Morfológia

Slovo morfológia pochádza z gréčtiny – vzniklo z gréckeho slova morfé = tvar, podoba.

(A jedným z gréckych bohov je Morfeus – boh spánku, ktorý dokáže meniť svoju podobu.)

Morfológia alebo tvaroslovie je jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá tvarom slova a jeho gramatickým významom.

Základnou jednotkou morfológie je morféma – najmenšia vydeliteľná časť slova, ktorá má význam alebo istú funkciu. Tvar slova vlastne vzniká kombináciou a usporiadaním týchto „súčiastok“ – morfém.

Obmieňanie tvarov istého slova sa volá ohýbanie. Nie všetky slová môžu svoj tvar zmeniť – niektoré sú neohybné.

Delenie slov na morfémy

Napr. v slove predškolákovi vyzerá delenie na morfémy takto: pred-škol-ák-ovi –

pred – derivačná, čiže odvodzovacia morféma – predponová,

škol – koreňová morféma – je najdôležitejšia pre význam slova,

ák – derivačná, čiže odvodzovacia morféma – príponová,

ovi – relačná, čiže gramatická morféma.

V slove rozvoniavajú: roz-von-iav-a-j-ú zasa

roz – odvodzovacia,

von – koreňová,

iav – modifikačná (upravuje význam slova, mení priebeh slovesného deja),

a – tematická (tá sa nachádza napr. v slovesách medzi koreňovou a gramatickou morfémou),

j – spájacia (nemá špeciálny význam, v slove je skôr zo zvukových dôvodov – predovšetkým „zabezpečuje“ plynulú výslovnosť),

ú – gramatická morféma – tvoríme ňou tvar 3. os. pl. slovies.

Z týchto morfém vieme „vyskladať“ aj iné slová – napr. odvodzovacia morféma roz- je použitá aj v slovách rozvod, rozdiel; koreňová morféma škol- v slovách školský, školiť, gramatická morféma –ovi zasa v slovách otcovi, kamarátovi atď.

Gramatický význam slova

Slovo má gramatický a lexikálny význam. Lexikálny význam slova (t. j. čo slovo pomenúva, jeho obsah – skúma lexikológia. Majú ho iba plnovýznamové slová).

Gramatický význam je spoločný pre istú kategóriu slov (napr. že označujú predmet, okolnosť, dej, vyjadrujú vzťah slov alebo množstvo…). Gramatický význam majú všetky slová. Na základe gramatického významu sa teda vydeľujú slovné druhy. Jednotlivé slovné druhy majú spoločné gramatické kategórie.

Tie, ktoré majú gramatický aj lexikálny význam, sú plnovýznamové:

podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, príslovky a slovesá.

Tie, ktoré majú iba gramatický význam, sú neplnovýznamové:

predložky, príslovky, častice, citoslovcia.

Gramatický tvar môžu meniť všetky plnovýznamové slovné druhy okrem prísloviek (i keď niektoré z nich môžeme stupňovať).

Medzi ohybné slovné druhy teda patria: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky a slovesá. Neohybné slovné druhy sú: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia.

Gramatické kategórie

Delia sa na slovesné a menné.

Slovesné gramatické kategórie sú osoba, číslo, čas, spôsob, rod a vid.

Menné gramatické kategórie sú rod, číslo, pád a životnosť (kategória životnosti sa určuje iba v podstatných menách mužského rodu).

Syntax

  Poznámka na úvod: slovo syntax je ženského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dlaň.

Označenie syntax pochádza z gréckych slov συν (syn, znamená „spolu“) a ταξις (taxis, znamená „poradie“).

Syntax = skladba. Je to jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá „skladaním“ – spájaním slov do celkov – skladov (slovných spojení), viet, súvetí.

Najmenšou jednotkou pre syntax je sklad. Tvoria ho slová, ktoré sú vo vete významovo prepojené (dve slová alebo i viac slov), je medzi nimi gramatická a obsahová súvislosť. Napr. vo vete Adam zajtra príde domov. vytvárajú sklady (prepojenia) slová: Adam príde, zajtra príde, príde domov. (Počet skladov vo vete je vždy o jeden menej ako počet vetných členov.)

Druhy skladov sa rozlišujú podľa obsahu a podľa formy spojenia.

Jednoduchá veta

Jednoduchá veta je základnou jednotkou syntaxe. Skladá sa z vetných členov, ktoré vytvárajú sklady.

Jednoduchá veta

• vyjadruje jednu myšlienku,
• je gramaticky usporiadaná (dodržiava istý slovosled),
• je graficky odčlenená (začína veľkým písmenom a končí bodkou),
• je intonačne uzavretá (v hovorenej reči ju „počujeme“ vďaka zmene melódie na konci),
• má jedno gramatické jadro (teda jeden prísudok alebo jeden vetný základ).

Súvetie

Súvetie je spojením dvoch alebo viacerých viet. Toto spojenie tvorí uzavretý celok (významom, gramaticky aj intonáciou). Vyjadruje dve alebo viac myšlienok, obsahových celkov.

Súvetie, ktoré obsahuje dve vety, označujeme ako jednoduché. Súvetie, ktoré obsahuje tri a viac viet, je zložené.

Od jednoduchej vety sa súvetie líši počtom gramatických jadier – čiže prísudkov alebo vetných základov.

Delenie:

• Jednoduché súvetie – spája dve vety a vyjadruje dve myšlienky.
• Zložené súvetie – obsahuje aspoň tri vety.

Jednoduché súvetia sa ďalej delia na

priraďovacie – tie spájajú vety, ktoré sú gramaticky rovnocenné;

podraďovacie – spájajú také dve vety, z ktorých jedna veta je gramaticky nadradená (hlavná), druhá podradená (vedľajšia). Vedľajšia veta vlastne rozvitým spôsobom vyjadruje niektorý vetný člen hlavnej vety – je akoby „vetným členom“ hlavnej vety.

Zložené súvetia sa delia podľa spôsobu spojenia viet.

Lexikológia

(Z gr. lexis „slovo“ a logos „náuka“)

Lexikológia je jazykovedná disciplína, ktorá skúma slovnú zásobu z rôznych hľadísk. Zaoberá sa:

• významom slov a jeho zmenami, vzťahmi medzi významami slov (sémantika),
• významom ustálených slovných spojení (frazeológia),
• tvorením slov,
• rozvrstvením slovnej zásoby,
• pôvodom slov (etymológia),
• spracovaním slovnej zásoby do slovníkov (lexikografia).

Štylistika

Slovo štylistika pochádza zo slova stylus = ‘rydlo’ (neskôr vo význame: spôsob písania).

Štylistika je jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá štýlom. Skúma a opisuje, ako sa jazykové prostriedky využívajú v konkrétnych textoch. Skúma, ako sa vyberajú a akým spôsobom sa využívajú jazykové, mimojazykové alebo umelecké prostriedky a postupy v jazykových prejavoch, ktoré sa odlišujú obsahom alebo majú rozdielnych príjemcov. Na základe týchto rozdielov rozlišuje:

• slohové postupy a slohové útvary,
• jazykové štýly.

Slohový postup

Slohový postup je spôsob tvorenia a usporadúvania textu, respektíve jeho častí, s ohľadom na jeho obsah/ funkciu. Použitie príslušného slohového postupu teda závisí od zámeru autora.

Rozlišujeme:

• Informačný slohový postup – obsahom textov sú informácie, údaje,
• Výkladový slohový postup – obsahom textov je vysvetlenie súvislostí medzi jednotlivými údajmi alebo znakmi,
  • úvahový slohový postup – je variantom výkladového postupu – javy a znaky vysvetľuje zo subjektívneho hľadiska,
• Opisný slohový postup – obsahom textov je súbor znakov a vlastností,
• Rozprávací slohový postup – obsahom textov je príbeh, udalosti zoradené v časovej postupnosti.

Dôležité teda je: ČO (text obsahuje).

V konkrétnych textoch sa prvky jednotlivých postupov často prelínajú, miešajú – na označenie tohto javu sa používa pojem hybridizácia – čiže miešanie (postupov). Napr. životopis obsahuje prvky informačného aj opisného slohového postupu.

Ľahko zapamätateľnou skratkou pre označenia slohových postupov je známa skratka IVOR – zložená zo začiatočných písmen, ktoré označujú slohové postupy.)

Jazykový štýl

Termín jazykový štýl označuje výber, usporiadanie a využitie jazykových prostriedkov najmä vzhľadom na funkciu prejavu a situáciu, pre ktorú sa text vytvára.

Dôležité teda je: KDE (pre akú situáciu/ prostredie je určený).

Hlavné – primárne jazykové štýly sú:

• Hovorový (využíva sa v súkromnej komunikácii),
• Administratívny (využíva sa pri oficiálnej komunikácii úradov – a s úradmi),
• Rečnícky (využíva sa vo verejných ústnych prejavoch),
• Publicistický (využíva sa v publicistike – novinách),
• Umelecký (využíva ho beletria),
• NÁučný (využívajú ho vedecké texty).

Rovnako ako pri slohových postupoch sa aj prvky jednotlivých štýlov prelínajú, miešajú – dochádza k ich hybridizácii (napr. vedecká prednáška má prvky náučného aj rečníckeho štýlu).

Ľahko zapamätateľná skratka: HARPUNa ☺

Dialektológia

Dialektológia je oblasť jazykovedy, ktorá sa zaoberá územnými nárečiami. Dialekt = nárečie.

Územné nárečie je nespisovná podoba jazyka, ktorú používajú ľudia v istej oblasti – na istej časti územia.

Každé nárečie sa teda viaže na určité územie. Slovenské nárečia rozdeľujeme na skupiny západoslovenských, stredoslovenských a východoslovenských nárečí. – Tieto skupiny sa členia na ďalšie podskupiny – napr. medzi východoslovenské nárečia patria spišské, šarišské, abovské, zemplínske; medzi stredoslovenské oravské, liptovské, gemerské, novohradské nárečia atď.

Nárečia sa používajú v súkromnej a neoficiálnej komunikácii. V čistej forme ich zvyčajne používajú už len najstarší obyvatelia daných oblastí.

Rozdiely v jednotlivých nárečiach sú v každej jazykovej rovine (napr. v slovnej zásobe, výslovnosti, ohýbaní).

Dejiny jazyka

Slovenská jazykoveda skúma dejiny slovenského jazyka – od najstarších koreňov slovenčiny cez prvé kultúrne podoby jazyka v predspisovnom období po zmeny v úpravách spisovnej slovenčiny v neskorších obdobiach.