mien vzoru cudzí – tvary N sg. a N pl. sa píšu rovnako, napr. cudzí chlapec – cudzí chlapci.

4. Etymologický princíp

V predponách a základoch domácich slov sa na označenie foném i, í používajú písmená i, í a y, ý podľa pôvodu. Písanie sa v nich zachováva podľa stavu v staršom jazyku, keď existovali osobitné fonémy (= zvuky) i, í a y, ý.

Etymologický princíp sa uplatňuje aj pri písani slov cudzieho pôvodu, ktoré v pravopise zachovávajú pôvodnú podobu – bicykel, cylinder, polygrafia, poliklinika… Zachováva sa aj písanie cudzích písmen, ktoré sa v domácich slovenských slovách nepoužívajú (röntgen, Słowacki, Győr).

Pravopisne zdomácnené slová sa píšu podľa výslovnosti, no zväčša sa zachováva pôvodné písanie i, í a y, ý, napr. futbal, menčester, žurnál, adresa, džús, brigáda, lýra.

V slovenskom pravopise má d o m i n a n t n é p o s t a v e n i e fonematický princíp (jedna fonéma = jedna graféma). Dopĺňa ho morfematický princíp – ten napr. vedie k jednotnému písaniu morfém (bez ohľadu napr. na spodobovanie). Značné zastúpenie má etymologický princíp, ktorý sa týka písania slov domáceho aj cudzieho pôvodu – teda písanie podľa stavu v staršom jazyku alebo podľa stavu v cudzích jazykoch. V malej miere je zastúpený gramatický princíp.

(Podľa Pravidiel slovenského pravopisu. Dostupné zo: https://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf)

Ortografia – jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá pravopisom slovenčiny.

Kodifikačná príručka: Pravidlá slovenského pravopisu